Lido

Drvivá väčšina sme boli odjakživa lidári. Lidár bol človek, ktorý trávil letný deň na kúpalisku Lido. Rozprestieralo sa na petržalskom brehu rieky, približne oproti zimnému prístavu. A chlapci z Dunajskej ulice boli Dunaju verní! Pred druhou svetovou vojnou to bolo parádne kúpalisko. Niekoľko bazénov, mramorové chodníky, palmy, sídlo vodných skautov a elegantných plavčíkov.

Keď americké letectvo v roku 1944 bombardovalo Apolku, popolom ľahlo aj Lido. Lidári boli pobúrení a vznikli protiamerické nálady. Kúpalisko po vojne prebrali Bratislavčania k životu. Síce zmizli palmy a mramor, ale zostal jeden bazén, tráva, kabíny, a hlavne Dunaj. V rokoch päťdesiatych ešte stále čistý, použiteľný aj na plávanie a kúpanie.

Cez prázdniny sme na Lide prežívali raj. Celé leto tam boli tí, čo žili bezprácne. To znamená bratislavské deti na prázdninách a ostatní. Ostatní, čo žili bezprácne, nemali z toho žiadne zisky, lebo za socializmu boli bezprácne zisky zakázané. A tak by sa na kúpalisku Lido dosť hladovalo, keby nás naše mamy poriadne nenabalili jedlom na celý deň. Vždy zostalo niečo aj pre príživníkov, ktorí žili bezprácne, ale veselo.

Prejavom odvahy pre nás, chlapcov z Dunajskej ulice, bolo skočiť zo Starého mosta. Nebolo by to až také riziko, keby na dne rieky neboli pozostatky bombardovania, ale bol som chlapec z Dunajskej ulice. Inak to nešlo. Od mosta som plával po prúde ku kúpalisku Lido. Plávali sme aj dlhšiu trasu, od Kajak Clubu pri Pečnianskom ramene. Rameno ale neskôr vysušili a dlhé roky tadiaľ viedol ostnatý drôt.

Láska chlapcov z Dunajskej ku kúpalisku Lido pretrvávala dlhé roky, hoci kúpalisko chátralo a Bratislavčania sa sťahovali na Tehelné pole a na Zlaté piesky.