Vianočná poviedka

Snežilo v celej dedine už štvrtým dňom, z komínov fučal dym a ja som všade cítil orechy, med a škoricu. Ani neviem kedy zdúchla, napísala mi na lístok, že pečie pirohy a teší sa večer na rozprávku. Vedel som, ktorú jej prečítam, bola to stará klasika, Pamodaj šťastia lavička a potom Kocúra v čižmách. Netušila, čo to bude. Naposledy som jej čítal voľačo zo Šehrezády a venovali sme sa potom iným rozrávkovým veciam. Lavičky sme milovali obaja od detstva, veď sme sa na jednej pobozkali. Druhá rozprávka mala špecifickejšiu farbu. Keď som sa do nej zamiloval, chcel som na ňu zapôsobiť. Spolu sme hľadali staré príbehy bratov Grimmovcov. Nie rozprávky, ale strašidelné príbehy. Také, kde tiekla krv, ľudia jačali hrôzou a všetci sa báli. Písali sme spolu do múzea bratov Grimmovcov, lietali po antikvariátoch, dokonca sme skúšali archívy. Ale archivári boli ľudia zvláštneho cítenia. Ja mám čo hovoriť, keď som v jednom archíve zamestnaný a jednu archivárku si vzal.

Bol to už tretí deň, čo som jej pažravo hltal koláče, pil čaj, upratoval si v knihách a pálil jednu dosku za druhou. Vkuse niekde utekala a mňa tu nechala samého. Chodila domov až večer, vysmiata, občas trochu voňala medovinou a bola hrozne kekešná. Ešte šťastie, že som kúpil a vystrojil darčeky ešte dávno. Nebudem tu písať, čo som jej vlastne vymyslel. Ako ju poznám, určite by čítala tieto riadky a potom by ma mlátila do bezvedomia.

Zrazu mi ktosi zabúchal na dvere. „Poď mi pomôcť! Stolár mi ohobľoval stolík a ja sa tam terigám s dvoma klincami.“ Hovoril Koloman a stiahol si čiapku z hlavy. 

Isteže, bude mi potešením. Len kus vyčkaj.“ Hovoril som mu.

Vzal som si náradie, namočil huby do vody a utekal. „Čo nové?“ Opýtal som sa ho, kráčajúc po snehu.

Považoval som si za úctivé k vám, napísať vám čosi o našim valale. Bola to dedina hore v kopci, nad mestom. Doň sme chodievali na saniach so záprahom. V strede dediny bol kostol, ktorý vždy svietil sviečkami. Momentálne tam bol betlehém, ktorý sme všetci vyrobili. Moja najdrahšia hrala na píšťalke, ja som do toho rozprával povesť o ukradnutom betlehéme a kupcovi.

Na kopci, smerom tam do lesa, bol cintorín. Občas som naň pozeral, horeli tam sviečky a vytváralo to predvianočnú atmosféru. V dedine sme mali šenk, kde sme sa chodili zdrúzgať, ale najmä sme tam vyspevovali vianočné koledy.

Včera sme boli v krčme, ta toten Martoš, išol kolo drahy, vypatral jak pijany.“ Hovoril mi Koloman a šli sme kolo jedného domu. Vyšiel z neho Martius a pozrel na nás. Obaja zasnežení, sneh nám padal na kacabajky.

Idzeme do karčmy?“ Opýtal sa a usmial sa.

Ta to správny frištik.“ Povedal som.

Vecka, musíme spraviť stolík. Však poď nám pomôcť.“ Zvestoval Koloman.

Dobre, čo včera? Boli ste v krčme? Ja som ešte len teraz prišiel zo Švédska a nikto nie je doma. Brat šiel s frajerkou na nákupy, rodičia v práci, sestra ani neviem kam pošla a moja drahá je ešte v škole.“ Spýtal sa nás Martius.

Ja som čítal rozprávku. Preto som nešiel do krčmy. Bola to krásna rozprávka, o láske, vášni a nehe.“ Začal som svoj pikaresný román opisovať.

Hej, Dejiny urológie, Základy divočiny alebo Plesňové choroby nôh.“ Rozrehotal sa Koloman.

Ty si čítaš s frajerkou rozprávky v posteli?“ Opýtal sa ma Martius.

Isteže, je geniálne ako sa na tom zasmejeme. Ja prečítam vetu, ona mi do toho skáče, potom sa jej nepáči koniec a tak si to vymyslí a tak. Alebo si ja vymyslím rozprávku a ona mi upravuje štylistiku rozprávania.“ Zakončil som siahodlhý dialóg.

Prišli sme ku Kolomanovi domov, ponúkol nás kubánskym rumom, rumovými guľami a spravili sme ten stôl. Kladivo šlo Martiusovi jedna radosť a mne huba behala druhá radosť.

Bolo pár dní pred Vianocami, chodby v dome voňali vanilkou a vianočkou. Koloman robil griláž a ja som sa tešil ako sa druhý večer všetci stretneme v hostinci a pozhovárame sa. Cítil som sa ako vo švédskej novele od Selmy. Tam bol prístav a ľudia tam chodievali z celého sveta. Pili pivo a jedli ryby a vymieňali si skúsenosti. Čosi podobné bola naša predvianočná krčma, vždy 22. decembra sme sa ta stretli a pozhovárali sa, kto kde bol a čo zažil. Mali sme radi rozprávania kdekoho, keď pukali vetvy v krbe a všetci sme chodli domov po štyroch.

Ako sme tak dávali dokopy stôl, zarozprávali sme sa. Bavil sme sa o Pirne, Karlových Varoch, Slovenskom novom meste a čarokrásnom Krakove. A ja som sa usmial, lebo na Mickiewiczovom námestí v Krakove som strávil s tou strapatou, voňavou, nejaký čas.

Deň sa blížil pomaly ku konci, padla tma. Ani neviem kedy som išiel od Kolomana. Dal mi petrolejku, fľašu medoviny a kajec tvarohového koláča. Šiel som po snehu, vyšľapané stopy boli zasnežené a domy svietili sviečkami. Z komínov sa dymili bylinky a zo šenku vyšiel nejede kamarát z detstva. I pozhovárali sme sa o tvarohových pirohoch, mandľách a figách. V tom mi čosi napadlo. Od mála neznášam ryžový nákyp, školská jedáleň sa mi postarala o túto divokú erotiku. Ale zašiel som ešte k jednej známej, nech mi dá za hrsť mandlí a škorice.

Doterigal som sa domov, ešte nebola doma. A tak som spravil ryžový nákyp, nasypal tam tonu škorice. Dal do nej mandľu a čakal ako bude reagovať. Zakúril som v krbe, hodil som do kachľovej pece kopec dreva a staré noviny.

Prišla domov hrozne studená, usmiala sa na mňa. „A čo si nezavolala mňa, keď si šla na nákup?“ A ja som sa tak hrozne tešil, že je pri mne. Mohlo by prísť aj tornádo, aj koniec sveta, ale bola pri mne. Ja neviem, či ma niekedy taký uzimený človek dokázal zohriať ako ona vtedy.

Vieš čo to bolo? Už som si myslela, že tam skolabujem. Koľko ľudí! A jedna pani mala takú prázdnu hlavu ako krajina.“ Hovorila a vyzliekala si kabát. Ja som jej pomáhal s gombíkami a sem-tam som jej siahol pod sveter a pošteklil tričko. Hneď sa na mňa uškerila. „Ty paskuda, opäť ma chceš balamutiť?“ Povedala.

Sadla si na šamerlík a začala si vyzúvať čižmy. Bola neuveriteľne príťažlivá. Samozrejme, pomohol som jej a keď sme si dali pusu, pošepkal som jej do ucha „Nohavice nebudeme vyzliekať?“ Hovoril som jej a jej studené ruky nedali pokoj mojej zadnej časti tela. Vedela, že milujem, keď mi dýcha na krk a povedala, „Samozrejme, potom pôjdeme spolu do vane.“ Vybuchla smiechom a tľapla ma po zadku.

A tak sme šli do kuchyne, celý dom svietil petrolejovým svetlom a sviečkami. To som si ale nevšímal, preto sa otočila. A ja som buchol stehnom do zábradlia na schodoch. Prišla ku mne a objala ma. Smejúca sa mi pošteklila vlasy. „Ani teraz si ma neobčumoval, čo?“ A ja som sa cítil ako v siedmom nebi.

Ja som ťa prosím neobčumoval, len som dával pozor ako vplýva zábradlie na moju drsnú povahu.“ Hovoril som jej.

Pri tebe sa človek nedostane ani do kuchyne, ty jeden holofojtoš.“ A pobozkala ma. Vedel som, kedy má slabú chvíľku, že nedáva pozor. Keď sme sa bozkávali, nevadilo jej, keď som ju chytal hocikde, naopak, ocenila to. Preto som ju celú ešte viac roztrapatil. Obaja roztúžení sme sa na seba voňavo usmiali.

Pomôžeš mi s pečením koláča?“ Opýtala sa.

Ale ja som ti voľačo pripravil.“ Riekol som.

A čo?“ Spýtala sa veselá, zvedavá a voňavá.

A tak sme šli do kuchyne, jedli sme škoricový ryžový nákyp. „Tam je mandľa!“ Skríkla a pritúlila sa ku mne. „Je to to, čo si myslím?“ Usmiala sa. A ja som vytiahol prsteň a dal jej ho na ruku. Spýtavo som sa na ňu pozrel a ona riekla, „Áno, stanem sa tvojou ženou ty lunt jeden! Však kto iný by ťa už chcel.“ A celá rozžiarená sa na mňa vrhla. Ani neviem ako a ležala na mne. Strapatil som jej vlasy a ona sa na mňa pozerala celá rozžiarená a veselá.

Podľa fínskej starej tradície, keď človek našiel počas Vianoc mandľu, znamenalo to, že sa v najbližšej dobe ožení alebo inak ukončí svoje putovaie života na tomtom svete. Ako sme sa tak šantili, naťahovali sa a strapatili si vlasy, krásne začali rozvoniavať gaštany. K tomu klinčeky a škorica, občas puklo drevo v peci a vonku tak nádherne snežilo.

Asi by sme mali prestať.“ Povedala mi, mierne strapatá, trošku pokrčená a tak správne pošteklená.

Nuž, musím sa ti priznať, žeby som si rád doprial s tebou potechu na loži.“ Povedal som jej a ona voňala smiechom.

Spravili sme si kakao a začali sme robiť gaštanový koláč. Spolu sme sa ohadzovali cestom a to krásne tuhlo na tvári jedného alebo druhého. „Ty pačmaga jedna! Nevychovaná! Drzá! Tak ty takto!“ Povedal som jej po tom, čo mi fľochla gundžu bohviečoho cez pery. Ja som to nevydržal a hodil som jej nejakú cukrovú guľu na krk.

To čo si urobil ty lotor?“ Povedala, stiahla si dole bundu a v tom tričku vyzerala neodolateľne. A tak sme ochutnávali jeden druhého krk, koláč sa piekol, kuchyňa voňala jablkami, orechmi, gaštanom a ňou. Spravil sme si medovinu a chytili sa za ruky.

Ktosi nám zaklopal na vráta. Myslel som si, že ho zabijem. Bolo to vo chvíli, no nebudem vám písať v akej chvíli to bolo. Je to osobné a veď trošku využite fantáziu. Pre tých, čo nemajú fantáziu, odporúčam zapnúť si Google a napísať tam „The history of ERP systems.“

Obaja sme boli horúci, podžabaní od cesta a ruky sme mali pošteklené kadečím. Otvorili sme kapuru a tam nejaká pani.

Čo si prajete, pani?“ Opýtal som sa tajomne, ako paní Rafíková.

Prišla som si po vrece.“ Povedala divoko.

Aké vrece?“ Opýtala sa tá, ktorá mi nedala pokoj.

To je organizácia a výchovu zverstva.“ Odvetila a pchala sa do vnútra.

To ste si nás s niekým pomýlili. Psychiatria je asi tak 5 kilometrov na západ.“ Povedal som a dostal som po zadku.

Prepáčte, ale my vám nepomôžeme.“ Povedala.

Vy ste manželia?“ Opýtala sa tajomne, vytiahla nejakú knihu potechy, v ktorej čítala čosi.

To je osobné.“ Povedal som jej.

Takže sa hanbíte za to?“ Opýtala sa, listujúc si v nejakej knihe.

Kniha? Keď si uvedomím, že som knihovník, chcelo sa mi plakať, čo tam za knihu mala. Bola v hrozostrašnom vzťahu.

Za čo?“ Opýtala sa jej moja drahá.

Máte medzi sebou nejaké tajomstvá?“ Odvetila stará pliaga, pľuha a iné slová nebudem používať.

Spala si s mojim synom ty suka!“ Kričala svoje zaklínadlo.

Pani, nepotrebujete s niečim pomôcť? Napríklad vám oliať studenou vodou, alebo dostať také štyri poriadne po pysku? Môžem vám dať zápalky a pokojne sa samovznieťte! I horúci olej by vám pomohol na pokožku. Povedal som jej pokojne.

Ty heretik! Spávaš s ňou?“ Opýtala sa ma staršia pani.

Lepšie ako s vami.“ Povedal som jej a tresol som dverami. Počul som len nesmrteľné slová, ako „Sex je dôležitý len vtedy, keď sa to myslí vážne! Nikdy také už neurobíš! Sľúbiš mi to!“ A potom už som nepočúval ju. Tuším odišla tá striga sama niekam preč.

To som ešte nezažil. Strašné psycho, dúfam, že už dakde si kope jamu, v ktorej sa zakope.“ Hovoril som, keď som sedel.

Bola ticho a mal som pocit, že plače. Pozrela sa na mňa smutným pohľadom. „Minulosti sa nevyhneš.“ Hovorila mi skľúčene.

Takže future perfect?“ Opýtal som sa, trošku sa usmial na ňu s kútikmi a ona sa tiež usmiala.

Nebola som k tebe stále úprimná.“ Povedala mi.

Chceš mi niečo povedať?“ Spýtal som sa jej.

Ja neviem či to chceš počuť.“ Povedala po tichu.

Vstal som, chytil ju za ruku a vzal ju k sebe do náručia. „Čo sa deje?“ Opýtal som sa jej. Bol to ten istý človek, čo som sa s ním ohadzoval ani nie pred pár minútami cestom a teraz taký zlom.

Si strašne dobrý chlapec.“ Odvetila.

Ja som formálne dobrý človek, slušný správňak, teoretik, romantik a ešte robím z niekoľkých stretnutí romancu, potom som ten, čo má na neveru romantické názory, nič neviem o živote a hlavne…“ Usmial som sa a dopovedal. „nikdy nespoznám reálny život, lebo som zasnívaný, utopistický a uletený romantik.“ Povedal som jej sťaby Janko Kráľ.

Rozosmiala sa, ale hrozne.

Ja som bezcitná mrcha, čo ľahá s každým do postele.“ Povedala.

Iba za podmienky, že vonku sneží zelený sneh.“ Povedal som a ona sa zasmiala

Ale to je pravda. Ja ti to poviem teda.“ Doľahlo na ňu.

Počuli sme slovo božie.“ Usmial som sa.

Ty paskuda jedna! Možno ani netušíš, čo všetko pre mňa znamenáš a ako ťa mám rada.“ Pozrela sa mi do očí.

Ale tuším.“ Zdvihol som k nej pohľad a zatváril sa presne tak, ako keď som ju chytil za ruku tam, pri smetných bedniach. (Bál som sa, že z bedne vyjde nejaký strašiak a zožerie ma.)

Raz, už ani neviem po čom to bolo. Mala som hrozný týždeň a nahovorila si stretutie s jedným chlapcom. Ani sme toho nevypili veľa. No a ráno sme sa nahí zobudili pri sebe. Hanbila som sa za seba strašne. Očakávala som ale, že ten chlapec sa aspoň ozve a že sa budeme baviť, aspoň trošku. Nehovorím, že som si s ním chcela začať. Ale keď sa s dakým vyspíš a potom s nim prestaneš komunikovať, to nie je úplne najlepší začiatok pre sexuálny život. To bol môj prvý zážitok s chlapom, taký, no vieš aký.“ Povedala mi a hanbila sa mi pozrieť do očí.

A teraz by som ťa mal zahubiť a tvoje vnútornosti obetovať supom?“ Spýtal som sa jej. Smial som sa a ona sa zhrozene pozerala na mňa.

Pozri, každému sa občas stane hlúposť. Jednoducho, je obdobie života, keď človek sa nehanbí už toľko ako v puberte. Jednoducho, človek sa dostane do situácie, kedy sa pozerá na seba do zrkadla a hovorí si, že toto by od seba nečakal. Sú skúsenosti, o ktorých sa nechceme rozprávať s druhými, lebo máme pocit, že by ich neprijali od nás tak ako my. Keď ťa to poteší, môj prvý zážitok bol veľmi podobný. Išli sme von, zblbli sme a potom sme sa jeden druhému prestali ozývať. Potom som to ešte párkrát spravil.“ Usmial som sa na ňu.

Vážne?“ Pozerala na mňa a stískala ma.

Samozrejme. Jednoducho, tak to prišlo. Časom som získal zbraň ako sa voči tomu brániť.“ Dopovedal som jej.

A akú?“ Spýtala sa ma.

Tvoje oči.“ Povedal som jej a nadvihol som obočie.

Nebuď na seba taká. Máme za sebou dosť citlivú skúsenosť. Nie každý o tom rád rozpráva, má to však prínos do budúcna. Raz budeme mať krásne, úžasné deti. Je možné, že aj ich niečo také čaká. Sme pripravení pomôcť im v tomto. Budeme ich vedieť nasmerovať a nie dávať im moralizátorské rady, že sú špiny, trosky a nuly.“ Povedal som jej.

To mi nenapadlo. Takže sa nehneváš?“ Opýtala sa ma.

A prečo?“ Spýtal som sa i ja.

No, ten chlapec ma stretol pred polrokom. Kričal na mňa asi cez pol dediny, aká som šľapka a že každému dávam a prvom stretnutí.“ Zapýrila sa.

Typické, chlapské uvažovanie, čo sa týka takýchto trofejí.“ Hovoril som.

Predokladám, že v tej posteli bol hotový Leonardo DaVinci.“ Ani som nedopovedal a obaja sme prskali smiechom.

Poviem ti presne to, čo som ti povedal raz v Budapešti, keď sme šli z hradu a ty si mi nevedela povedať nie a stále si hovorila, že ja ešte neviem ale asi nie, pretože mňa to tak neberie ako teba.“ Rozhovoril som svoju analytickú prednášku.

Ty jeden, si to ešte pamätáš?“ Zapýrila sa, ale inak.

Samozrejme, že si to pamätám. Si úžasná bytosť, všetko je medzi nami super. Nielenže sa začína medzi nami diať niečo nádherné, ale ty si tak neskutočne oslňujúca, že chuť spoznávať ťa je omnoho väčšia ako mám chuť na, no to ti nebudem hovoriť.“ Povedal som jej a usmiali sme sa na seba.

Už, aby som mala to tričko dole, čo?“ Usmiala sa.

Tak ideme staviať stromček, alebo sa pôjdeme po sebe váľať?“ Prišiel som k nej bližšie.

Ty chlípnik.“

A takto začali pokojné sviatky. Veselé Vianoce všetkým.

Martin Šuraba

Martin Šuraba - počet článkov 54 .

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy.

Zavrieť