Ľadových hotelov je v Škandinávii niekoľko. Ľadový hotel vo fínskom Lainiojoki je vraj najstarší a najväčší. Prídeme k nemu okolo šiestej v hlbokej tme. Je obkolesený hustým ihličnatým lesom a les je prikrytý snehom. Keď sme si raz chceli skrátiť cestu a zišli sme z bežkárskej trate, na niektorých miestach sme sa do snehu zabárali po pás. Vchod zdobí niekoľko ľadových sôch medveďov. Všetko je osvetlené mdlým modrým svetlom, čo vytvára sugestívnu chladnú atmosféru. Dobré fotografie sa podaria len so statívom. Fotografovanie s bleskom nezachytí modrastý nádych a bez blesku sú fotografie pri dlhej expozícii rozmazané.
V hoteli je veľký ruch. Vstupná miestnosť je drevená a z nej vychádzajú dve ľadové chodby. Jedna vedie do takzvanej Snehovej dediny, druhá do Ľadovej reštaurácie. Snehová dedina aj Ľadová reštaurácia sú vystavané z umelého snehu vyrábaného snežnými delami. Pravý sneh sa na stavbu nesmie používať, aby sa stavba nezborila. Vo vstupnej miestnosti je teplo a hemží sa ľuďmi. Na parkovisko prichádza jeden autobus za druhým a hrnú sa z nich davy turistov. V Laponsku sa turistom ponúka niekoľko atrakcii v rôznych kombináciách. Výlety so psím alebo sobím záprahom, jazdy na snežných skútroch, prechádzky na snežniciach a prehliadka Snehovej dediny. Buď za svetla, ktoré tu na konci decembra trvá len od desiatej ráno do jednej popoludní. A keď je zatiahnuté, je šero celý deň. Alebo za tmy, keď možno spozorovať auroru borealis, polárnu žiaru. Na to však treba mať šťastie. Teraz je teplo a často sneží, vonku je sotva mínus päť stupňov. Za takýchto podmienok polárnu žiaru nevidno. Pôvodní obyvatelia verili, že polárna žiara vzniká, keď po vrcholoch kopcov behajú polárne líšky a víria sneh, v ktorom sa potom odráža mesačné svetlo.
Väčšina návštevníkov v Ľadovom hoteli neprespí. So sprievodcom sa prejdú po Snehovej dedine, niektorí sa navečerajú v Ľadovej reštaurácii a vrátia sa autobusmi do svojich hotelov. Dievča na recepcii má očividne práce nad hlavu, snažiac sa rozdeliť turistov medzi sprievodcov. Ľudia vchádzajú a vychádzajú, prezliekajú sa do kombinéz, ktoré sa na recepcii dajú požičať. Každý sa fotografuje, balí si veci, snaží sa zistiť, ku ktorému sprievodcovi patrí. Na toaletách si niekoľko žien umýva zuby. Priestor pôsobí skôr ako kemp, základňa, ale i miestnosť, v ktorej sa dá ohriať. Vzadu je jedáleň, v ktorej sa dá kúpiť teplý nápoj, sladkosti alebo polievka.
Za dverami s ceduľou Pozor šmykľavá podlaha sa začína skutočný ľadový svet. Chodba s oválnym stropom je tiež osvetlená modrastými žiarovkami zasadenými v ľadových stenách a ďalej sa vetví. Napravo je z ľadu postavený minigolf a o niečo ďalej vysoká šmykľavka. Hladký ľad sa dobre šmýka a človek na nej naberie poriadnu rýchlosť. Na druhej strane je z ľadu vytesaných niekoľko kresiel a pri nich tri barové stoly. Väčšina svetiel je modrá, ale niektoré sú bledofialové, ružové či žltkasté. Na niekoľkých miestach sa dá zo snehovej chodby vyjsť von. Tu vidno hustý les, ktorý obkolesuje hotel. V kužeľoch reflektorov sa víri sneh a všade je úplné ticho.
V komplexe Snehovej dediny je dvadsaťpäť izieb, z toho osem zdobených apartmánov. Izby sú strohé a neútulné. Do malých okrúhlych iglu sa vchádza z chodby cez záves. Uprostred je posteľ z ľadu zakrytá matracom a čiernou prikrývkou. Ináč je iglu prázdne a malé, viac by sa doň ani nezmestilo. Podľa informácií na certifikáte, ktorý dostane každý, kto tu strávi noc, je v iglu konštantná teplota nula až mínus päť stupňov. Keď som izbu prvýkrát uvidela, zapochybovala som, či sme sa rozhodli správne. Minulú zimu som sa odhodlala na zimné stanovanie v Čiernej hore, a počas pár nocí pod stanom postavenom v snehu som premrzla na kosť.
Apartmány sa od obyčajných izieb líšia len v tom, že steny sú vyzdobené snehovými reliéfmi. Niektoré sú vydarenejšie ako iné, od ľúbezných komiksových postavičiek po nahnevane pôsobiace a dobre podsvietené božstvá. Na samom konci ľadového komplexu je kaplnka. Pri ľadovej kazateľnici je vysoký šesťramenný svietnik, na zemi sobia kožušina a niekoľko vysušených jabĺk. Kaplnka je bez denominácie, slúži akémukoľvek náboženstvu. Je to populárne miesto sobášov. Hoci podmienky neprajú ani konvenčnému svadobnému oblečeniu ani svadobnej noci, vydávať sa tu musí byť romantické. Z kaplnky sa ide už len k takzvanej „horúcej miestnosti“. Je to už bežná, z dreva vystavená a najmä vykúrená miestnosť, v ktorej sú sprchy, toalety, sauna, kuchynský kút z varnou kanvicou a naskladanými spacími vakmi, flísovými vrecami a vankúšmi. (Sauna je vo Fínsku všade, patrí k bežnému vybaveniu.)
Táto „horúca miestnosť“ slúži ako základňa pre nocľažníkov. Sem chodia len tí, čo v hoteli prespávajú. Tu sa môžu umyť, uvariť si čaj, nechať si batožinu. Na izbu si vezmeme len to, čo v noci bezprostredne potrebujeme. Sprievodca nám vysvetlí, že všetko oblečenie vrátane topánok máme dať do flísového vreca, do ktorého nakoniec sami vlezieme. Potom sa treba aj s vrecom zazipsovať v spacom vaku. Oblečenie máme celú noc pri nohách, aby vonku nezmrzlo. (Z Čiernej hory si pamätám, že najhoršie bolo ráno si obliekať vetrovku, ktorá mi pod rukami zmrznutá praskala.) Sprievodca upozorňuje, že sa treba dôsledne vyzliecť. Ostať len v teplejšej bielizni, ba dokonca niektorí ľudia spia v spacom vaku nahí. Spacie vaky sú totiž veľmi teplé a najväčšie riziko je pot. Ak spiaci človek zvlhne potom, premrzne. Zdá sa mi to neuveriteľné, lebo aj v niekoľkých vrstvách oblečenia mi je v chodbách Snehovej dediny po chvíli zima.
Ľadový hotel som si priala vidieť a zažiť niekoľko rokov. Tým, že som tu, si plním jeden zo svojich snov. Je prvého januára, prvý deň nového roku, čo považujem za dobré znamenie. Ak má človek šťastie a po dlhom období predstáv zažije svoj sen, môže byť sklamaný. Niekedy sa stáva, že skutočnosť nedokáže sen naplniť. Ale v Ľadovom hoteli som nebola sklamaná. Iste pomáha, že mám rada zimu. Dokonca ma mrzelo, že som sa do Laponska dostala práve v období, keď bolo relatívne teplo. Najnižšiu teplotu sme zažili v jediný jasný deň, keď sme sa na snežniciach vybrali z vrcholu 718 metrového vrchu Ylläs s najvyššie položeným fínskym lyžiarskym strediskom do dediny Äkäslompolo. Vonku bolo jasno, a keď sme dorazili do cieľa, bolo na teplomery v kaviarni, kam sme sa išli zohriať, mínus dvadsaťšesť stupňov. Keď sme sa však vrátili naspäť do strediska Ylläs, bolo už len mínus deväť a po celý zvyšok nášho pobytu už nebola oveľa väčšia zima. Keďže ani cez deň nesvieti slnko, sú rozdiely medzi nočnými a dennými teplotami minimálne. V lete tu, naopak, môže byť veľmi teplo. Soby, ktoré sú doma, znesú teploty od mínus päťdesiat do plus tridsať stupňov. V lete zhodia zimnú srsť a migrujú na sever. Ľadový hotel sa každý rok začne stavať v novembri a okolo apríla sa topí, hoci jeho zvyšky vydržia aj do júna.
Patrím teda k ľuďom, ktorí majú radi zimu. V zime sa neteším na leto, naopak v lete snívam o zime. (Napriek tomu som mizerná lyžiarka a lyžovať som sa ako-tak naučila len pred pár rokmi.) Moja láska k zime mi v ľadovom hoteli iste pomohla. Napriek niekoľkoročným plánom a predstavám ma ľadový hotel nesklamal. Podľahla som tomu, čo sa nazýva ľadová krása. Nerušili ma ani davy turistov, ktorí sa neustále motali po všetkých priestoroch a neprestávali fotografovať. Zdalo sa mi, že ani oni nepokazili tichú, v pravom slova zmysle magickú náladu.
Ľadová reštaurácia pozostáva z baru a niekoľkých miestností s prestretými ľadovými stolmi. Ľadové lavice sú prikryté sobími kožušinami, ale aj tak studia. Na stenách sú znovu snehové reliéfy a pri zadnej stene stojí súsošie dvoch ľadových jeleňov. Večeriame v čiapkach a šáloch, vďaka zime v reštaurácii po jedle nikto dlho nevysedáva. Okrem toho sa aj tu strieda jedna skupina za druhou. Môžeme si vybrať z niekoľkých jedál. Soté zo sobieho mäsa na zemiakovej kaši s brusnicami a kyslými uhorkami je v tejto oblasti typické jedlo, podobne ako sobia polievka s laponským syrom. Sobie mäso má silnú vôňu a pripomína jahňacinu. Zo sobieho mäsa si možno vybrať aj steak. V Laponsku mi najviac chutili sýte krémové polievky, ktoré sa zajedajú ražným chlebom. Pili sme nie veľmi silné, sladké varené víno glögi. Zdalo sa nám, že horúce nápoje sa v Laponsku podávajú skôr vlažné, možno preto, aby sa dali hneď piť a nemuselo sa čakať, kým vychladnú.
Kým sme dojedli, hotel sa vyprázdnil. Prehliadky sa skončili a návštevníci odišli. Zmenila sa aj atmosféra. Ostali tu už len odhodlaní nocľažníci, ktorí sem neprišli len ako do múzea, ale spojili svoju návštevu takpovediac so športovým výkonom. Nebola tu nálada ako v exkluzívnom ubytovacom zariadení, pripomínala skôr rozrušenie a napätie pred horolezeckým výstupom. (Nechodia sem totiž skutoční športovci, ktorí sú na zimné kempovanie zvyknutí. Boli tu skôr dobrodružne založení konvenční turisti.) Medzi iným tu bola trojčlenná rodina z Británie s asi desaťročnou dcérkou, ktorá pofňukávala, že v žiadnom iglu spať nebude. Jej energická mama využívala všetky možné stratégie, ako ju presvedčiť, že jej nebude zima. Napriek uisteniam o kvalite spacích vakov som sama mala svoje pochybnosti.
Recepčná sa s nami rozlúčila a v ľadovom komplexne nás zamkla. Pripomenula nám, že sa vždy môžeme vrátiť do „horúcej miestnosti“, kde je i telefónne číslo pre prípad akejkoľvek nepredvídanej udalosti. Teraz si tu ľudia umývali zuby a stáli v rade na toalety. Prezliekali sa, odkladali si veci do kufrov a batohov, brali si spacie vaky, flísové vrecia a vankúše a odchádzali do svojich izieb akoby sa vydávali na expedíciu. S Teom sme sa ešte motali po prázdnych modrých chodbách a nakúkali sme do apartmánov, ale väčšina už bola obsadená. Nakoniec som neposlúchla rady a nezobliekla som sa do spodnej bielizne. Nechala som si dlhé nohavice, tričko aj flísovú bundu. Spací vak bol skutočne teplý, ale nespotila som sa. V ľahšom oblečení by mi bola zima. Kým som zaspala, omŕzala mi tvár a mala som studený nos. Potom som sa ale zachumlala do kukly spacieho vaku a spala som v teple. Okrem istého nepohodlia spojeného so spaním v spacom vaku to bola noc ako každá iná. Zároveň by bolo veľmi nepríjemné ísť v noci na záchod, lebo vyliezť z teplého pelechu do zimy je na takýchto nociach to najťažšie.
Ráno som sa na našej izbe zobudila ako prvá a vrátila som sa do „horúcej miestnosti“. Hoci oficiálne nás mali zobudiť až o pol deviatej pohárom horúceho brusnicového džúsu, väčšina ľudí vstala oveľa skôr. Brusnicový džús, ktorý mal byť horúci, bol znovu skôr vlažný. Aj britské dievčatko bolo už hore a nadšene opisovalo zážitky noci. Jeho mama pôsobila ráno už o niečo menej odhodlane a priznávala, že sama sa veľmi nevyspala. Jedna dvojica sa v noci vzdala a prišla sa vyspať do „horúcej izby“. Uvarila som vodu a urobila nesku, ktorú som odniesla do izby mame. Aj tá spala v Ľadovom hoteli s nami, a hoci už nie je najmladšia a v spacom vaku spala snáď prvýkrát, nesťažovala sa a ešte v ľadovej posteli popíjala kávu. Iste sa jej aj uľavilo, že to má z krku.
Z ľadového hotela sme odchádzali až popoludní rovno na letisko v Kittilä, odkiaľ každý večer odlieta lietadlo do Helsínk. „Horúcu miestnosť“ sme mali celý deň k dispozícii a mohli sme sa dosýta prechádzať po ľadových chodbách a prezrieť si všetky apartmány s vyrezávanými stenami. Nikto nás nesúril. Odpoludnia sme ešte absolvovali výlet so psím záprahom a večer sme odleteli do Helsínk, kde bol jeden stupeň nad nulou a ulice pokryté čľapkanicou.
Foto: Svetlana Žuchová (1-5, 7) Tchovi Erler (6, 8-10)
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.