Bola nedeľa večer, 11. januára 1987 a začalo snežiť. Ešte šťastie, že táto fujavica neprišla o 24 hodín skôr, pomyslel som si na balkóne paneláka s výhľadom na košický amfiteáter. S výhľadom na amfik, keby tak husto nesnežilo.
Vezmeme vás?, stiahol okienko na červenom žigulíka mladý chalan. Vzadu sedeli dve dievčatá, miesta by bolo dosť, aj tak som však odmietol. Prídu po mňa, povedal som a auto pokračovalo ďalej. Mal som za sebou necelú polhodinu svižnej chôdze, alkohol ani hnev zo mňa ešte nestačili vyprchať a tomu, že Marta po mňa príde autom, som v tom čase veril.
Bolo okolo polnoci, za sebou som mal Svinicu, minul som Bidovce, kráčam cez Ďurďošík a do Košíc som mal ešte asi 15 kilometrov. Ešte som si nepripúšťal, že prejdem celú vzdialenosť. Nemôže ma nechať kráčať až do Košíc, utešoval som sa.
Ak si ešte jednu zapáliš, odídem, povedal som asi pred hodinou. Mal som vypité, kto by na dedinskej svadbe nemal, a priateľkino fajčenie som úprimne neznášal. Zo svadby sme odbehli navštíviť Aničku a ony dve, keď boli spolu, fajčili jednu od druhej. Naozaj? spýtala sa Marta a vyfúkla mi dym do tváre.
Ako myslíš, hovorím, obliekam si kabát a nazúrený odchádzam. Nazúrený, pripitý, lebo o dva týždne sme mali mať vlastnú svadbu a na tejto som spoznával časť jej rozvetvenej rodiny. A nepiť na svadbe, navyše cudzej, sa nedá nielen na východe. Ešteže som mal za sebou päť rokov vysokoškolského štúdia v Prešove a držať krok so spolužiakmi – východniarmi bolo naozaj náročné. Ikskrát neskôr sa mi táto intenzívna príprava vyplatila – jasné, rešpekt si na východe nezískate iba tým, ak stačíte ich tempu, ale veď to poznáte, ťažko na cvičisku, ľahko…
Nazúrený v poltopánkach stúpam do kopca pred Košickými Olšanmi a ešte stále čakám, kedy ma dobehne auto aj s Martou. Predsa ma nenechá kráčať až do Košíc, hovorím si, ale už si tým nie som až taký istý. O dva týždne máme svadbu a tento spor je pre naše vzťahy dosť dôležitý, hovorím si, a nemal by som ustúpiť. A ako vôbec ustúpiť v tejto chvíli? Ale ustúpi ona?
Som na kopci – v diaľke už vidno svetlá Košíc, Košické Olšany sú na skok a do Svinice je približne rovnako ako do teplej postele v byte, kde sme bývali spolu už niekoľko mesiacov. Som na ceste už dve hodiny, začína mi byť zima, chce sa mi spať, už týždeň je na Slovensku prílev arktického vzduchu, nočné teploty sú hlboko pod nulou, alkohol zo mňa už dávno vyprchal.
Už neverím, že po mňa prídu, ale vrátiť sa naspäť po štyroch hodinách? Veď by som vyzeral ako úplný chuj, navyše aj porazený. Toto musím dotiahnuť, hovorím si, veď ani nemám inú možnosť. Ak byť chuj, tak aspoň taký, ktorého treba brať vážne.
Na Furči nasadnem na nočný spoj, o pol hodinu som doma. V teple, pod dekou nefúka.
Ráno mi povedala, že ma hľadala najprv medzi svadobčanmi, ale keď ma nenašla, došlo jej, že som to myslel vážne. Nájdite však triezveho vodiča, keď je v dedine svadba (túto jej interpretáciu som radšej akceptoval). Navyše vyzerala aj úprimne vydesená – mali sme krátko pred svadbou, pozvánky boli rozoslané širokému príbuzenstvu, aj svadobná sviňa v chlieve sa už mentálne pripravovala na skorý koniec, lebo zaznamenala časté nadšené zmienky o rezňoch a oškvarkoch – a zaťka zrazu niet.
Zdrhol.
Ešteže nezmrzol.
Dvanásteho januára bolo v Košiciach mínus 15 stupňov, o deň neskôr dokonca – 26 stupňov.
Metelici som teda unikol.
ilustračné foto: finn
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.