Od rána snežilo. Nebol to ten bojazlivý sneh, čo si opatrne líha na zem a na všetko kam dovidieť. Suverénne za pár minút prikryl všetko a zmenil krajinu. Pozorovala som tú zmenu s úžasom. Sneh som mala vždy rada a čo to som o ňom vedela. Ten čo bol za oknom, ten určite vydrží do Vianoc. Vravela som to Marte, ale tá už bola myšlienkami niekde inde. Za dva dni ju mali pustiť domov. Vyzliekla erárne oblečenie a prezliekla sa do domáceho. Aj sa trochu namaľovala, tak opatrne. Pozorovala Emila, ako menil sklo na balkónových dverách. Emil si z nej trochu uťahoval, či ešte nemá čas sa parádiť. No Marta len odula peru a pyšne sa prešla celým oddelením, nech všetci vidia, že ona už pôjde.
Mnohí by boli radi na sviatky doma. Komu to zdravotný stav čo len trošku dovoľoval, pýtal sa a tajil skutočné stavy, ktoré by tomu mohli zabrániť. Tiež som sa dušovala doktorke, že sa cítim dobre. Klamala som, suverénne a tešila sa, že pôjdem aj ja k tým mojim. Písala som zoznam, čo všetko bude treba nakúpiť. Klobásky na trh k Pištovi. Kyslú kapustu od Helenky, tá musí byť, tá ju má najlepšiu. A stromček, jedličku. Kúpime menšiu ako minulý rok. Takto som ja v hlave snovala plány a tvorila vianočné menu. Musím začať čím skôr, aby som to všetko stihla, ani jedny Vianoce som nenechala len tak. Reálne som si to ale akosi nevedela predstaviť, ledva som chodila a unavilo ma i dlhšie sedenie.
Do izby vošla Marta a v zavinovačke držala batoľa. Bolo také malé, že mu tváričku vôbec nebolo vidno. Vyškierala sa. Prišla až ku mne a to dieťa mi položila na paplón do náručia. Až sa mi srdce rozozvučalo a isto ho bolo počuť, ako hlasno udiera. Malé očká dieťaťa veľkými zreničkami sledovalo moju tvár. Palčeky v bavlnených rukaviciach, na hlávke čiapka s kvietkami. Načahovalo tie ruky k mojej tvári. No čo dievčatko? Čie si? Ivana stála vo dverách opretá o rám a pozerala na mňa a na svoju dcéru. Dievčatko v perinke ma lapilo za nos a nechcelo pustiť. Taká bola drobunká. A mňa prepadla zvláštna radosť a silný smútok. A tieto emócie sa vlnili vo mne, ako vlny na vode a brali so sebou niečo z minulosti, rozpúšťali to vetché odhodlanie, hrdo niesť ten osud nalepený na mojej čiare života.
Ivana dieťa opatrne zobrala, rozlúčila sa a spolu s Martou sa stratili na chodbe. Pomaly som sa posadila na posteli a oblečená v župane, opatrne zašla do kúpeľne. Stála som tam a česala si vlasy v silnom svetle žiaroviek. Moje husté vlasy, moju pýchu zničenú chorobami a liekmi. Kam som sa to stratila? Pýtala som sa takto v duchu, toho odrazu v zrkadle. Prečo sa práve ja musím takto trápiť. Veď som nikdy neurobila nič zlé, nikomu. Ale to potom nie je trest, to bude isto len osud. Ale prečo práve takýto, čo nebol naporúdzi iný, znesiteľnejší. Na hrebeni ostávali chuchvalce sivých vlasou. Môj život tak náhle osivel. Asi som všetko mala robiť inak, všetko, ale stále som nevedela prísť na to, čo konkrétne. Z očí sa mi vykotúľali slzy. Neplakala som, to mi len niečo vletelo do oka.
Doktorka, keď som sa vrátila na posteľ, sedela chvíľu pri mne. Vravela, že bude mať cez sviatky službu. Vravela to aj preto, že ak by som sa necítila zdravotne ísť domov, aby som vedela, že tam bude ona. Vedela, že ju mám rada. Na chvíľu sa z nás stratilo oblečenie, ktoré sme mali a vymenilo za iné. Doktorka mala zrazu na sebe zelenú hrubú košeľu a rifle, na nohách papuče s perím. Vždy keď som v obchode videla podobné, usmiala som sa. Kúpila som také raz svojej kamarátke, páčili sa jej. Po týždni mi hovorí, že jej manžel to perie odtrhal v domnienke, že sa jej tam nalepilo. Smiali sme sa na tom i nad starostlivosťou jej muža. Doktorke by sa asi nepáčili. Ja som mala oblečené tričko a teplú vestu. Takú čo zahreje kríže. Rada som také nosila doma, aj som si ich pár ušila. Strih som vedela naspamäť. A takto sme tam zrazu sedeli. Pozorne som ju počúvala, hovorila pomaly a vecne. Len tak sme drkotali, na stole káva, na tanierikoch mriežkový koláč. Teplý, vláčny. Za oknom snežilo a my sme mali kopec času a veľa plánov na Vianočné sviatky.
Naše reči prerušila sestrička. Doktorka musela odísť, uistila som ju, že domov chcem ísť naozaj a cítim sa dobre. Ostala som sama v nemocničnej izbe. Všetko stíchlo a za oknom snehové vločky neúnavne padali k zemi. Padali husto zoradené vedľa seba, knísali sa rozrušené radosťou, že sa prvý krát dotknú zeme. Tú svoju radosť, z bezprostredného konca ponúkali každému, kto mal záujem. Absorbovala som ju aj ja, pod paplónom v teple. Nechala som sa unášať ich životom, ktorý sa zdal byť krátky, no v tej kratučkej existencii bolo všetko čo malo byť.
Pod paplón mi vošiel chlad a na peľasť postele sadol strach. Už sme sa zoznámili dávno, ani sme na seba nepozreli. Urazený mojim vlažným vzťahom k nemu mlčal a vôbec sa nesnažil zapôsobiť. Privrela som oči a stále videla tie vločky, ako padajú. Na chvíľu ma ten strach dostal. Praskajúca zima mi drvila kosti a ja som sa nevládala ani pohnúť. Mlčala som a nevydala ani hlásku, chcela som, chcela, tak veľmi, aj ruky som chcela zdvihnúť a odplašiť ten narastajúci pocit. Potom ten pocit ustal a jediné čo ostalo bola moja myseľ. V nej plávali všetky tie dávne, stratené slová. Všetky tancovali objavené okolo môjho ja. Na malý okamih prišla neskutočná úľava. Takú som nikdy nezažila.
Sestrička ma vyzliekla a doktorka zakrútila do bielej plachty. V očiach mala slzy, veľké kvapky, ktoré sa nedali skryť. Na stole zapálila sviečku, bola to tá istá, ktorá na stole v nemocničnej izbe už horela. Plameň začal podskakovať, snažil sa oslobodiť z voskového väzenia. No vždy keď sa mu to čo i len trochu podarilo, zhasínal. Doktorka otvorila balkónové dvere a v izbe zhasla. Možno si myslela, že takto zakuklená sa zmením na motýľa a tým oknom odletím preč. Ale zatiaľ sa nič také nedialo. Oboma rukami som sa držala stĺpu na nástupišti, vlak stál a čakal kedy nastúpim, hodiny ostali nehybné. Nikto ma nesúril, zrazu bol na všetko čas.
Ležala som tam, ani neviem ako dlho. Cez pootvorené dvere prúdil studený vzduch. Asi bol studený, musel byť studený, keď tam snežilo. Prišiel môj syn, mal smutné oči. Pobozkal ma. Chvíľku na mňa pozeral, ten obraz bude mať pred očami celý život, bude ten deň preklínať a napriek tomu sa v ten deň modliť, hoci neviem, či už aj neprestal veriť v boha. Prikryl mi tvár a čakal, asi na zázrak. Ale nič sa nedialo. Keď odišiel, vstala som. Snehu napadlo zarovno balkóna a zábradlie niekto dal preč. V tom snehu bol chodník, čerstvo odhrnutý, na konci chodníka lavička. Tam som sa vybrala, kráčala som a všetko ostalo za mnou.
Koniec
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.