Čitateľský nedenník

Neopätovaná nenávisť

By Beáta Beregrad Grünmannová
6. októbra 2012

Howard Jacobson: Finklerovská otázka

Finklerov zármutok je bezmedzný. To je posledná veta knihy. Môj zármutok je bezmedzný snáď od prvých dní, čo som rozum pobrala a začala chápať rodinné príbehy, o ktoré sa so mnou delil môj starý otec. Asi priskoro pre malé dieťa, ale zasa na druhej strane, v dobe vpečaťovania, keď je detská myseľ tvárna a formovateľná, som si aspoň navždy vryla do mozgu kto som, kam patrím, kam ma budú vždy zaraďovať tí druhí a že sa tomu nedá ujsť. Prijala som samu seba a za to budem starým rodičom vždy vďačná.

Finklerovská otázka od Howarda Jacobsona ma zasiahla rovno do srdca. Tragikomický chirurgický rez židovskými dušami, ocenený prestížnou Bookerovou cenou, triafa presne, bezcitne a citlivo zároveň. Trojica hlavných postáv je stelesnením niektorých archetypov, ktoré sa nemenia, ktoré nájdeme vždy, ako kamienky v kaleidoskope, len sa pozornejšie zadívať.

Libor Ševčík, český imigrant z roku 1948, veľmi presne vie, čoho je ľudstvo schopné, ako pamätník holokaustu a zúriaceho fašizmu v Európe, nepochybuje o nutnosti existencie štátu Izrael. Nemá problém formulovať, kto je a kam patrí. Až vysoký vek a samota, zahnívanie mysle tesne pred koncom, prinášajú dezilúziu a pocit rezignovanej beznádeje.

Sam Finkler je niekto, koho činy a názory nádherne zobrazujú schizofréniu, ktorú prežívajú mnohí židovskí ľavicoví intelektuáli. Aktívny člen a hovorca organizácie, v ktorej sa grupujú takzvaní zahanbení židia, filozof, milovník reflektorov a potlesku, prejde svoj začarovaný kruh, v ktorom sa ocitne opäť na začiatku, kde si uvedomí, že je židom, ktorý cíti so svojimi ľuďmi, nech žijú kdekoľvek. Uvedomí si, že nemôže hľadať chyby len u vlastných a že to, že po vlastnom národe požaduje dokonalosť, bezchybnosť, vlastnosti svetla, ožarujúceho cestu ľudstva, tomuto národu upiera právo na priemernosť, na obyčajné chyby a bežné správanie.

Julian Treslove, nežidovský priateľ oboch predchádzajúcich zasa predstavuje typ človeka, ktorý je filosemitom do tej miery, je fascinovaný židovstvom natoľko, že sa to dá vnímať až ako nejaký pozitívny antisemitizmus, čo je iste oxymoron. Snaží sa stať židom, pretože chce dať svojmu dosť bezútešnému a vykorenenému životu nejaký smer a zmysel. Nájde si židovskú priateľku a zistí, že to jeho vnútornej neistote nijako neprospieva. Komunitou a rodinou je síce priateľsky vítaný, priateľkou milovaný, ale predsa zostáva cudzím elementom. Ľahké koketovanie s judaizmom z neho žida neurobí a na únavný proces transformácie je príliš lenivý, vnútorne neistý, až zakomplexovaný.

Byť židom je totiž údel, ťarcha a záväzok, ktorý si nikto nevyberá, niečo, čo sa človeku stane len preto, že sa narodí. Pomerne skoro zistí, že už ten samotný fakt, že si dovolil narodiť sa, niekoho urazí. Je potom na ňom, na rodine, ktorá ho vychová, ako sa k svojmu nevyžiadanému dedičstvu postaví. Môže byť hrdým nositeľom tradícií, ale aj ortodoxným veriacim, ktorý zastal v čase, môže všetko ignorovať, zmeniť meno aj konfesiu, môže aktívne nenávidieť seba a svoj „druh“ a snažiť sa zapáčiť nepriateľom. Môže dokonca vyhrať preteky v opľúvaní blížnych svojich, neuvedomujúc si, že nech nenávidí akokoľvek hlasno a intenzívne, pre tých, čo nenávidia židov, židom zostane, akurát takým užitočným. Je hlupákom a nechceným komikom, ktorého po použití radi naložia do dobytčieho vagóna.

Človek sa musí naučiť, okrem toho, že začne ignorovať nenávisť, zvládať svoj vnútorný strach. Nerád sa vracia k holokaustu, ale má ho stále v sebe. Nemôže vygumovať fakt, že možné je úplne všetko, že zverstvá a vražedné šialenstvo potrebujú len ekonomickú a morálnu krízu a ako katalyzátor výrečného psychopata, aby sa zopakovali. Nemôže vygumovať terorizmus, ktorý si palicu na bitie obľúbeného „židovského psa“ vždy nájde. Ak dôvod nemá, vymyslí si ho. Najväčší strach však asi nie je z konkrétnych hrozieb, ale z toho, aby neprevládla vlastná zbabelosť, aby strach nepriviedol človeka k pohodlnejším riešeniam.

V románe sú tieto pocity rozpitvané do detailu. Na hlavné postavy sa dívame majstrovským mikroskopom, pod ktorý ich položil autor. Môj pocit je, že Finkler je stelesnením súčasného britského žida alebo obecnejšie žida zo slobodného západného sveta. Židia tu, na východe Európy, ktorí predstavujú už len zbytky zdecimovaných komunít si prešli peklom vojny aj komunizmu. Tým nedal život možnosť prepadnúť ilúzii, že sme všetci rovnakí a nikto nás nevyčleňuje. My si tu nemyslíme, aspoň to predpokladám na základe osobných skúseností, že ak si založíme organizáciu propagujúcu bojkot izraelských akademikov a nákup izraelských pomarančov, bude nám antisemitami odpustené. Myslím, že sme lepšie pripravení do nepohody, pretože máme menej čo stratiť. Majetky si z veľkej časti nechali arizátori a štát a tých pár kostí pod zemou snáď až tak zavadzať nebude. Preto sme paradoxne slobodnejší. Máme menej čo stratiť.

Zapáčilo sa mi slovné spojenie neopätovaná nenávisť, ktoré autor použil. Pripomína samozrejme neopätovanú lásku. Antisemitizmus je v mojich očiach tiež zvrátená forma citovej závislosti, myslím, že jedinec týmto postihnutý by mal bez židov veľmi prázdny život. Musí trpieť, pretože jeho cit je neopätovaný. Židovský štát, židovské komunity, židia, ktorí nechcú prísť o rozum, si vypestovali hrošiu kožu a výkriky, urážky, pálenie zástav púšťajú jedným uchom dnu a druhým von. Akurát vyhodnotia, či nehrozia reálne straty na životoch. Možno sa v nenávistnom skandovaní stratia aj hodnotné argumenty z druhej strany barikády, ale v ovzduší vybičovaných vášní sa konštruktívna diskusia viesť nedá.

Finklerovskú ( rozumej židovskú ) otázku by som dala ako povinné čítanie. Aby pomohla pochopiť nežidom, ako dnešní židia žijú, o čom premýšľajú, aby dala podnet na zamyslenie mnohým židom, aby pomohla čistiť vzduch, ktorý je plný nenávistného šialenstva v rôznych formách a odtieňoch.

Toto nemal byť a nie je smutný a rezignovaný text. Myslím, že pravda oslobodzuje a ja sa cítim vyrovnaná so životom takým, ako je. Za svoje neľahké dedičstvo som vďačná, pretože obohacuje a napokon v ťažkostiach človek rastie. Teším sa z dobrých ľudí, ktorých je našťastie dosť a tým druhým ich cit neopätujem. Všetko je tak, ako má byť.