Mihalcova výstava ALCHEMY prebúdza v divákoch nové vnemy

Pred pár mesiacmi rozvíril vody slovenskej výtvarnej scény, keď na vernisáži spálil  svoje osobné doklady. Je samouk, ktorý sa nebojí šokovať. Za jeho tvorbou sa však skrýva množstvo preštudovanej zahraničnej literatúry a svojské videnie sveta. Jeho diela prinášajú vždy nový odkaz. Nie je tomu inak ani na jeho najnovšej výstave s názvom ALCHEMY. Potrvá do 12. 5. 2012 v priestoroch Galérie Cvernovka. Martin Mihalec (26) okrem iného hovorí, že svastika je krásna…

Koľkou v poradí je výstava Alchemy?

Každá, práve prebiehajúca výstava bude mojou prvou, s ktorou som skutočne spokojný. Mením sa stále a nemyslím, že sa niekedy tejto mojej vnútornej dynamiky zbavím. Čiže moja prvá, tak ako každá predošlá a každá nasledujúca…

Tak inak; koľko prvých predošlých predchádzalo tejto prvej, práve prebiehajúcej?

Dokopy som mal zatiaľ možnosť zosúčastňovať svoju tvorbu na výstavách šesť krát.

Čím sa od nich táto najnovšia odlišuje? Cítiš, že v tvojej tvorbe nastal nejaký posun?

Nemyslím, že ide o posun, ale o vývin. Seba samého a teda aj svoju tvorbu vnímam ako zo seba vyvierajúcu, bujnejúcu hmlovinu či mrak, ktorý neustále recykluje sám seba a len mohutnie a obohacuje sa. Rastie, ale nikam sa v skutočnosti neposúva. Vidím sa v priestore mimo času. Takého, ktorý je lineárny a chronologický.

Čím sa tvoja tvorba odlišuje od iných súčasných výtvarníkov a vizuálnych umelcov?

Mám pocit, že súčasná vizuálna scéna sa príliš viaže na tu a teraz. Využíva a poukazuje na fenomény a reč dneška, má reportážny charakter. Ja idem tvrdo po nadčasovosti, resp. mimočasovosti. Som výsostne subjektívny a egocentrický. V umení vidím svoju, tak nepekne povedané, dušu. Všetko, čo sa dá získať z vonku, je už vnútri. Také menšie psychologické perpetum mobile…

Nemáš pocit, že podobnými dielami, aké vystavuješ, je súčasný umelecký trh už presýtený a často slúžia iba na zakrytie nedostatku talentu?

Asi by som si nasral do vlastného hniezda, ak by som odpovedal kladne, nie? Každopádne nie je mojou úlohou sledovať trh či odháňať z neho muchy. Existuje veľa šarlatánov, ktorí tvrdia, že majú patent na umenie alebo na vkus. Ale samozrejme si myslím, že len ja som lietadlo. (smiech)

Diela pôsobili rôznorodo či už z hľadiska využitia viacerých výtvarných techník, alebo materiálu. Aký bol základný motív toho, že sa spoločne ocitli na jednej výstave?

Koncept je jasný, základným prepojením je samotný vizuál bez premúdrených rečí a lineárnosti textu. Jednoducho magično bez logiky. Hudba. Nedá sa opísať rovnako ako logika, no napriek tomu dokáže niečo naviac. Odraziť obrazy, ktorými ju človek má ochotu a schopnosť naplniť. Obraz a hudba je stimulant pre intuíciu. Oproti tomu je logika len demotivačné sedatívum.

Prečo názov Alchemy?

Alchýmia je schopná prijať pojem zázraku, nepodmienenej situácie. Veda naopak očakáva kauzalitu, ale len na oko. Výsledky štúdií sa vždy rôznia podľa toho, kto ich financuje. Veda dokáže byť dvojsečná zbraň, zázrak buď je alebo nie je. To je celé. A to stačí.

Ako kurátor výstavy sa uvádza francúzsky spisovateľ Afred Jarry, ktorý je však viac ako sto rokov po smrti. Aký zámer sa za tým skrýva?

Máš pravdu, nekomunikujem so záhrobím. Len som chcel poukázať na jeden, mne blízky príklad vnímania sveta a tým je dielo Patafyzika od spomínaného autora. Štúdium umenia a estetiky pre mňa neznamenalo nič viac než zaklínanie hadov, mačku pri horúcej kaši, náznaky pointy, veľké dialektické nič, intelekuálnu hru. Umenie sa buď vníma alebo robí. Literárny rozmer sa neosvedčil.

Kto je teda v skutočnosti kurátorom výstavy?

V skutočnosti je kurátorom nesmrteľný šimpanz menom Plávajúci Sval, ktorého meno nevyslovujeme z pochopiteľných dôvodov.

V kurátorskom texte sa uvádza, že v dielach sa premieta opovrhnutie filozofickým výkladom.

To je presne škandál, kameň úrazu. Filozofia bez psychológie a bez poézie je len…

Poézia, konkrétne básnická história umelca, zohrávala dôležitú funkciu v procese tvorby. Znamená to, že si aj literárne činný?

Popri výtvarnom prejave tvorím aj literárne, poéziu a experimentálnu prózu. Píšem básne od kedy viem hovoriť. Fascinuje ma slovo a obsahy pojmov a znakov a podobné komunikačné kanály a šifry. Pamätám si, že ako malý som dostal omaľovánku s obrysom vianočného stromčeka. Zhodou okolností boli práve Vianoce a ja som maľoval voskovkami, ako som vedel podľa našej domácej saturnálie. Ozdoby boli na chlp presné, robil som to asi dve hodiny tými tupými voskovkami, ale samotný strom potom presahoval do ozdôb. Boli to šialené, divoké šrafy, ktorými som demonštroval neschopnosť zachytiť milióny ihličiek stromu. Myslel som si, že je to krásne, pretože to je skutočné, páčilo sa mi to. Rodičia však boli sklamaní. (smiech) Bola to prvá lekcia zo subjektivity vnímania. Neskôr prišli ďalšie moje morbídne a vtipné sexistické poviedky. Ovplyvnilo ma to, ale nikdy nezlomilo. Interakcia bola vždy moja jediná škola.

Diela na výstave zaznamenávajú prechod medzi myšlienkou a pocitom, no to je priveľmi zovšeobecňujúce. Ako by si interpretoval tvoje obrazy napríklad laikovi, ktorý by tvrdil, že to isté dokáže na výkres nakresliť aj on?

Nech to skúsi a uvidíme, prečo to dodnes neurobil. Keď ku mne niekto príde s týmto názorom, viem, že sa nemám ďalej o čom baviť. Ten človek akoby tým hovoril „som lenivý, prázdny a závistlivý“. Preto by som všetkým podobým odkázal, aby prejavili ochotu vnímať a pracovať, aby sa naplnili a odišli do preč… Podobných debát som zažil už dosť na to, aby som vedel, že je to z veľkej väčšiny beznádejné. A čo sa týka toho prechodu, skutočný čistý obraz sa rečou dá len pokaziť, lebo vnímateľovi načrtne pochopenie. Obraz je divotvorný a má baviť vždy nanovo, pri každom pohľade naň. Podobne ako skutočná, čistá hudba.  Interpretácia obrazov nie je totiž exaktná a jediné, z čoho sa oplatí vychádzať, je samotný vnímateľ. Čím je bohatší jeho vnútorný svet a imaginácia, tým bohatšie a inšpirujúcejšie sú obrazy a objekty, na ktoré sa pozerá.

Výstavu zakončuje päť skíc svastiky, hákového kríža. Prečo?

Svastika je krásny príklad hry s obsahom pojmu, znaku. Sama o sebe je krásna (krása ako vec vkusu a skúseností). Je náznakom vírivého pohybu, hypnózy a je jedno či sa točí do prava alebo opačne. Pôvodne znak pre slnko, svetlo, život a jeho zázračnú moc. Hitler vedel, čo robí. Zestetizoval politiku, dal jej tento náboženský, transcendentálny rozmer, špirálou manipuloval davy. Dnes negatívne a trestné, kedysi krásne. Podobne ako nota, ktorá je depersonalizovaná, zbavená výpovednej hodnoty, na čistom bielom papieri neznamená nič. Posadená do kontextu partitúry už znamená konkrétny tón. V inej sekvencii výstavy som sa rozhodol nahradiť notu expresívnym, kaligrafickým gestom a navyše posunúť osnovu do priestoru. Hrám sa a tvorím, nachádzam a cítim, tancujem, ako si sám pískam.

Tvoje diela sú predajné. Vzdávaš sa ich ľahko?

Kto povedal, že predaj je ľahký? Pravdou ale je, že obrazy nepijem…

Čo chystáš do budúcnosti?

Chystám sa žiť v prítomnosti, rovnako ako doteraz. Jááj a ovládnuť svet…

Otázka na záver: Aké jedlo máš najradšej? Je slasť pri jeho konzumácii podobná ako pri tvorení? Pociťuješ vôbec nejakú slasť v procese tvorby?

Pri kreatívnom procese pociťujem slasť rovnako ako pri konzumácii. Rovnako ako po dobrom jedle je slasť mať kvalitnú stolicu, po dobrom filme či dobrej knihe nasleduje inšpirácia- presýtenie a následné strávenie a vyprázdnenie. Prijímať a vracať svetu hmotu aj myšlienku je pointa našej EX-istencie, veľké univerzálne milovanie, sex.  A moje najobľúbenejšie jedlo je krvavý steak s ružovou ma(u)šličkou na muškátovom oriešku s palinovou omáčkou.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments



pošli na vybrali.sme.sk Ak sa vám článok páčil, môžete mu dať hlas na Vybrali SME



Váš komentár