Ja teda neviem ako vy, ale v posledných rokoch stretávam mnoho ľudí s akýmsi intelektuálnym komplexom. Niektorí z nás máme obdobie dospievania za sebou, keď sme chceli byť iní. Ono to má aj svoju logiku. Človek si chce hľadať svoju životnú cestu sám a nechce, aby mu do toho niekto kydal.
Ale nehovorím o tom. Ja hovorím o ľuďoch, ktorí za to, že sú na tomto vzácnom svete, potrebujú neustále počúvať akí sú fenomenálni, semiotickí, saturovaní, derivovaní a ja neviem ešte akí. Osobne sa priznám, že nemám šajnu čo tie slová znamenajú. Teda ich význam chápem, ale ako to súvisí v oblasti osobného vývoja? Netuším, ale to by som radšej zanechal teoretickým odborníkom na ľudskú dušu. Ja sa radšej pôjdem nejakej dievke pod sukňu pozrieť.
Títo drahocení, saturovaní ľudia sú pre mňa takým nesmierným potešením ako, keď človek obeduje päťdňový chlieb a zuby múdrosti rozšírujú sánku. Chodia po svete a vkuse rozprávajú stokrát opísané kecy. Ale tvária sa dôležití akoby rovno napísali ďalšiu relatívnu teóriu.
No ale vážne.
Prečo to všetko píšem? Chytilo ma to ešte počas počiatkov štúdia knihovníctva. Zažil som skvelých ľudí v začiatkoch môjho štúdia. Neustále mi ukazovali, aký som úbožiak, lebo študujem odbor, kde sa ukladajú knihy. Ja osobne nemám nič pokecať si s nimi o KBT, ale predsa to by nebolo ono.
Dôležitý poznatok, ktorý som nadobudol na vysokej škole. Nie je dôležité aký odbor človek študuje, dôležité je do toho dávať srdce a uvedomovať si, že áno, robím to preto, lebo to má zmysel. Čo tam bolo rečí o ľuďoch, ktorí mi hovorili ako málo budem zarábať. Ale o nich tu nechcem písať. WC som už dnes navštívil.
Počas štúdia knihovníctva som prečítal mnoho kníh. Naučil som sa tam literatúru milovať do hĺbky kostí. Pamätám si, čo sme všetko čítali a ako sme vystrájali. Hlavne pri tom ako som čítal Mateja Bela a jeho výklad nad slovanskými jazykmi.
Čo som sa naučil? Literatúra je ako ľudia, lebo ľudia ju tvoria. (Až na písanie v spôsobe kyberpísanie.) Neexistuje dobrá a zlá literatúra. Pretože neexistuje len dobrý a len zlý človek. Otázne je v tomto význame brať na zreteľ, že čo je dobrý a zlý človek?
Keďže ja som špinavec povrchný, človek dobrý by mal byť ten, ktorý sa nikdy neháda. Taký, ktorý si nechá skákať po hlave. Človek, ktorý sa stále prispôsobuje, nikdy neprejaví svoj názor. Môžete mu hodiť do gamby sklenený pohár a on vám ešte poďakuje. Je to stále dobrák, ktorý vo všetkom vidí dobro a naivne každému verí. To ale nie je dobrý človek. To je v ľudskom kontexte vlastnosť, ktorú by sme mali mať všetci.
Zlý človek je samozrejme ten, čo vraždí, smilní, zabíja, kradne, fetuje lepidlo, hádže pornočasopisy do výťahovej šachty a ja neviem čo všetko ešte chcete počuť.
Je to hovadina jak traky. Dobrý človek je človek, ktorý roznáša dobro, akési ľudské teplo. Zlý človek je ten, ktorý roznáša negatívnu energiu a myslí si, že ak sa on musí mať zle, musí aj celý svet trpieť. Zaplať Pánboh takému človeku, mnohému ma naučil. (Toto fakt nemyslím ironicky.)
A konečne sa dostávam ku knihám. Pamätám si ako som chodieval na literárnu komunikáciu. Prednáška v utorok ráno, vonku začalo pršať, stromy zhadzovali listy, ale ja som sa tam naučil najdôležitejšiu vec. Literatúra je zo všetkého umenia najkomplexnejšia a najviac sa zapisuje do duše. Netvrdím, že si to musíte myslieť. Ja to vnímam tak, pretože mám k nej najbližšie.
Osobne si myslím, že vzhľadom na to, ktorému umeniu sa človek venuje, to sa mu najviac zapíše pod kožu.
Prečo literatúra a prečo ju toľko milujem? Nuž, je to jednoduché. Keď som si čítal o Werichovi a Voskovcovi, bola tam pasáž o tom ako sa posledný krát stretli. Začali sa hrať na ľudí, ktorý sa prvýkrát v živote vidia a nejaký pán ich akože zoznamoval a ukazoval im všteky tie veci. A keď sa ten pán vzdialil, jeden z nich dvoch povedal, „Keby on vedel, že my sa poznáme 40 rokov!“
Neviem, či som si to trochu v gebuli neupravil. Ide však o to, že to písala nejaká ruka. Videli ste už nejaký literárny text rukopisom písaný? Napríklad RUR. Všetko poškrtané, prepisované slová, atď., atď. A na tom papieri, na tom kúsku papiera, boli myšlienky, pocity autora. Taký papier znesie všeličo, lásku, nenávisť, zlobu, hnev a zachová si to.
Ale vrátim sa k tým ľuďom a knihám. Ja osobne vnímam knihu ako hodnotný komunikačný prostriedok v ľudskej podobe. A to nemyslím len v tom, že knihy nám rozšírujú slovnú zásobu, fantáziu. Ide v nich o niečo silné, nádherné a vzácne. Prostredníctvom kníh sa dostávame do iného sveta, spoznávame v ňom človeka do hĺbky. Ukazuje sa nám v ňom istá cesta k pocitom a myšlienkam, ktorých sa napríklad hanbíme povedať do zrkadla.
Za najväčšie barbarstvo viním v literatúre obsah. Musíme si uvedomiť dve podstatné veci. Jedna vec je obsah a druhá vec je dej. (Bavme sa o tom, že obsah nemyslíme tú sekundárnu informáciu, čo sa nachádza pred textom alebo po texte pre orientáciu. Bavme sa o tom, že obsah je Raskoľnikov hodil sekeru do úžerníčky a potom sa sám udal na políciu.) V čom je rozdiel medzi obsahom a dielom? Ako to vysvetliť. Porovnám to s dievčatami.
Určite sa vám stalo, že ste šli niekde a opačné pohlavie sa na vás pozrelo, stretli sa vám oči a obaja ste si odniesli úsmev, ktorý si pamätáte iba vy dvaja. Druhá vec je, keď ste na kúpalisku a pozeráte sa na to dievča ako na salónku pri vianočnom stromčeku. Dobre, obe veci sú fajn. Je tam však podstatný rozdiel. Ten úsmev je niečo vzácnejšie, naň si zapamätáte. To, keď niekoho sledujete v sprche, alebo čo ja viem, v JRD, tak to si neazapamätáte. Pretože niečo také príde o 5 minút opäť. (Áno, zahral som sa na mocného guru lásky, ktorý ukazuje prapôvodnú príčinu sveta. Napísal som to v druhej osobe množného čísla. Odpustite mi, že som to nepísal v prvej osobe, ale chcel som pôsobiť ako chrabrý rytier a Edmond Dantes v jednej osobe.)
Podobne je to aj s vnímaním obsahu a deja. Obsah je suché vyprávanie o tom, čo sa tam vlastne stalo. Základná prvotná informácia. Trochu mi to pripomína abstrakty (nádherná vec) vo vedeckej literatúre. Vezmime si nejakú známu knihu. Kafkovu Premenu, to čítal isto každý. Čo by sme mohli povedať o obsahu? No skrátka Gregor sa jedného dňa zobudil ako nejaký hmyz. Potom ho každý odvrhol a nakoniec sa z toho tešili všetci ostatní, že ono to konečne zdochlo.
Zatiaľ čo sa týka deja, to si vieme predstaviť dané konkrétne prostredie. Ja napríklad pri Premene vždy vidím železničnú stanicu, kde vlastne Gregor býva a vidím aj prichádzať vlak do tej stanice. Isteže v Prahe nikdy taká stanica nestála, ale ide o to, že tam je nejaká vidina sveta.
Poďme na veselšiu knihu. Sto dvadsať dní Sodomy. Teda, to nemá ani obsah, ani dej. Dumas je krásny príklad na zobrazenie tohto porovnania.
Vezmime si do ruky Le Comte de Monte Cristo. Ako vidím obsah? Jednoducho. Proste traja dobrodružní šarvanci veľmi závideli mladému chlapovi a napísali na to ódu na radosť. Potom Edmond skončil na pevnosti IF. Tam sa zoznámil s priateľom, čo mu otvoril oči. Edmond našiel poklad, pomstil sa a to je koniec knihy.
Dej je o niečom inom. Tam ide o dobráka Fernanda, o Marseille, o Mercedes, o Abbého Fariu, o Napoleona a o všeličom inom.
Vrátim sa k úvodu článku. Ja nedokážem milovať ľudí, ktorí vidia v knihe obsah. Ja sa s nimi chcem baviť aké šaty mala Constance, či boli žlté, modré. Alebo ja neviem, či Júlia v románe 1984 mala hnedé oči alebo zelené. Povedzme, bavme sa o tom, či by ma dokázala zviesť Felúrian alebo či farba Bilbovej strechy je červená, hnedá, zelená.
Úprimne povedané, začína mi byť smutno, keď niekto sa hrá na intelektuála kvôli beletrii. Nieže by som vám chcel dávať rady ako žiť (takí už čítajú knihu, čo som zmienil nad Dumasom.), ale zhadzujete sami seba, keď také robíte. Je to najväčšie barbarstvo nehovoriť o knihe ako o niečom cennom, vzácnom a bohatom.
Zakončím to myšlienkou od Karla Čapka. Prečítajte si jeho Bájky a podpovídky. (Inak Karel vytvoril literárny žáner, podpoviedka. Ide o žáner, čo osciluje medzi fejtónom a poviedkou. Neviem, či po ňom to nejaký novinár využil.) Myšlienku napíšem nižšie.
Ako sa pestujú oblaky? No, to musíte celý deň drieť na záhrade, bolí vás chrbát. Svieti slnko, čo vás ešte viac vyčerpáva. Potom sa pozriete na oblaky a vidíte ako sa pestujú oblaky.
Pôvodne publikované na stránke BookFan
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments