9. Čím by som vás dnes otrávila… žeby múzeom?

By Diáda
11. septembra 2009

Neviem ako vy, ale ja by som odchádzala z Paríža veľmi nešťastná, kebyže nevleziem do Louvru. Ono takto – ja obrázky môžem, ani sochy mi nespôsobujú nejaké žalúdočné problémy, ale nemienila som tráviť týždeň behaním po všetkých múzeách a galériách, ktoré odporúčajú bedekre s dovetkom, že „toto určite musíte vidieť“, lebo by som potrebovala aspoň mesiac. Vybrala som si teda najsamväčší stánok s umením, ale keďže som nepoučiteľná osoba, neskôr som obšťastnila svojimi vzorkami odumretých buniek jiščo adín muzéj (Budem vás naťahovať, že ktorý? Nebudem vás naťahovať, že ktorý? A veru vás budem!).

Louvre nájdete ľahko, je to taká veľká opacha, že ju vidno na každej mapke aj bez okuliarov, stačí kukať na sever od Seiny. Ak idete z východu, musíte najprv prejsť jedným pomerne smutným nádvorím (ako to už na východe býva)…

Bezdomovci a unavení puberťáci si tu ľahnú na lavičku a malí chlapci sa vycikajú niekde do kúta (nesmie sa to, ale vysvetlite to malým chlapcom). Ostatní turisti sa tu dlho nezdržia a raz dva utekajú na ďalšie nádvorie, aby sa postavili do radu k sklenenej pyramíde. Ak je utorok, nepostavíte sa nikde, ale idete domov, lebo v utorok majú v Louvri sanitárny deň.
Apropó, tá pyramída… viete čo? Skôr ako začnem byť zase za múdru, pozrite si obrázovú fotodokumentáciu inkriminovaného miesta:

Ešte pred pár rokmi tu namiesto nej parkovali limuzínky s neprestrielnými sklami, lebo však papalášov treba chrániť, keď idú do roboty. Louvre bol mimoriadne prepchatý, v jednom krídle vzácne pamiatky, v druhom krídle ešte vzácnejší ministri a podobná zberba. Keď však prišiel megaloman Francois Mitterand, túžil po sebe zanechať okrem nemanželských detí a mileniek aj iné projekty, vďaka ktorým by sa v roku 2009 milý žiačik v škole naučil, že tento ujo prezident bol rovnako významný ako hociktorý zo šestnástich Ľudovítov na francúzskom tróne. Ujo Fero teda odparkoval vládne pežotíky inde a na parkovisko bacol toto sklenené čudo. No a hádajte, kto mu ho navrhol?
Neviete? Ktorá krajina na svete má svojich ľudí všade? Nie, nie sú to amíci… No dobre, nechce sa vám premýšľať, bol to čínsky architekt a verte mi, že keď vytiahol svoje pauzáky z igelitky a ukázal ich verejnosti, verejnosť takmer odpadla… ale asi si už zvykla, lebo pyramída stojí, je druhou najväčšou atrakciou Paríža a verejnosť je nakoniec aj rada, že do štátneho rozpočtu chodia nejaké tie bubáky navyše.

Ako sa teda dostanete dovnútra? Dám vám malý osobnostný test a podľa jeho výsledku sa poberiete:

Testovacia otázka: Ste niekde na vidieku a manželka (matka, milenka, babka, pani učiteľka, ministerka sociálnych vecí a pod.) vám prikáže, aby ste 15 minút pred zatváracími hodinami zabehli kúpiť do miestnej samoobsluhy desať vajec do koláča. V obchode zistíte, že na košíky čaká dlhý rad. Čo urobíte? Vyberte si:

a) postavíte sa slušne do radu a pokorne vyčkáte, kým sa vám ujde posledných 5 rozbitých vajec,
b) obzriete si terén a zistíte, že z druhej nenápadnej strany samoobsluhy je iný vchod, kde nikto nestojí, rýchlo sa tam šupnete a vezmete si 10 vajec,
c) prebehnete bez košíka popri pokladni, chytíte si vajcia a idete domov,
d) vyprdnete sa na koláč i vajcia a idete do miestnej krčmy na pivo.

Áčkari – vy sa pekne postavíte k pyramíde do radu, zleziete eskalátorom do vstupnej haly, vyfasujete letáčik, postavíte sa do iného radu na lístky a tešíte sa, že ste v Louvri.

Béčkari – pôjdete ďalej na západ smerom k záhradám a vedľa takého oblúka nájdete oveľa nenápadnejší vchod. Tam miniete zvyšky stredovekých hradieb a budete sa tešiť, že ste vo veľkom nákupnom stredisku Carrousel du Louvre. Kúpite si nejaké hriešne drahé suveníry, najete sa v bufete, obehnete obrátenú pyramídu a pôjdete si obzerať pamiatky, lebo tam sa už veru papať nesmie.

Céčkari – vy určite chcete vidieť len Monu Lízu, takže si to strihnete priamo od brehu Seiny cez Porte de Lyon (je to napísané nad vchodom), tam nestojí v rade nikto a je to k nej najbližšie. Okuknete si ju ako sa patrí, a ak vás tá paráda unaví, sadnete si a budete dýchať originálny lúvriansky vzduch.

Déčkari – vy ste mi najsympatickejší a preto vám poviem tajomstvo. Mona Líza sa dá vygúgliť v hociktorej internetovej krčme. Niečo dobré si objednajte, kým my ostatní prídeme.

Ak sme už všetci dnu, môžeme pokračovať. V prvom rade zabudnite na schovávanie foťáčikov a kamier kade-tade do podprseniek, aby ste ich v príhodnej chvíli vytiahli z jamy levovej a tajne nimi (myslím tými foťákmi, nie tými podprdami) odfotili nejakú peknú skulptúru. Fotiť sa tu smie, ale bez blesku.
Ozaj, viete, odkiaľ pochádza známy pokyn „Nedotýkať sa vystavených exponátov“? Práve z Louvru! Istá staršia sprievodkyňa mi pošepla, že z istého umeleckého diela museli pravidelne po záverečných hodinách odstraňovať stopy rúžu a preto museli zaviesť mimoriadne opatrenia, ktoré sa neznámo prečo rozšírili aj do slovenských múzeí. Ide práve o tento exponát, po zhliadnutí ktorého pochopíte, prečo sa neodporúča oblápať detaily sôch rôznymi končatinami:

Deti a študenti majú vstup dovnútra zadarmo (oni asi vedia, že ich tam proti ich vôli dotiahli rodičia), čo je však pre školstvo veľmi príjemný bonus, lebo niet nad praktickú výučbu dejín priamo na mieste, kde tie dejiny vznikali, ale čo vám budem vravieť, škoda míňať drahocennú energiu na lamentovanie. Napríklad tento študent zjavne chodí na výtvarku do ľudovej školy umenia a tu sa pripravuje na ďalšiu hodinu (ešte mi napadlo, či to nie je člne nejakej falšovateľskej skupiny, ale hádam by to nerobil takto verejne a okrem toho, vyzerá ako utajený syn Andyho Warhola):

A vidíte, ešte jedno varovanie. Neplánujte si veľmi obísť komplet celú expozíciu na jeden šup. Za prvé preto, že vás to prestane baviť, také je to veľké a za druhé môžu vaše plány prekaziť nejaké obchádzky a uzávierky. Jednoducho sa ujovi obšmietačovi znepáči turista, čo pridlho hľadí na Michelangelovho umierajúceho otroka a tu ho uzavrie celé oddelenie len tak, zo špásu. Nuž čo, umrie teda bez nás.

Ako, poviem vám, chodím občas do Ikey, ale tuto to majú zariadené lepšie. Napríklad celkom z fleku by sa mi do spálne hodila táto almara:

Ktovie, koľko by stála, ale možno by mi dali zľavu, kebyže im sľúbim, že ju budem šanovať a svoje blúzky do nej zavesím celkom nežne, nevraviac o tom, že muži by mali do skrine vstup prísne zakázaný… nech si pekne stoja na balkóne a počkajú, kým sa manžel poberie ráno do roboty. Alebo vstupná hala, teda u mňa skôr vstupná halôčka. Zazvoní poštár a tuho, ľaľa! Kompletná futbalová jedenástka, samí švárni chlapci, hoci na futbalistov trochu príveľmi stabilní:

Že sa rúham? Že nedvíham hlavu k nebesiam a nevzdychám, koľko krásy vytvorilo ľudstvo za tých pár storočí, odkedy tu oxiduje namiesto opíc? Nuž, tiež by vás prešiel ošiaľ, keby ste vyhladli tak, ako ja. Sadla som si teda pod akéhosi slávneho koňa a vytiahla rožtek ráno s láskou zbalený do batôžka.

Ste mali vidieť, ako na mňa fešáci pískali, keď ma zbadali. Už už som si hľadala miesto na prvý bozk s neznámym šarmantným fešákom, keď sa dotyčný fešák prirútil a rožtek mi skoro zhabal, lebože pod kultúrou sa žuť nesmie, na to sú predpisy. Tak som s hanbou zbalila skromnú poživeň a pobrala sa tráviť duchovnú potravu k ďalšej skulptúre:

Pekná, však? Ono to s tými víťazstvami vždy bolo také dvojsečné… sotva dvihneš ruky nad hlavu, že si vyhral, šup!… niekto ti zotne hlavu.

Nuž, čo by som vám k Louvru ešte… ani neviem, lebo však obzerať si je čo, a keď vám všetko prezradím, načo sa budete potom tešiť, há? Jednoducho naštartujte lietadlo (tuším Skáj nejaké rozpredáva) a fijú… mňa už trochu bolia nohy, tak si trochu sadnem tuto kúsok k ostatným zúfalcom: