„Mama, ty si zase nejedla! Od rána si nemala nič v ústach!“
Bohužiaľ. Výčitka ostáva nevyslyšaná, všetky argumenty, ktoré dcéry vyslovujú nad svojou starou chorou matkou, strácajú sa v hlbokých chmúrnych myšlienkach starej ženy. Obed ostal nedotknutý tak, ako jej ho doniesli pracovníci sociálnych služieb.
„Keď konečne príde môj Ferko, určite bude hladný, nech sa naje,“ myslí si.
Ferko a Vierka sú starí manželia. Vzali sa veľmi mladí a sú spolu viac ako päťdesiat rokov. Viac než polstoročie kráčajú spolu životom v dobrom i v zlom. Verne, odovzdane… Aspoň to doteraz tak vyzeralo. Verná životná družka a pozorný, chápajúci a o rodinu sa starajúci manžel.
„Ty chrapúň, ty sa na staré kolená kurvíš?“
Takéto a aj oveľa horšie výčitky, scény a hádky začali sa ozývať najprv sporadicky, potom na dennom poriadku. Vierka chorá deň odo dňa stále viac, najprv ľadviny, problémy s cievami a v súvislosti s nimi problémy s pravou nohou, ledva sa ťapkajúca s francúzskymi barlami najprv zlostne, neskôr zúfalo vykrikuje na svojho muža.
„Čo sa tá mama zbláznila?“ myslia si dcéry, „ona predsa tatinovi nikdy výčitky a scény nerobila. Vždy spolu nažívali pekne, súdržne, opierajúc sa jeden o druhého.“
Čo by ich však nikdy nenapadlo, čomu by nikdy ani v najskrytejšom zákutí mysle neuverili, ani keby im to tvrdil najbližší priateľ, stalo sa skutočnosťou. Otec sa na staré kolená zbláznil. Každé ráno sadá do auta a vracia sa až večer opitý, páchnúci chlastom, ale aj cudzou ženskou.
Vierka, najprv kričala, potom dlho plakala a prosila, neskôr slzy vyschli, ostala len zdanlivo tupá ľahostajnosť, s ktorou deň čo deň od rána až do večera čakávala svojho muža. Trpezlivo vyčkávala so svojim nezjedeným obedom na každý jeho pohľad, každé čo i len jediné slovíčko, či povzbudenie. Väčšinou márne.
Zľakol sa? Nemal už sily, aby bol so svojou chorou manželkou a díval sa na ňu ako deň čo deň upadá? Sám cíti dych smrti, preto sa snaží odtrhnúť z rajskej záhrady posledné sladké plody? Starecká demencia prekryla zdravý úsudok? Ako to možno vysvetliť, alebo aspoň trochu ospravedlniť?
Vierkina chorá noha sa zhoršila natoľko, že ju bolo nutné amputovať. Dokonca na dvakrát. Prvýkrát neodrezali dostatočné veľký kus…
Ferko, kde si? Do nemocnice si si svoju životnú družku neodprevadil a až tri dni po operácii si sa začal zaujímať, čo sa s ňou deje jedným lakonickým telefonátom a naveľa krátkou návštevou.
V hospitalizačnom zázname Vierky pribúdajú poznámky jedna za druhou. „Odmietla raňajky, odmietla obed, odmietla večeru…“
Nakoniec však predsa len zvíťazil pud sebazáchovy a Vierka premáhajúc seba samú, bohato povzbudzovaná svojimi dcérami začína pomaly jesť.
„Mama, veď sa neopúšťaj! Máš okolo seba plno ľudí, ktorí ťa majú radi. Nie si a nikdy nebudeš sama.“
„Nie som sama, ale chcem späť svojho muža. Chcem aby ma chytil za ruku, povedal mi, že bude všetko v poriadku, pohladil ma po tvári. Nič viac nepotrebujem.“
A tak deň čo deň čaká. S pohľadom upretým do diaľky. Mlčky, trpezlivo…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments