Hviezdny prach

Barbara: Zaboduje u akademikov ostalgia?

By Róbert Dyda
14. septembra 2012

Oscarové súboje sa opäť začínajú a krajiny vyberajú svoje najlepšie filmy do kategórie cudzojazyčný film. Nemecko opäť vyslalo film z čias socializmu.

Nemecká demokratická republika, 80-te roky. Do provinčnej kliniky kdesi na severe krajiny prichádza lekárka Barbara. Za pokus opustenia republiky bola zatknutá a premiestná sem z renomovanej berlínskej Charité. Jej príchod sleduje z okna nový šéf spolu s agentom štátnej bezpečnosti, ktorému bude musieť podávať hlásenia o problémovej podriadenej. Barbara si je toho vedomá, a preto komunikuje s okolitým svetom len na úrovni nutnej výmeny informácii. Túži ujsť z krajiny, ktorá využíva všetky prostredky na to, aby ju ponížila včítane pravidelných návštev príslušníkov STASI, ktorí jej prevrátia byt hore nohami a s gumenými rukavičkami skontrolujú, či pred nimi niečo neskrýva na najintímnejších miestach.

So svojim milencom zo západu sa stretáva tajne v lese alebo cez okno mu vlezie do hotelovej izby. Barbara sníva o tom, že bude renomovanou lekárkou a bývať v štvorizbovom byte pri Rýne. Zlom príde v okamihu, keď jej nastávajúci opíše s dobrým úmyslom ich budúcnosť: „Nebudeš musieť viac pracovať, zarobím dosť pre oboch.“ Vtedy si uvedomí, že do konca života nebude nič iné robiť, len celé dni listovať v katalógu a čakať na to, kedy zazvoni Avon lady.

Barbara nedokáže nebyť lekárkou, nech sa jej systém akokoľvek brydí. Jej šéf André, ktorý sa takisto dostal na toto miesto kvôli dávnemu zakopnutiu alebo aspoň má na ten účel pripravenú vhodnú historku, robí všetko preto aby aj na periférii dokázal pacientom poskytovať čo najlepšiu liečbu. V chorobe sú si všetci rovní, a preto sa starajú rovnako pozorne o dievča z trestaneckého zariadenia ako o mladíka, ktorý po úraze stratil pamäť a nepozná svoju snúbenku.

More, cez ktoré má ujsť, je väčšinu filmu prítomné len v podobe silného vetra, ktoré fučí na pravidelnej ceste bicyklom do práce. „Voda, do ktorej skočíš, je chladnejšia, ako čakáš. Preto potrebuješ na skok dobrý dôvod“, zaznie vo filme. Keď Barbaru tesne pred plánovaným odchodom prepadne tehotná pacientka, ktorá ušla z väzenia, neváha a berie ju so sebou. Predstava, že by to dieťa malo vyrastať v obludnom svete lži, je pre ňu absurdná.

Christian Petzold, ktorý emigroval s rodičmi ako šesťročný natočil spomienku na krajinu, ktorú navštevoval len počas prázdnin, so svojou osobnou múzou Ninou Hoss. Barbara je ich piaty spoločný film a čím ďalej, tým viac je ich spolupráca dokonalejšia. Miestami totálne minimalistické herectvo, kde je bez slov povedané všetko, umožnilo omnoho silnejšiu vypoveď ako zbytočné dialógy. Režisér si v atypicky plnofarebnom filme dal so skutočne nemeckou doslednosťou záležať na znovuobnovenie zanedbaného sveta socializmu do najmenších detailov od zariadenia bytu, nemocnice až po hrubý Quelle katalóg, kde si budúca nevesta môže zmerať šírku prsta na prsteň.

Na druhej strane sa mu podarilo vyvarovať tomu, aby neskĺzol do plochej antiagitky. Napríklad pri scéne keď navštívia s Andrém na smrť chorú manželku vždy sebavedomého tyrana, sa ten stáva viac poníženým ako Barbara pri jeho gynekologických prehliadkách.

Nemecká kinematografia bodovala doteraz štyrikrát v kategórii cudzojazyčný film. Volker Schlöndorff s Plechovým bubienkom (1979), István Szabó s koprodukčným Mefistom (1981), Caroline Links s Nikde v Afrike (2002) a naposledy Florian Henckel von Donnersmarck so Životom tých druhých (2006). Zdá sa ako keby amerických akademikov oslovovalo Nemecko len témou diktatúr – nacistickej prípadne socialistickej a voľba Barbary bola účelová. Lenže minulý rok, keď krajina oslavovala 20 rokov zjdenotenia, bola NDR veľká téma nielen vo filme. Nemeckú knižnú cenu vyhral Eugen Ruge s Časom ubúdajúceho svetla, román o štyroch generáciách poznačených uvádzaním komunistických ideálov do praxe. Simon Urban prišiel s alternatívnou históriou v detektívke Plan D (ako Plán N vyšiel v českom Odeon), kde k zjednoteniu Nemecka nedošlo a Egon Krenz je stále generálny sekretár SED plus Oskar Lafontaine západonemecký kancelár, čo je asi také absurdné ako, že by Vasil Biľak bol ešte generálny tajomníkom KSS. A začínajú sa vynárať spomienky tridsiatnikov, čo si zmenu politického zriadenia pamätajú len cez obchodné domy, ktoré sa zrazu naplnili hračkami a voňavými cukríkmi. Barbara sa možno nedostane ani len do užšieho výberu, ale jednoznačne patrí k tomu najlepšiemu, čo sa podarilo v Nemecku minulý rok natočiť.