7. Ako som si nekúpila Eiffelovku

Neznášam nakupovanie na dovolenke.
Túto neurózu som si vypestovala už v časoch povinnej školskej dochádzky, keď mi výchova velila z každého školského výletu či pionierskeho tábora dovliecť rodičom nejaký podarúnok, dôsledkom čoho sa náš trojizbový byt postupne zapĺňal rôznymi gýčovitými keramickými taniermi značky Štrbské pleso, drevenými valaškami Liptovská Mara, s ktorými by Jánošík odvisol za rebro hneď pri prvom pokuse o zboj, ťažidlami Betliar v tvare pologule so snehovými vločkami, či drevenými perami Krásna Hôrka, ktoré písali asi dve minúty a potom už len ďalších desať rokov zavadzali. Ako dospelá som touto úchylkou obťažovala i ďalších členov rodiny, ktorí boli určite celí happy z krétskeho čipkovaného vejárika či ibizského jaštericového popolníka, dnes nežne uložených v najvzdialenejšom kúte najvzdialenejšej skrine bytu (najmä v čase veľkého upratovania bolo celkom fajn, keď sa niekto z rodiny prejavil ako nemehlo a „omylom“ niečo rozbil alebo zapotrošil).

Potom prišla fáza, keď som zvolila praktickú variantu a začala som príbuzenstvo obšťastňovať hrnčekmi. A tak máme po ruke Barcelonu na ranný čaj, Brussel patrí desiatovej káve, ku obedu si dáme džús do Londona a pred spaním sa teplé mlieko nalieva zásadne do Dalmacije. Bohužiaľ, kapacita políc na šálky je značne obmedzená i napriek rozbíjacej „náhode“, takže dnes riešim svoje dovolenkové povinnosti už iba magnetkami. Nacapíš to na chladničku, a keďže štatisticky by veľkosť bežnej chladničky mala s ohľadom na veľkosť priemernej magnetky vydržať cca jeden ľudský dovolenkový život, má príjemca o starosť menej.
Výber magnetiek je v Paríži naozaj bohatý. Na brehu Seiny či v ktoromkoľvek obchodíku so suvenírmi si zaručene nejakú tú Eiffelovku nájdeš:

obchodík magnetky

Turista však musí byť duševne zdravý a telesne výkonný, aby odolal náletu kobyliek, ktoré pod rúškom maskovania za dvorné dámy (pche,tie dáždniky ma vôbec neoblafli, chlapci!) presviedčajú nešťastníkov na výlete, že si do hrobu NUTNE musia zaobstarať sadu eiffelovôčiek v rôznych odtieňoch, pretože by potom na cintoríne boli absolútne OUT. Kobylky sú jazykovo nesmierne zdatné, sotva zistia, akou rečou hovoríš, vrhnú sa na teba ešte rafinovanejšie. Za mnou chodil asi pol hodinu jeden počerný kučeravý fešák s vetou „padaždí difčónka, tibjé náda padarúnok kupíť“. Ako som už bola bývala spomenula, som zo slušnej rodiny a tak som prvých 10 minút veľmi tolerantne asi dvestotridsaťtrikrát za sebou odpovedala, že nič nechcem. Ďalších desať minút som neodpovedala vôbec a posledná desaťminútovka vyzerala tak, že som so zavretými očami a rukami predpaženými pred telom rozrážala prívesky a pohľadnicové hady, čím sa mi konečne podarilo zbaviť kobylkovej hávede.

eiffelovkári

Napriek tomu, že som na dobrodružnú výpravu (sa tu niekto rehoce?… sa mi čosi zazdalo…) do Paríža nešla kvôli nákupom, nemohla som zatvoriť oči pred faktom, že môj vystresovaný žalúdok vyžadoval občas aj solídnejšiu náplň ako je káva, a teda som musela nejaký ten chrám konzumu predsa len navštíviť.
Sotva za rohom som na svoje veľké potešenie našla starý známy žltý Lidl. Povedzme si pravdu, nebol ani taký kolosálne veľký ako u nás, a ani tak dobre zásobený ako u nás, ležal si zastrčený medzi čistiarňou a skladom čohosi, čo sa nedalo definovať. Oveľa väčšou tragédiou však bolo, že tam vôbec nemali Horalky!
Onen žltý obchod je vo Francúzsku určený pre najchudobnejšie vrstvy, teda nezamestnaných, slovenských turistov a dôchodcov. Nakupovala som tam denne – liter mlieka, sladké rožky a balenú vodu.
Najväčšou hrozbou každého občana a turistu v júlovom Paríži je na sto percent solder. Nie je to ani vojak či prasiatková chrípka, ale bacil, ktorý útočí spočiatku len na oslabený organizmus. Ja som sa rozhodla, že prídem pliage na korienok a po sérii investigatívnych zákrokov som s nasadením života a fotoaparátu opäť našla dôkaz toho, že ide vskutku o beštiu:

Sme v EU

Vždy ma dobre naser.. nasrdí, keď zháňam v Bratislave tovar, ktorý trčí na pultoch 364 dní v roku okrem dňa, kedy ho ja práve potrebujem. Scenár je rovnaký, obehnem všetky mestské časti hlavného mesta a tovar nakoniec nájdem, až keď ho nepotrebujem. Ako to súvisí s mestom módy? Len tak, že ma celkom dojalo, i slza mi z oka vypadla, keď som prišla na to, že tu je sortiment tovaru celkom pekne vytriedený podľa ulíc. Cestou z hotela som tak išla ulicou bižutérie, ktorá sa plynule zmenila na Rue de kožená galantéria a takto to pekne systematicky pokračovalo ďalej. Pekného vtáka či kvetináč pre svokru zaručene zoženiete popri Seine zo severnej strany (nikdy neviem, ktorý breh je ľavý či pravý)…

obchodik kvety

… ručne maľovaný obrázok či reprodukciu Mony Lízy zase z južnej strany rieky, kde sa kopia jeden za druhým stánky, ateliéry a súkromné galérie…

obchodik reprodukcie

… a keď ste včera prišli domov nad ránom a manželka vám nachystala na privítanie tĺčikovú slavobránu, môžete si ju za pár mesačných platov udobriť nejakým krásnym drahokamom priamo na námesti Vendôme – presne tam, kde sa v hoteli Ritz ubytoval expert na symboly Tom „Landon“ Hanks, keď hľadal Da Vinciho kód.

Place Vendôme

Je jasné, že minúť prebytočnú hotovosť možno ešte príjemnejším spôsobom. Mám pre vás mimoriadne dobrý tip, tutok zbehnite kúsok na Champ Elysées do hociktorej predajne – námatkou napríklad do tejto…

toyota

… a pod stromčekom zaručene urobíte radosť celej rodine (ak sa škatuľa s mašličkou nezmestí pod jedličku, zavesíte si ju na stenu presne tak, ako to urobili na uvedenom obrázku vľavo hore). Ako bonus vám ešte v predajni pribalia igelitku s logom firmy a to celkom zdarma!

Vyznávači lapačov prachu si prídu na svoje v štvrti Saint-Germain. Tam dostať za facku alebo za peniaze také tie serepetičky staré ako republika, ktoré možno zavadzajú aj u vás na povale a vy ich máte sto chutí vyhodiť do smetiaka (stará matka však tvrdí, že len cez jej mŕtvolu, tak čakáte, kým sa ňou stane). Okrem starožitností sa môžete vybúriť aj na orientálnych čačkách-mačkách, ktoré by ste správne mali doviezť z Orientu, a nie z Paríža.

obchodik orient

Vyznavači kóšer papkania navštívia najskôr židovskú časť v štvrti Marais (vyslovuj maré, nie žanmaré, ako som to robila asi tri dni ja) a je fakt, že tie uličky sú akosatopovie… malebné. Pozor, nelezte tam v sobotu ako ja, lebo židia majú v sobotu vlastne nedeľu, inak narazíte iba na zatvorené reštiky a dáte si v zúfalstve absolútne nekóšer hamburger. A ako viete, že ste už tam? Rue des Rosiers je po slovensky Ružová ulica a vraj je to preto, že tu kedysi rástli kríky plné ruží (kedysi je naozaj vhodne použité slovo).

Rue des Rosiers - židovská štvrť

Pre toho, kto nevie čítať alebo si doma na stolčeku zabudol okuliare, mám tiež pomôcku. Poobzerajte sa okolo, ak uvidíte takéhoto uja, ste tam. Pár metrov severozápadnejšie stojí aj Múzeum židovského umenia a dejín, ale tam som nebola, lebo ma už boleli nohy (dobrá výhovorka, čo?).

žid

Nechcem provokovať… alebo vlastne chcem! Musím byť predsa korektná cestospisovateľka a dať ľudu, čo sa mu žiada, teda sex. Do prčíc, to teraz vyzerá blbo, čo? Tak teda nie sex, ale nejaký suvenír, ktorým obdarúvajú svojich znechutených priateľov niektorí ohromne vtipní turisti. Takýto tovar…

obchodík sexy

.. nájdete hlavne na Montmartri v okolí námestia Pigalle. Miesto nemá veľmi dobrú povesť, ale to majú určite na svedomí nejakí bohémski umelci, ktorí tu kedysi žili a pravdepodobne robili dobrý čurbes, teda sproste spievali dvojzmyselné šansóny, kukali na frivolné kankánové tanečnice v kabarete Mouline Rouge, či obťažovali hanbaté devy.
Aby som bola konkrétna, prečítam vám mená a priezviská zodpovedných osôb: Pablo Picasso, Vincent van Gogh, Pierre-Auguste Renoir, Claude Monet, Paul Gauguin (no prosím, aj ten) a Edgar Degas.
Chlapci, chlapci, čo len z vás vyrastie!

Jedným z najstarších obchoďákov v meste je La Samaritaine pri moste Pont-Neuf. Teraz budem múdra, lebo „ho otvorili v roku 1900 a jeho budova je postavená v štýle art deco“ (koniec múdrosti). Je mi to dosť jedno, v akom štýle je, v každom prípade sa mi tá stavba veľmi ľúbila. Dnu som nebola, ale bol tam dobrý chládok, tak som si sadla na múrik, dojedla zvyšok croissantu a sprdla spoluturistku, aby nefrflala, že ju bolia nohy.

Samaritaine zboku

Bola som v Paríži už päť dní, keď sa mi akosi zacnelo za nejakým pekným nákupným centrom. Neveríte? Ani ja by som si neverila, ale namôjdušu mi nenapadá žiadny solídny úvod k miestu, ktoré sa volá Forum des Halles. Už som spomínala, že v noci sa nehodno v jeho okolí veľmi prechádzať, ale cez deň sa tam nakupuje až sa parí z nákupnej tašky. Nie je to nejaká periféria, ako býva zvykom, ale skoro v centre, lebo kedysi tam stálo slávne trhovisko, o ktorom písal aj Emile Zola v románe Brucho Paríža. Prečo ho zbúrali a namiesto neho postavili takúto zvláštnu opachu, neviem, ale dnes sa tam dá ísť do kina, zaplávať si v bazéne, kúpiť čosi na seba i do seba, nasadnúť priamo na metro a odštráchať sa domov.

Les Halles

Fajčiari, ktorí čakajú na svoje manželky s kreditnými kartami, sa môžu skultúrniť pri tomto popolníčku…

Les Halles fajč

… nefajčiari môžu zase umelecky skonzumovať toustík pri súsoší menom Pygmalion.

Les Halles J.Silva Pygmalion*

Nakupovanie beriem ako povinnosť a nie ako koníček, takže zo mňa nedostanete nič viac, lebo do Paríža som neliezla kvôli výpredajom. Do obchodu som zvyčajne vpadla (akože nič), vytiahla foťák (akože či funguje) a vypadla (akože som si to rozmyslela). Neviem, čo si o mne pomysleli ľudia vnútri, ale to mi býva aj doma celkom jedno. Vďaka tomu vám môžem na záver predstaviť hitparádu najrozkošnejších obchodíkov, na ktoré som natrafila cestou. Kto je tesne pred obedom, nech sa radšej najprv naje, lebo svojimi článkami nechcem nikomu spôsobovať traumu, božechráň!

Začneme teda mäsnou, ktorá je vždy pekne načančaná, prasiatka nežne visia zo svojich hákov a mäsiar je rovnako vypasený ako ten náš…

obchodík mäsna*

Pamätáte si Ženu za pultom? Spomínate si na socialistické lahôdky? Na parížsky šalát? Ruské vajce či tresku? Tak tie tam nenájdete. Lahôdkárstvo totiž vyzerá takto…

obchodik lahôdky

Ku šunke v aspiku treba zajedať chlebík alebo bagetku, ktorú nekupujete ako mačku vo vreci, ale pri vchode vás ponúknu vzorkami (vrátila som sa ešte raz, lebo tá celozrná neviemčo bola dokonalá)…

obchodik pekar

Toto sa neje, ale v indickom kamrlíku s látkami podľa rozprávky Tisíc a jedna noc, som strávila asi dve hodiny. Ceny boli namôjdušu také ako naše, ujo tam mal takú bedňu so zvyškami cca meter krát meter, ktoré boli náááádherné a stáli len euro. Srdce bývalej laickej krajčírky zaplesalo, takže mám doma jednu bledomodrú vzorku, možno z nej bude šatka, keď sa mi bude chcieť vytiahnuť zaprášenú veritasku zo špajze.

obchodik latky

Posledná trojka je zase o žrádle. Cukrovinky sú mňam, mňam, mňam! Ujo predavač ako zo starého filmu naberal bonbóniky na váhu, police s krabičkoškatuľkami (nikdy neviem, ktoré je správne) plnými tajomných celofánom obalených zázrakov rozkošne čakali na dôchodkyne s bielymi upravenými vlasmi a ja som zaslintaná vybehla z toho diablovho doupěte von, kým som bola pri zmysloch…

obchodiik cukrovinky

… lenže za rohom ma čakalo čosi príšerné. Dieťa odchované na ružových punčových rezoch, kokosových guľkách a lineckých koláčikoch sa pri pohľade na takéto zvrhlosti muselo nutne potácať medzi svojou pažravosťou a citom pre estetiku. Vyhral cit (som už dospelá) a tak pre budúce generácie predkladám len fotografický dôkaz:

obchodik zakusky

Editka Papeky, Sloboda zvierat a môj vegetariánsky bratranec by zo mňa mali určite radosť, keby videli, čo považujem za vrchol gurmánstva. Žiadne slimáčiky obrané o strechu nad hlavou, žiadne stehná urvané nešťastnej žabke, ba ani pečená kačka s olivami vopchatými na miestach, kde sa nič nepchá, ale naopak vychádza von… toto bolo čosi úchvatné:

obchodik ovocie

Nevidela som tam ani jednu bodku, ktorá by narušila dokonalosť zelenej či čiernej bobuľky hrozna, ananás si tam stál majestátne ani byľkou nepohol, akurát broskyne boli nejako čudne placaté, vyzerali skôr ako šišky, ale to má možno na svedomí nejaká norma z Bruselu. A keď si spomeniem, ako sa volá to bežové podlhovasté, čo je zviazané ako otiepka, tak aj na to vymyslím nejakú metaforu.

Na záver zase nejaké „moudro“:
V Paríži je nielen radosť umrieť, ale i radosť nakupovať!

Prehľad všetkých článkov:

1. Vidieť Paríž a zomrieť (ľahký predkrm)

2. Beháme po Paríži (či ako si šanovať nôžky)

3. Hriešni ľudia mesta parížskeho

4. Ako dostať v Paríži kopačky (nebojte sa, nebolí to)

5. Bez práce nie sú euráče ani v Paríži (malá sociologická štúdia)

6. Parížske mŕtvoly celkom ako živé

7. Ako som si nekúpila Eiffelovku

8. Konečne úplne seriózne – parížske ostrovy

9. Čím by som vás dnes otrávila… žeby múzeom?

10. Komu straší vo veži, nech vylezie na vežu

11. Leňochov sprievodca Parížom alebo kde si možno zložiť kosti a iné časti tela

12. Múzeum, v ktorom som plakala

13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)

Diáda

Diáda - počet článkov 113 .

Táto autorka je tu inkognito. Keby niečo, tak ste ju tu nevideli...

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Read 12 comments

  1. Krasne citanie. Stavnate a zmyselne. Velmi!!!
    .
    Ozaj, horalky som videl v slovenskej restike v Brooklyne. Dokonca som tam pil vineu a kofolu. Majitel, Slovak, mal v ponuke vsetky narodne jedla, pri pulte aj casaky zo Slovenska. Na stene fotky s Kukanom, Hlavackom a s ludmi z nasej zabavnej branze (ved aj ten Kukan tam patri…). Robil vlastny vlassky salat, ktory nam naserviroval gratis, ako predjedlo. Jednoducha restika, pripominajuca nase jedalne za sociku. Hladali sme to zariadenie dlho, az kym som na ulici nezbadal reklamny putac, vlastne tu dvojnozkovu tabulu, kde bolo kriedou napisane: Dnes: Cibulova a drzkova, rezen so zemiakovym salatom. Tak sme si dali. Boris madarsky gulas:) Rezne bolo prepecene, majitel bol trochu ignorant, ceny drahsie ako trebars vo vychytenom ReBare v Dumbe. Ale aj tak sme boli dojati, ked sme od vedlajsieho stola zaculi robotnikov: Do pi,ce, uz musime ist… 🙂

  2. Boris, vieš čo ti poviem? Zakaždým, keď píšem o Paríži, si vravím, že tento diel bude posledný, lebo to už nemôže predsa ľudí baviť…a vždy, keď mi tu napíšeš také krásne slová, mám chuť písať ďalej…tak teraz neviem…

  3. celeho tvojho sprievodcu som si prečítala den pred cestou (škoda, že som si to nevytlačila, napríklad na place des vosges som marne hladala tie krasne zahrady na ktore som si z članku spomínala 😀 ) a teraz si ho čítam po navrate s ešte vačšim požitkom… mimochodom, jeden obchodík si asi minula- v uličke za radnicou je galanteria s roznymi koralikmi, príveskami a retiazkami… taku pastvu pre oko som ešte nevidela, stravili sme tam s decrou prehrabavaním sa v koralkach tisícok farieb a tvarov možno aj dve hodiny…

Comments are closed.