Pred Pocitom konca som od Juliana Barnesa nič nečítal, no už po pár stranách mi bol autor zvláštne blízky. Nielen príťažlivosťou textu, ale aj akousi tesnou dôvernosťou, ktorá sa vynárala z viacerých obsahových a ideových vĺn textu.
Barnesove rozprávanie mi tak od začiatku pripomínalo akúsi syntézu dvoch mojich obľúbených autorov a mojej vlastnej vnútornej reči, akéhosi imaginárneho denníka. Hrdinove spomienky na stredoškolské časy, kamarátstvo, prvé lásky a mládežnícke avantúry u mňa oživili Remarqueových Troch kamarátov. V ostatnom spôsobe písania o dospievaní, sexualite, vzťahoch, stárnutí a aj v nepredvídateľnej pointe, nachádzam zase podobnosť s Barnesovým britským kolegom Ianom McEwanom.
Pocit konca je viacgeneračnou výpoveďou, pričom čitateľ má počas čítania na mnohých miestach pocit, že Bernesovi dokonale rozumie, respektíve, že autor rozumie čitateľovi. Hlavným hrdinom rozprávania je šesťdesiatnik Anthony Webster, žijúci sám v udržiavanom a čistom byte. Separuje odpad, dobrovoľníči v nemocnici a považuje sa za znášanlivého človeka. Je vo veku, keď sa prirodzene rekapituluje a bilancuje život, pričom k plávaniu proti prúdu ľudského času ho núti aj podivné dedičstvo. Anthony (Tony) si postupne uvedomuje, že v jeho živote boli súčty a odčítania, no pocit neistoty vyvoláva počet súčinov, ak vôbec nejaké v jeho prežívaní boli. Hoci sa Barnes zaoberá historickým časom z pohľadu jediného človeka, jeho historické úvahy sú miestami skutočne filozoficko-historiografické.
História je tak podľa Barnesa lžami víťazov, no zároveň sebaklamom porazených. Prirovnáva ju ku chlebu s cibuľou, ktorý sa ešte dlho po konzumácii vygrguje, ozýva sa, kolíše medzi tyraniou a vzburou, vojnou a mierom. No príbeh o pocite konca je však dokonale vystavaný na inom autorovom výroku o dejinách. História je istota, nadobudnutá v okamihu, keď sa nedokonalosť pamäte spojí s nedostatkami dokumentácie. Aj Tonyho spomienky sú miestami živé, inde zase zahmlené, stratené v čase. Rekonštruujú sa len v stretnutiach so živými ľuďmi zo spoločnej minulosti a prostredníctvom trvalejších slov, zachytených písmom v korešpondencii a v útržku z priateľovho denníka. Práve tieto skúsenosti privedú Antonyho k spytovaniu si svedomia, k pocitu viny voči svojej bývalej manželke, ale aj k vôbec k prvej priateľke – milenke, ktorá mu po desaťročiach vstupuje do živej časovej úsečky a prináša nové nečakané odhalenia.
Anthony dospeje k poznaniu, že okrem objektívneho času existuje aj čas subjektívny, ktorý človek nosí rovno pri pulzujúcej tepne na vnútornej strane zápästia. Práve tento osobný čas je ten pravý a meria sa podľa vzťahu človeka k vlastnej pamäti.
Pocit konca – Julian Barnes, Vydavateľstvo: Artforum, 2012
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments