Najskôr som si ako správne dieťa 21. storočia založila/obnovila Facebook, veľmi rýchlo som sa stala fanúšičkou napríklad Lou Rhodes, Eliny Brotherus alebo Edwarda Nortona a začali mi prichádzať správy vyjadrujúce prekvapenie, vysvetli nám, čo tu robíš, ty, ktorá si tak nemala rada túto komunitu, zrazu si tu a si z toho paf. Povedala som, že sa meníme, vyvíjame, je to úplne normálne, niet sa čomu čudovať. Mne sa to teda zvláštne nezdá, ani trochu. Odrazu som chcela byť v centre diania, ako pozorovateľ s bystrým okom a uchom, veď všeličo inšpiruje, napríklad jedna veta J. o plávaní v studenom jazere včera alebo fotky z nočného Švédska, ktoré sa páčili L. A ja som si na ne dnes klikla.
Potom som tam vložila pesničku They Sey. A fotku juhokórejských tenistiek odfotených na film. Ako intro k napísaniu tohto článku.
Bola vo mne chuť napísať si niečo do zápisníka. Chcela som si zapísať, že teraz žijem prudko obyčaný život, že robím tie veci, ktoré sa mi robiť nechce, ale ktoré musia byť, dnes, keď som stála pred veľkým zrkadlom v šortkách nad kolená, v tričku s nápisom Stretol si už dnes surfera?, dnes, keď som tam stála a potichu som šomrala, ohovárajúc prítomnosť, predstavila som si more, nie, predstavila som si oceán, vlny a vodu plnú rýb, plnú žralokov a rias, krajinu Austrália a Nový Zéland, jeden z japonských ostrovov v zime, chatu tam, upraženú rybu na úplne novej panvici, tri kaktusy na parapetnej doske, môj surf opretý o bielu pohovku, surf, ktorý nemám, pohovka, ktorú nemám, letenka do Japonska, ktorú si tak ľahko v najbližších rokoch nekúpim. Nemám skoro nič. Moje ruky sú prázdne, peniaze sa míňajú, raz za mesiac listujem vo výpise z účtu a pijem z veľkého pohára minerálku, čítam si adresy bankomatov, vravím mame, že sú to pekné spomienky, vtedy som si kúpila to, vtedy som si vyberala peniaze tam, veď vieš, veď si pamätáš. Mama hovorí, že som veľmi bohatá, moje vnútro a náš život všeobecne, povie mi to a kúpi zmrzlinu. Tak asi hej. Môžem sa pozerať na hory o pol ôsmej a čítať si, vypiť mojito a voňať mätu a zbierať materinu dúšku, zbierať ju do košíka s klobúkom na hlave.
Zapadá slnko, vychádzame z cukrárne, dvaja Albánci v bielych košeliach popíjajú presso a zapaľujú si tenké cigarety.
Chcela som si kúpiť hnedú deku, myslela som na ňu, keď som stála pred zrkadlom, deka na piknik alebo na čítanie, na trávnik, na lúku, k lesu, keď sa nebudeme báť hadov, obujeme si sandále, na oči si dáme tmavé okuliare a keď si ľahneme na chrbát, budeme vidieť ľudí pristávajúcich na padákoch, rozbehnem sa za P., nájdem jeho padák a poviem mu, že nie, nie, ešte som sa nerozhodla ísť, ešte nie som pripravená vidieť svet takto. Deku som nekúpila, predpokladám, že ju ešte niekedy nájdem, na poličke v obchode, kde bola kedysi galantéria, rada som si tam pozerala škatuľky s farebnými gombíkmi, vlnu rôznej kvality a nohavičky pre staršie ženy. Biele, bavlnené, aj s čipkou.
Viem, že ony by si na deku vzali Nov/Zatmenie od S. Meyer, ja Babuľu od J. Denhela, na ktorú sa neviem sústrediť. Ani tam by som sa nevedala. Myslela by som si, že čítam, ale nečítala by som, ležiac uprostred prírody by som som nakrúcala očami krátke filmy. Veľa krátkych filmov. A keď by som náhodou Babuľu dočítala, nevedela by som, o čom bola.
Do zápisníka som si nakoniec nenapísala nič. Zhasla som svetlo, sedela som na posteli a niekedy som začula kroky na ulici, opätky, niekedy som počula nočný vlak alebo muchy a komáre krúžiace okolo mojej hlavy. Podarilo sa mi ich všetky zabiť, všetky do jedného. Neviem, koľko bolo hodín, keď som zaspala, málokedy to viem, ale opäť sa mi snívalo, že mi je dobre, aj som sa zobudila a bolo mi, zdalo sa mi, že som veľmi bohatá, aj bez letenky do Japonska, aj bez surfu. Veď mi stačí tričko Roxy, jazero s neveľkými vlnami a surferské šortky nad kolená. Pekný život, super život.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments