10. Komu straší vo veži, nech vylezie na vežu…

Nuže, šialenci,
ospravedlňte toto moje oslovenie, no ako inak nazvať indivíduá, ktoré dokázali znova a znova nechať načítať na monitor svojho nesporne rozkošného PéCé ďalší z mojich subjektívnych zážitkov z dovolenky? Alebo patríte medzi háveď, ktorá bola v detstve priväzovaná k premietačke diapozitívov, aby si vypočula nekonečné zážitky susedy Kelemenovej & family z odborárskeho pobytu v Bulharsku, a tak vám tristo záberov malého Jaruška Kelemena v piesku na pláži s kýblikom, bez kýblika, s lopatkou, bez lopatky, s chaluhou, bez chaluhy, s nanukom, bez nanuka, so žralokom, bez žraloka, bez Jaruška etc. už nerobí vážnejšie žalúdočné či psychické problémy? Len mi potom nehovorte, že som vás nevarovala…

Vstanem si takto jedno ráno z francúzskej postele, zožujem francúzsky kroasánt, vychloštím francúzske kaféolé, a čo nevidím? To ste v napätí, čo? Vlastne mali by ste byť už od minulej story, lebo stále netušíte, do ktorého múzea sa ešte dostaneme, ale ja budem zákerná a ani dnes sa to nedozviete. Zato sa vaša myseľ ponorí do toho, čo som videla v ono letné ráno.

Nevidela som nič.

(Očakávam znechutenie…nič? Stále ste tu? Nejde v telke nejaký futbal? Určite ide aspoň Ordinácia alebo Panelák, počula som, že Švehlová sa zaľúbila do doktora Gregora… no dobre, vzdávam to, tak ostaňte a trpte, masochisti!)

Vstala som teda z tej postele, vytriasla omrvinky, utrela kávový fľak z nočnej košele a pobrala sa na celodennú túru trasou Champs-Elysées – Trocadéro – Eiffelovka. To, že ma čaká jedna z najslávnejších a zároveň aj najdrahších ulíc tuším aj na svete, mi bolo vcelku jasné. Menej jasné mi bolo, prečo sa jej názov prekladá ako Elyzejské polia, keď tam nepestujú ani pšenicu a ani raž, ba som nikde nevidela brázdiť ani traktor Zetor. Očakávala som briliantami vykladané chodníky, zlatom tepané kľučky na bránach luxusných predajní Lui Vujton či Dijór, dokonca som si do batôžka pribalila svoj pamätníček, kebyže stretnem cestou Paríž Hiltonovú a budem chcieť od fešandy podpis s venovaním (ou, máj hany Dájda, wid láv from jór Paris alebo niečo také). Našla som asfaltové chodníky, plastové dvere a ani jednu Hiltonku. Zato som si skočila do fastfoodu na bagetu s fantou a zožula som ju na sediac na obrubníku priamo pod Víťazným oblúkom, čo tak prezieravo stojí rovno uprostred kruhového objazdu.

Vitazny

Ako to ten Napoleon vedel, že ju tam o pár rokov po jeho smrti postavia… hm… K oblúku sa nedá dostať prechodom pre chodcov, ale musíte vliezť do podchodu, ktorý chvalabohu vôbec nevyzerá ako ten na Zochovej a dokonca si tam môžete urobiť veselú chvíľku na toaletách.

vojak

Ups… toto nie s toalety, ale oblúk je fakt pompéznosť sama, uprostred horí ohník, horí, čo neznámemu vojakovi určite robí večnú radosť na onom svete a na fasáde sa autori pohrali s rôznymi výjavmi bitiek slávnych, napríklad toť neďaleko tej Slavkovskej.

Oblúk

Ak sa však začítate z vnútornej strany do zoznamov dôstojníkov a vojvodcov, čo bojovali za Napoleona Bonaparteho (kurnik, ako ho volala matka, Bončo, Napinko?), nestihnete vyliezť hore a pokochať sa výhľadom na dvanásť ulíc, ktoré sa od oblúka rinú všetkými smermi. Keď tak nad tým uvažujem, tá stavba funguje ako také maxi slnečné hodiny podľa toho, ktorá ulica stojí v tieni… či to napadlo len mne? Keď som zliezla, pobrala som sa smerom na juhozápad a urobila som dobre. Natrafila som totiž na NAŠU ulicu…predstavte si, oni majú aj Bratislavskú! Akože nie je to bohvieaký boulevard, ale oko skromného Slováka poteší aj to, a veruže mi to moje zvlhlo dojatím… domovina moja krásna, sľubujem ti v tento deň, že ja, tvoja iskra jasná, tebe k sláve vyrastiem…

Bratislavská

Trochu som sa nechala uniesť, ale to viete, čo človek v detstve do srdca pojme, to sa mu v dospelosti vráti dvojnásobne. Poďme radšej ďalej, čaká nás palác Trocadéro a odtiaľ sa už môžme smelo predierať cez kobylkárov dolu kopcom až k dielu najväčšieho optimistu konca 19. storočia.

E-z Trocadera

Eiffel bol človek, ktorého všetci deptali svojimi názormi a núkali mu vízie o tom, že to, čo vymyslel, jednoducho musí spadnúť. Denno-denne musel úbohý staviteľ odolávať nenávistným komentárom rôznymch umelcov, politikov či prostého ľudu o tom, že tam aj tak nevylezú a keď aj, tak len preto, že je to jediné miesto v Paríži, odkiaľ tú škaredosť nebude vidno (ó, keby len vedeli, ako hlboko sa mýlili, dnes vežu nevidno aj z metra či mekáča). Gusto sa však nedal a keď investori začali kakať do gatí od strachu, on vytiahol pudilár a zacáloval zvyšok stavby zo svojho. Podľa neznámych informačných zdrojov mal v projekte prsty aj istý Jára Cimrman, podľa mňa však tieto drby roznášajú naši českí priatelia len preto, že sa nevedia zmieriť s faktom, že nás nedávno nenabili vo futbale.

Či chceme alebo nie, Gusto bol frajer. Toľko symetrie, no veď sa len kuknite:

E-symetria

Zdola to vyzerá celkom bezpečne, ale takéto vežičky zvyknú lákať rôznych srandistov na rôzne nebezpečné kúsky. Napríklad v roku 1912 vyliezol hore akýsi krajčír, aby v špeciálne ušitom oblečku zlietol opäť dolu. Škoda, že nebol kamoš s …., lebo to by sa mu určite nestalo, že umrel na infarkt ešte skôr, ako dopadol dolu. Teraz by padol akurát do siete (treba si zobrať okuláre, je na tej fotke celkom maličká), čo je s ohľadom na bezpečnosť a o ochranu zdravia pri krajčírskej práci celkom príjemná správa.

E-zbokunahor

Teraz príde malá výchovná vsuvka pre našu drzú a nevychovanú mládež, ktorá bez hanby míňa kopec prachov na kraviny ako najnovšie tričko z Tesca či najnovšie Porsche z Porsche. V okamihu, keď začnete frflať na vysoké ceny týchto komodít v našich končinách, pozrite sa, aké vysoké vstupné musia platiť francúzski občania za trocha výhľadu na Paríž.

E-cenník

Stále frflete? Spomeňte si aj na deti z Afriky alebo dôchodcov z Orechovej Pôtone, ktorí prepočítavajú každú korunu. Uf, ale sa mi uľavilo!
Bola som už bývala spomínala v prvom dieli, že hore sa dá zviesť výťahom (ak si počkáte nejaké 2-3 hodinky). Súc šporovlivé dievča rozhodla som spevniť svoj zadok výstupom kročmo až tam, kde sa dá a urobila som veru veľmi dobrý ťah. Môj rad bol totiž nielenže kratší, ale na každom medziposchodí som sa dočítala čo to o stavbe. Malé deti mali zase nesmiernu radosť, že môžu počítať schody (nás pustili len po 719) a my starší sme si to číslo prečítali vždy na poslednom schodíku mávajúc výťahu, ktorý sa šuchtal hore-dole.

E-výťah

A tak viem, že veža má 324 metrov, ale v lete potrebujete na odmeranie jej výšky meter dlhší ešte o 18 cenťákov, lebo však kovy sa naťahujú, keď je hic. Celú tú srandu spája dva a pol milióna nitov a keď veľmi fučí, tak sa s vami vrchol kýve ešte o centimetrov sedem (tak to by som chcela vidieť, ako toto merajú, či tam niekto stojí a drží pravítko s ryskou). Zberné suroviny by mali isto radosť, keby im bezdomovci dovliekli tajne šlohnutú eiffelovku, lebo by mali vystarané na celý rok s robotou a vlastne ani neviem, či by dokázali odvážiť tých desaťtisíc ton železného šrotu na svojej váhe. Na stavbe, ktorú vymysleli kvôli akejsi výstavke v roku 1889, makalo len 250 robošov a niektorí sa veru na stavbe akosi pozabudli.

E-natierač

Podľa plánu práce sa vežička natiera každých sedem rokov (ty brďo, skoro ako v rozprávke) a dúfam, že keď sa najbližšie bude vyhlasovať výberové konanie na dodávateľa farby, pošlú oznámenie aj do kubínskeho Primalexu, lebo však už sme v tej únii a objednávka na 60 ton farby nie je na zahodenie ani v čase ekonomickej krízy.
Keď som teda dofučala na prvé podlažie, šla som do kina. Nie, nedávali ani Súmrak, ba ani Harryho Pottera, ale premietali ukážky všetkých filmov, v ktorých sa mihla Eiffelovka a že je ich dosť, o tom svedčí tento zoznam:

E-kino

Ono, keď sa na to pozriete zblízka, nie je to železo až taká sucharina, ale umelecký skvost. Má to ladnosť, má to krásu, má to uhladené krivky… fakt!

E-detail

Na prvom je ešte reštika so stoličkami v tvare veže, ďalekohľady na všetky svetové strany, panely s fotkami o tom, ako postupovala stavba (také to okienko, v ktorom je koliesko a keď koliesko rýchlo točíte, v okienku vám rastie vežička) a samozrejme, toalety (tak a teraz už fakt vyzerám ako úchylák, v každej časti hovorím o záchodoch, nuž ale viete, keď musíte, tak musíte a na Eifellovke to ani chlapci neurobia do kríkov, hoci by mali určite veľkú chuť skúsiť, ako ďaleko to dokážu trafiť…a tu by to bolo veeeeeľmi ďaleko).

E-holub

Tak, ešte tu niekto ostal? Jasné, tie dámy, čo krútia nosom a padajú do mdlôb od toľkej impertinentnosti…

No dobre, zlezieme dolu, na miestnej pošte si opečiatkujeme pohľadnicu so známkou a môžeme sa pobrať preč smerom k Marsovým poliam. Keď sa pozriete na tento úchvatný záber, pole máte rovno medzi nohami slečny Eiffelovky…

E-spodok

Oni tie polia vedú až k vojenskej akadémii, kde bývali veľké prehliadky kadetov, mladé dámy tam vzdychali nad ich uniformami a túžili len po tom, aby si ich mohli zapísať do svojho tanečného poriadku na najbližšiu štvorylku. Každý rok sa tam 14. júla (to je sviatok podobný nášmu SNP) koná veľká oslava a tak si viem predstaviť, aký čurbes musia upratovať chudery upratovačky vždy pätnásteho. Inak je to celkom neškodný park plný roztopašnej mládeže, mestskej stráže, kolotočiarov, psov a mladomanželov, ktorí chcú mať svadobnú fotku rovno pod vežou. Mimochodom, kolotoče sú tu fakt rozkošné – žiadne labute či retiazkové príšery, na ktorých je vám strašne zle, ale klasické blýskavé a zvieratkové nádhery pre malé detičky ako zo starých filmov:

E-kolotoč

Spomínanú vojenskú akadémiu postavili práve pre synov chudobných dôstojníkov a medzi jej absolventov patril i spomínaný Bonaparte, ktorý doniesol domov zo školy diplom s vetou:
„Ak budú okolnosti priaznivé, Váš syn by mohol postúpiť aj do vyššej hodnosti.“

Čosi sa mi marí, že okolnosti priaznivé boli…

E-akademia

Keď som došla na koniec, padla som na akýsi sklenený pamätník, čo chválil mier v niekoľkých svetových jazykoch ako cudná adeptka na Miss. Vystavila som svoje boľavé nôžky na studený kameň s pocitom, že aj keby som zvyšok výletu preležala v posteli, môžem už teraz smelo vyhlásiť, že som Paríž videla.

Prehľad všetkých článkov:

1. Vidieť Paríž a zomrieť (ľahký predkrm)

2. Beháme po Paríži (či ako si šanovať nôžky)

3. Hriešni ľudia mesta parížskeho

4. Ako dostať v Paríži kopačky (nebojte sa, nebolí to)

5. Bez práce nie sú euráče ani v Paríži (malá sociologická štúdia)

6. Parížske mŕtvoly celkom ako živé

7. Ako som si nekúpila Eiffelovku

8. Konečne úplne seriózne – parížske ostrovy

9. Čím by som vás dnes otrávila… žeby múzeom?

10. Komu straší vo veži, nech vylezie na vežu

11. Leňochov sprievodca Parížom alebo kde si možno zložiť kosti a iné časti tela

12. Múzeum, v ktorom som plakala

13. Čo sa inde nezmestilo (alebo orevoár Parí)

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť