Hovoriť o tom, čo sa v cirkevnom prostredí deje sa síce môže v denníku Corriere de la Sera či v denníku La Republica, no hovoriť o tom, ako si cirkev spravuje svoje záležitosti sa nesmie na Slovensku. Ak sa „niekto“ náhodou odchýli od kurzu odobreného a forsírovaného biskupmi a ich mienkotvornými kresťanskými úderkami, začína sa veľké nedorozumenie. Na jeho konci sú výzvy k exkomunikácii a umlčaniu tých, čo prezentujú inú mienku, či len kreatívne inšpirovaní fungovaním občianskej spoločnosti chcú o situácii hovoriť. Hľadanie riešení a návrhy ako stav, ktorý nedáva veľa dôvodov na optimizmus zmeniť, je už vopred kvalifikovaný ako nepriateľský útok proti cirkvi a tradičným kresťanským hodnotám. Dialóg je už náznakom a takmer „markerom“ herézy či kontestácie. Hoci na počiatku bolo len … slovo.
Štrukturálny problém
Participatívne modely riadenia, ktoré sa v modernej spoločnosti uplatňujú nielen v súvislosti s demokratickým usporiadaním spoločnosti sú v očiach cirkevných predstaviteľov stelesnením všetkého zlého. Nevidieť, že mladí ľudia, aktívni muži či ženy, mladé rodiny s deťmi či všetci iní, ktorí sa ešte snažia prežívať v tejto spoločnosti aj v duchu svojho kresťanského presvedčenia, sa k dianiu v ich cirkvi chcú a majú aj právo vyjadriť ako aj mať možnosť do toho, ako ich cirkev funguje aj „laicky“ zasiahnuť, je vážnym štrukturálnym deficitom.
Ak sa členovia rímskokatolíckej cirkvi v súkromí vyjadrujú o tom, čo v cirkevnej inštitúcii nefunguje a ako by sa to dalo či malo zmeniť, nie je to nič nezvyčajné. Práve takto sa inštitucionálne zmeny dosahujú v spoločnosti, takto sa realizujú zmeny pri riadení biznisu či akejkoľvek inej činnosti. Nedokonalosť demokratických mechanizmov monitorujú aktívni občania. Tí cez svoje iniciatívy organizujú aktivity, ktoré smerujú k zmenám spôsobu výkonu moci, k legislatívnym iniciatívam a iným zmenám. Nálady v spoločnosti ovplyvňujú volebné správanie a spoločnosť si pravidelne alebo mimoriadne vo voľbách má možnosť vybrať spôsob ako bude spravovaná. Úprimnosť predvolebných sľubov je vystavená skúške v reálnom živote. Správanie voličov nemusí byť na prvý pohľad vždy racionálne. Je však vždy vyjadrením postojov, ktorým verejní činitelia nemôžu dlhodobo pohŕdať bez toho, aby sa im vypomstili či inak merateľne zhodnotili.
Citlivosť verejnosti
Ak občania žijúci v dnešnej spoločnosti vidia netransparentné či inak pochybné modely riadenia vo verejnej oblasti, veľmi citlivo na tento fakt reagujú. Klamstvo, korupcia, rodinkárstvo a pokrytecké správanie politických či spoločenských elít je vždy sitom, v ktorom tí, ktorí zachádzajú priďaleko, uviaznu. Prípad šéfa Medzinárodného menového fondu a nádejného francúzskeho prezidenta, nemeckého ministra či talianskeho premiéra, ktorí úplne alebo načas odišli z verejného života, lebo ich správanie a konanie bolo neprijateľné, sú príkladmi toho, ako tlak verejnosti môže ovplyvniť verejné dianie. Na Slovensku sme mali podobné skúsenosti s prípadom známym pod menom Gorila. Nedá sa nevidieť ako sa tento prípad v synergii s niektorými ďalšími skutočnosťami a jeho dôsledky premietol do spoločenského diania posledných mesiacov.
Kresťanský pluralizmus
Ak sa úradná rímskokatolícka cirkev pri kritických hlasoch ohľadom niektorých inštitucionálnych stránok svojho fungovania zaštiťuje tým, že cirkev nie je demokratická, môže byť časom prekvapená. Cirkevní predstavitelia a katolícki aktivisti ašpirujú na to, aby ich hlas bol vypočutý pri vážnych spoločenských udalostiach. Vyjadrujú sa k rôznym aspektom spoločenského života. Pri uplatňovaní vplyvu využívajú demokratické mechanizmy. Veriaci sa organizujú pri svojich aktivitách v občianskych združeniach s rôznymi oblasťami činnosti a vstupujú do spoločenského diania. Verejne sa vyjadrujú a navonok deklarujú verbálne aj neverbálne svoje vnútorné presvedčenie. Očakávajú, že sa spoločnosť bude ich postojmi a názormi zaoberať. Chcú aby bolo menej potratov, aby ľudia preferovali rodinu v kresťanskom chápaní, aby bolo menej rozvodov, aby sme sa všetci mali radi tak, ako to chcú oni. Tento názor je legitímny. V pluralistickej spoločnosti je však vystavený konfrontácii či súťaži s inými názormi, ktoré sú rovnako legitímne. Úradná cirkev ako významný hráč v spoločenskom dialógu cez hnutia a organizácie, ktoré sú lojálne jej učeniu vnáša do spoločnosti svoje videnie reality a dosahuje tak svoje ciele.
Zároveň je však potrebné povedať, že veľa veriacich katolíkov nezdieľa bezo zvyšku všetky názory úradnej cirkvi. Veriaci v Írsku, Nemecku, Rakúsku či v USA a inde sa organizujú aby vyjadrili svoj názor a dali ho najavo cirkevným lídrom. Nemajú možnosť zmeniť cirkevnú legislatívu, nemajú možnosť aktualizovať cirkevné učenie, nemajú možnosť participovať na spravovaní cirkevných záležitostí a necítia sa nikým reprezentovaní.
Byť kresťanom a nesúhlasiť s cirkvou?
Sú to ľudia, ktorí nie sú za potraty ale myslia si, že o potratoch a ich okolnostiach sa musí hovoriť inak ako o nich paušálne hovorí pápežské Magistérium. Sú to ľudia, ktorí nie sú homosexuáli, ale majú na homosexualitu svojich bratov a sestier vo viere iný názor ako je oficiálne učenie rímskokatolíckej cirkvi. Sú to ľudia, ktorí nie sú nepriateľmi cirkvi, ale otvorene podrobujú kritike úradnú cirkev za jej pokrytecké postoje v škandáloch zneužívania maloletých duchovnými. Sú to ľudia, ktorí nie sú proti celibátu kňazov ale myslia si, že ak by ich kňazi mali možnosť mať rodiny, do radov kléru by zavial zdravší vietor. Sú to ľudia, ktorí majú rodiny ale majú pochopenie pre životné krízy, do ktorých sa dostali ich bratia a sestry vo viere a nesúhlasia s tým, aby boli doživotne sankcionovaní za to, že sa rozviedli a žijú v novom šťastnom a zodpovednom vzťahu.
Títo kresťania sa aj v rímskokatolíckej cirkvi snažia o to, o čo sa snažili občianski aktivisti v spoločnosti. Spájajú ľudí s podobnými názormi. Žiadajú aby boli vypočutí a aby sa ich názory premietli do fungovania cirkvi. Chcú, aby sa cirkev stala ich domovom a chcú si ho zariadiť tak, aby sa v ňom cítili doma. Chcú aby na stenách viseli obrazy, ktoré zodpovedajú ich vkusu. Chcú aby sa ich deti a vnúčatá cítili v cirkvi doma a aby sa necítili traumatizované učením a praxou, ktoré sú prekonané. Nechcú aby sa stretávali s pokrytectvom a pretvárkou na najvyšších cirkevných miestach. Chcú byť na svoju cirkev hrdí. Chcú aby sa ich duchovný domov stal duchovným domovom všetkých ľudí, ktorí duchovný domov hľadajú. Chcú aby spoločnosť prijala kresťanské hodnoty zvnútra a aby to nebol len výsledok biskupského a pápežského lobbyingu a diplomatických zápasov o konečnú podobu zmluvy so Svätou stolicou s výhradou vo svedomí.
Slovenský kamienok v mozaike
Na pozadí týchto snáh v iných európskych krajinách začiatkom marca aj na Slovensku skupina ľudí aktívnych v občianskom združení Teofórum vyjadrila svoju podporu hnutiu tzv. Pfarrer Initiative (Iniciatíva farárov), ktoré sa od leta roku 2011 aktívne vyjadruje k pretrvávajúcim problémom v živote rímskokatolíckej cirkvi. Iniciatíva sa sformovala na základe presvedčenia, že úradná cirkev a konkrétne Vatikánske ústredie odkladá do neurčita akékoľvek opatrenia, po ktorých volajú reformné cirkevné hnutia. Tým sa prehlbujú problémy a v živote cirkvi sa udomácnila prax, ktorá síce je kritická voči niektorým neporiadkom v praktickej rovine ale nevidí potrebu systémového riešenia.
Bratislavská arcidiecézna úradná cirkev svojim represívnym postojom vygenerovala dostatočný tlak voči tejto skupine angažovaných katolíkov. Tento tlak zapôsobil na niektorých členov Teofóra v tej miere, že ich viedol k odvolaniu výzvy z 3. Marca 2012, v ktorej sa predtým vyjadrili k procesom prebiehajúcim v európskej cirkvi. Predseda Teofóra okrem odvolania výzvy aj verejne na stránke arcibiskupského úradu a na stránke Teofóra oznámil, že ukončuje členstvo v tomto občianskom združení. Nie je potrebné opisovať, čo takéto konanie arcidiecézy sleduje. Jediné občianske združenie, ktoré sa hlási ku kresťanskej intelektuálnej tradícii a má aj potenciál hovoriť o cirkevných témach v duchu tvorivého a kritického prístupu je po tomto kroku svojho dlhoročného predsedu značne ochromené. Neistota, ktorú jednoduchá výzva k dialógu a k uvažovaniu v rámci cirkvi spôsobila, sa premenila na strach a nedôveru. Protagonisti, ktorí by chceli obstáť pred sebou aj pred autoritami boli donútení okolnosťami k schizofrenickému postoju. Stále si myslia, že je možné ostať verným svojmu presvedčeniu a odvolať stanovisko, ktoré síce sformulovali, no s ktorým sa už oficiálne nesmú stotožniť. Práve tento krok však úradná cirkev sledovala.
Keď je hlavou štátu teológ
Ojedinelé kuvičie hlasy lojálnych obrancov systému volajúcich po vylúčení a potrestaní cirkevných voľnomyšlienkárov ukázali, že svojou mentalitou sa zhodujú a spoľahlivo kopírujú mentalitu, s ktorou pracujú slovenskí biskupi. Práve tu sa ukazuje priepastný rozdiel medzi slovenským a nemeckým či rakúskym cirkevným prostredím, kde sa teologické fakulty radia už roky medzi prestížne akademické pracoviská. Dekani teologických fakúlt sa stávajú rektormi štátnych univerzít. Hlavou štátu je v Nemecku dokonca teológ. Joachim Gauck je uznávanou autoritou naprieč politickými tábormi a je pre obyvateľov Nemecka morálnou aj ľudskou autoritou. Jeho osobné nasadenie a prínos pri vysporiadaní sa s dedičstvom komunizmu pomohlo nemeckej spoločnosti nielen zmapovať a zdokumentovať zločiny komunizmu a jeho tajných služieb. Úrad zaoberajúci sa zločinmi komunizmu, už ani nikto inak ako „Gauckov“ nenazve.
Práve aplikácia morálnych princípov a ich premietanie do praktickej roviny pri riešení vážnych spoločenských a historických premien môže byť príležitosťou pre teológiu sprostredkovať dialóg medzi strohým paragrafovým znením zákonných noriem a filozofickou relativizáciou všetkého čo súvisí so životom jednotlivca a má tendenciu byť relativizované až na úroveň amorfnej a neuchopiteľnej diskusie, kedy je možné vysvetliť a následne ospravedlniť všetko, lebo taká bola doba.
Mlčanie vyvážené zmysluplnou komunikáciou
Teológia však neponúka v tejto fáze odpovede na otázky, ktoré si kladie dnešný človek. Taká teológia by sa vzdala ašpirácie na svoj vedecký charakter, ak by vopred chcela ostatným partnerom diskusie vnútiť svoje videnie a svoje vopred známe závery. Práve teológia však môže relativitu odpovedí postaviť úplne legitímne do svetla časom orámovanej odpovede, ktorá má právo ašpirovať na svoju momentálnu absolútnosť len preto, lebo si uvedomuje svoje obmedzenia a nedokonalosť. Presne tak totiž chápem výpoveď Karola Rahnera o tom, že primeraným postojom človeka pre Bohom by bolo mlčanie. Avšak o Bohu nemôžeme len mlčať. Musíme preto podstúpiť riziko komunikácie o tomto všetko presahujúcom tajomstve. S vedomím vlastnej nedostatočnosti no zároveň aj s presvedčením, istotou a vierou vo výpoveď autora Jánovho evanjelia, že na počiatku bolo Slovo.
Teofórum, Bezák a zaskočená verejnosť
Je len čarom nechceného, že s časom príbehu, kedy Teofórum vydalo svoje podporné stanovisko rakúskej iniciatíve profesora, kňaza a manažéra Helmuta Schüllera, sa prekrýva príbeh odvolania trnavského arcibiskupa Roberta Bezáka. Tento príbeh ako prípadová štúdia ukazuje ako to v rímskokatolíckej vetve kresťanstva funguje.
Prekvapenie tých, ktorí ostali odvolaním nástupcu J. S. zaskočení nie je celkom namieste. To čo sa deje dnes Bezákovi, sa stalo už mnohým iným pred ním. Príbeh v Trnave svojou konkrétnosťou už však nenecháva na pochybách o čudnom spravovaní vecí cirkevných ani tých, ktorí vnímali rôzne škandály vo svetovej cirkvi za posledné obdobie s veľkou dávkou nedôvery. Pri pohľade na škandály v Amerike, Írsku, Nemecku či inde uverili vatikánskej propagande, že išlo o dielo cirkvi nepriateľských médií. Ako sa však ukázalo, nie je to dielo proticirkevnej propagandy. To sa len zúfalí katolícki laici v Bostone a neskôr v Dubline či Berlíne po všetkých márnych pokusoch zjednať v cirkevnom ústredí nápravu, odhodlali ísť so svojou pravdou na verejnosť. Zhromaždenia v Trnave, koncert v Bratislave či posledný happening na podporu Roberta Bezáka v Hlohovci manifestujú ten istý postup.
Reforma už bola?
Preto pravdu majú skôr tí, ktorí vidia, že aj cirkevné prostredie je možno očistiť len transparentným konaním. Angažovaná verejnosť má dnes už svoju váhu aj v cirkevnom dianí. Faktom však je aj to, že tých, ktorí si zmeny v katolíckom cirkevnom svete neželajú, je zrejme viac ako tých, ktorí po nich túžia a aktívne sa o ne aj zasadzujú. Jednoducho: reformácia v cirkvi už bola a konštatovanie o cirkvi, ktorá sa stále reformuje – ecclesia semper reformanda – je len reklamný slogan, za ktorý sa skrývajú všetci, ktorí síce chcú hovoriť po latinsky ale nerozumejú latinským deklináciám ani konjugáciám či prítomným prechodníkom. A zdá sa, že ani slovám. A to čudné slovo pápeža Jána XXIII. – aggiornamento –, ktoré malo otvoriť v polovici 20. storočia nový trend tzv. „zdnešnenia“ v živote rímskokatolíckej cirkvi, ostatne ani nie je latinské.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments