8. Konečne úplne seriózne – parížske ostrovy

By Diáda
23. augusta 2009

Myslím to vážne!
Keď som začínala s prvým článkom o Paríži, mala som predstavu, že to budú tri štyri kúsky o tom, čo treba vidieť a ako sa nestratiť, no keď sa tak na to tak s hrôzou v očiach pozerám, prišiel ôsmy diel a ešte vôbec sa nehovorilo o pamiatkach, kvôli ktorým do hlavného mesta štátu francúzskeho turisti vôbec lezú (a vôbec, prečo vlastne nesedia doma a neobzerajú si kostol v Hornej Dolnej, ktorý je určite rovnako zaujímavý?)
Teraz vám poviem pravdu, do Paríža som pôvodne vôbec nechcela ísť, však čo tam? Eiffelovka je kus železa, Seina je obyčajný kanál plný špinavej vody a na obrazy v Louvri sa môžem pozrieť na internete, ba ešte si k tomu uvarím aj kávu za sotva 10 centov. Keby nebolo mojej dotieravej sestry, ktorá ma presviedčala už od minulého roka, že tam musíme, lebo v mori sa čváchame pomaly častejšie ako vo vani (bodaj by nie, keď sa len sprchujem), v živote by ma tam nikto nedostal. Lenže po desiatich mesiacoch mi došli všetky výhovorky vrátane celosvetovej krízy a bolesti v krížoch, a to už nebolo cesty späť (kto pozná moju ségru, vie o čom hovorím). A tak som si objednala letenky a ubytko, kúpila bedeker a dumala, kam sa to vlastne trepem.

Bedeker som mala pred výletom otvorený asi 5 minút a už ma to nebavilo, do lietadla som teda nastupovala informačne čistá sťa jarná ľalia v rozpuku (výraz pre romantikov), respektíve nepopísaná tabula rasa (to je pre vás, milí moji intelektuáli).

V prvý deň sme sa vybrali len tak, kam nás oči doviedli smerom k rieke, lebo tam určite bude civilizácia (to si pamätám z nejakého filmu, v ktorom jediná zachránená nešťastnica z havarovaného lietadla blúdila s červíkmi v koži džungľou a hľadala furt nejaký vodný tok).
Aké bolo moje prekvapenie, keď som našla rieky dve. Ono je to stále tá istá, ale potvora sa kedys rozkokošila tak, že vytvorila dva chutné ostrovčeky, ktoré sa stali základom pre usídlenie sa prvých parížanov práve na tomto mieste. Dlho predlho bol Paríž vlastne len tie dva ostrovy, žiadne čoro moro stavať katedrály kade sa developerovi zachce ako dnes. Tak teda najprv natrafíte na väčšom z ostrovov menom Ile de la Cité na slávnu Notre-Dame, ktorú pár (skoro som omylom napísala väčšina) maturantov pozná vďaka Victorovi Hugovi a jeho Chrámu matky božej v Paríži.

Zvonár Quasimodo tam vyzváňal na veži, kým mu nestrašilo vo veži a vám asi vo veži zastraší, keď sa rozhodnete postaviť sa do radu, ktorý vedie na vežu. Moja veža je celkom lenivá, nikam sa neštverala, jednak preto, že za výhľad sa platí a dá sa získať aj inak, druhak preto, že priamo do typickej katedrály s dvoma hranatými vežami sa dostanete z iného radu, a to celkom zadarmo. Dnu bolo úžasne (žiaden kostolný pach, asi to tam viac luftujú, či čo), hnedkaj som si sadla na akúsi stoličku, zložila ruksak z pliec a kukala hore kopcom na okná.

Okná ma v kostoloch vždy fascinovali a keby som nebola až príliš normálna, dala by som si vitráž aj do spálne. Predstavte si so mnou toto… ležíte v mäkkej posteli a pozeráte na modrožltočervenozelenobiele sklíčka, cez ktoré presvitajú lúče slnka (tí skúsenejší už pochopili, že ide o poobedňajšieho šlofíka uprostred sparného letného dňa) a premýšľate, koľko je ich zelených a či sú tie trojuholníky pravouhlé alebo nie… chrrrr

…kde sme to skončili? Vstanete zo stoličky a hoci ste neznaboh, hodíte do kasičky pár drobných a zapálite sviečku za ľudí, ktorí vám chýbajú, obzriete si zdiaľky Pietu, ktorá nevedomky spôsobí, že sa cítite pokorne a pokojne…

… a sotva výjdete opäť von na slnko, poviete si, sakriš, toto dokázali postaviť ľudia bez žeriavu a prilby na hlave? Vtedy som sa kukla do bedekra a múdry ujo autor vraví, že pred vchodom je bod zero, teda miesto, odkiaľ sa merajú všetky vzdialenosti vo Francúzsku… no teda nič moc, vydláždičkovať koliesko vie každý, a aj keby bolo o tri metre ďalej, nikto si nič nevšimne.

Je jasné, že taký kolos sa nedá odfotiť ani zvonka, ani zvnútra tak, aby sa tá krása dala napchať do jednej fotky a kamera je v tomto smere absolútne úbohý odvar. Našťastie majú Francúzi celkom milý zvyk vyrobiť menšiu maketu a ponúknuť ju foteniachtivým turistom môjho rangu:

Čo ma fakt dojalo, boli tri portály nad vchodom, pretože súc odchovaná na dedinských kockatých domoch ozdobených farebnými sklíčkami mi každá iná výzdoba steny pripadá dokonalá. Toto je celkom mierumilovný portál venovaný Panne Márii, ktorý zobrazuje (kto by to bol povedal) Pannu Máriu s anjelom:

Oni tie portály fungovali aj ako trestný zákonník, lebo na nich šikovní sochári vyrobili rôzne strašidelné výjavy (bajočkom spomeniem démona, ktorý napicháva na kôl zatratenú dušu a ešte na nej jazdí formulu jeden), ktoré prostému ľudu ukazovali, ako dopadnú, keď nebudú poslúchať. Z pochopiteľných dôvodov drastické zábery uvádzať nebudem, lebo ktovie, či moje texty nečítajú aj dietky do 18 rokov vychované na Večerníčku.

Druhú stavbu, ktorú nemôže slušný turista na ostrove vynechať, je Sainte-Chapelle. Trošku som blúdila, kým som túto „bránu do nebies“ našla, lebo oni ju potvory dosť schovali a dostať sa k nej nie je sranda. Zabalená je do balíka budov Justičného paláca a zvonka z nej vidno len vežičky. Netuším, prečo ju schovali, lebo je to bez prikrášlenia jedna z najkrajších katedrál, čo som videla (a to som vyrastala pri Dóme svätej Alžbety v Košiciach) a neviem, či nie je aj jediná, čo má dve poschodia. Dolu sedávali dvorania a hore kráľovská família, no a ako to býva v našich končinách zvykom, urobili si to tam trošilinku krajšie. Keď zasvieti cez tie chrámové okná modrasté svetlo… tuším sa už opakujem, ale ten výjav si možno predstavíte lepšie, keď budem citovať slová mojej drahej sestričky. Povedala presne toto: „Ja som z toho úplne v riti!“ (je to citát, ja tak škaredo nehovorím a keďže sa ona nekamaráti s počítačom, hádam mi nevytrhá vlasy ako v sladkých časoch detstva).

Ak ešte vládzete chodiť a prejdete sa popri Justičáku až za roh alebo budete pobehovať po severnom brehu rieky, zbadáte aj toto:

Že ste si predstavili Popolušku a zámok z disneyovky? Nuž, Conciergerie je jedna z najstarších parížskych stavieb, bývala kedysi niečo ako daňový úrad, neskôr z toho spravili väzenie, resp. čakáreň na smrť (o tom by vedela povedať svoje taká aj taká Mária Antoinetta). Ani jedno, ani druhé ako rozprávková jazda rozhodne nevyzerá – to je absolútne prevratný dôkaz toho, že u budov a u žien netreba dať na prvý dojem a povrchnú krásu.

Teraz sa vrátime späť smerom k Notre-Dame a po malom moste prejdeme na ostrov Ile Saint-Louis. Stavať sa na ňom začalo neskôr, boli tam totiž bažiny a predkovia Shreka, a až v 17. storočí si tam papaláši postavili kopec úchvatných a hriešne drahých domčúrikov. Dnes sa tam oplatí zájsť do cukrárne Berthillon, a to len kvôli lahôdke, ktorá fakt stojí zato – ja odporúčam jednoznačne ktorúkoľvek ovocnú zmrzlinu a určite čokoládové nebíčko! Mňam, ešte teraz ma mrazí z ananásovej…

Z ostrova mám ešte jeden pekný záber, ktorý je dôkazom toho, že aj rekonštrukcia pamiatky sa dá urobiť nonšalatne tak, ako sa to u Francúzov dá predpokladať. To napravo je originál, to naľavo je nepriesvitná plachta…