Dúhový PRIDE 2012, centrum Bratislavy zaliali dážď a dúha

Už pri príchode mi bolo jasné, že tento rok môžeme na PRIDE celkom vynechať jednu emóciu. Strach. Nebolo ho treba. Bezpečnostné opatrenia boli perfektne zvládnuté. Za to by som hneď na úvod rád poďakoval organizátorom a Policajnému zboru Slovenskej republiky. Ďakujem.

Námestie slobody sa pomaly zapĺňalo ľuďmi a po úvodnom incidente, nádhernej žltej dymovnici (naozaj neviem, čo ňou chcel mladík dokázať)  a úvodnom programe, troch svadbách a hádzaní svadobných kytíc (sakra snažil som sa, ale nechytil som ani jednu), sme sa vydali na náš prvý pochod priamo centrom Bratislavy.

Na chvíľu teraz odbočím. Už večer pred PRIDE som si premyslel svoju stratégiu pochodovania mestom. V zásade som človek, ktorý nevníma svoje okolie cez filter my a oni, alebo ja a oni. Rád sa v každej spoločnosti cítim ako my. To je tá moja nesebakritická extrovercia. Dokázal som si veľmi dobre predstaviť, že ak budeme pochodovať priamo centrom mesta, nebudú okná okolitých domov prázdne. Vybudovať most medzi pochodujúcimi a prizerajúcimi sa z okien, to bol môj challenge. Nech sme teda v centre počas dúhového pochodu jedno veľké spoločné my.

Tak som v dave ostatných mával všetkým tým otvoreným oknám a postupne sa ku mne pridalo dosť ostatných. Mávali sme, smiali sa a kričali a bolo to veselé a bola to úžasná emócia presne taká, aká sa k dúhe hodí. Radosť.

Mám jednu vynikajúcu správu. Najmenej osemdesiat percent tých ľudí, ktorým sme mávali sa smialo spolu s nami a mávali nám späť. Po návrate na Námestie Slobody som sa už veľmi tešil na koncert Hugo Čáves Orchestra. Napriek prudkému dažďu, ktorý sa spustil, sme si trošku zatrsali a nakoniec ho opustili mokrí ale spokojní.

Ďakujem rodine a priateľom, ktorí prišli, ďakujem úžasným účastníkom Dúhového PRIDE, ktorí priniesli so sebou smiech a radosť. Ďakujem organizátorom, že sa vzdali vlastného pohodlia aj spánku, aby sme si mohli zapochodovať. Ďakujem ešte raz Policajnému zboru SR a nakoniec ďakujem tomu môjmu, že to so mnou vydržal dodnes a aj dnes. 🙂

PS: Budúci rok oslávime dvadsiaty rok spoločného života, za ten čas sme spolu naozaj zostarli presne tak, ako som to vždy chcel. Mám jedno prianie. Veľmi by som si želal, keby sme k nášmu výročiu dostali darček aj od Národnej rady Slovenskej republiky.

Tak do roka a do dňa, priatelia!

 

 

Photo: BugsPhoto

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť