Honoré de Balzac kedysi povedal, že čítanie nám prináša nepoznaných priateľov. Vzhľadom k tomu, že bol umelec a tí nezvyknú plodiť myšlienky len tak prvoplánovo a konkrétne, mal na mysli knižné persóny (prekvapivo). Ale asi netušil, ako to v dobrom zakríkne, keď mu čítanie prinieslo konkrétnu osobu, ženskú, milovanú, aby si mohli vymieňať tie najvznešenejšie ľúbostné listy všetkých čias. A aby sa začal jeden z príbehov, pri ktorých zaleje teplo každého, bez ohľadu na stupeň romantizmu, ktorý vyznáva.
„Tá“ žena, Ewelina Hanska (1805-1882, historici sa však nevedia zhodnúť na presnom roku jej narodenia) bola rodená Rzewuska a poľská šľachtičná a hoci by sme jej život s týmto statusom zdanlivo závideli, taká tutovka to nebola. Ako mladé dievča ju vydali za bohatého baróna Waclawa Hanskeho, o generáciu staršieho a trpiaceho silnou depresiou. Počas manželstva splodili päť detí, ale ako to v tých časoch smutne chodilo, až na jednu dcéru svoje ostatné deti pochovala. Ešte predtým bola milenkou viacerých mužov, medzi nimi aj Alexandra Puškina.
Svoj smútok potláčala čítaním kníh, ktoré sa stali jej útočiskom, a ktoré jej nosil barón zo svojich ciest. Niekedy v druhej dekáde 19. storočia siahla po Balzacovej knihe, potom po ďalšej a ďalšej. Keď si prečítala La Peau de chagrin (Šagrénová koža), bola zaskočená postavou Fedory a zároveň zvedavá, či je postava inšpirovaná skutočnou ženou v jeho živote. Balzacov písaný prejav ju uchvátil a preto sa odvážila poslať mu list z Odessy, hoci anonymný, ale s podpisom „L’Étrangère“ (Cudzinka). Na liste nebola spiatočná adresa, čo Balzaca sklamalo a tak sa rozhodol v týždenníku Gazette de France uverejniť krátku spoveď o tom, že dostal anonymný list a je nešťastný, lebo nevie, komu a kam má odpísať. Nie je isté, či toto vyznanie Ewelina vôbec niekedy videla. Dlho trvala na tom, že Balzacovi neprezradí svoju identitu a na listy jej odpovedal prostredníctvom osobných článkov v denníku La Quotidienne podľa inštrukcií, ktoré mu Ewelina dala.
Spustila roky trvajúcu obojstrannú korešpondenciu, až kým sa prvýkrát osobne nestretli vo Švajčiarsku. Balzac vycestoval do Švajčiarska, aby kúpil lacnejší papier do svojej kníhtlače. V tom čase bola Ewelina ešte vydatá. Ale ako neskôr napísal, keď ju prvýkrát uvidel, zrazu akoby stratil všetky zmysly. Nevedel sa nabažiť jej krásy a Ewelina na tom bola pocitovo veľmi podobne. Stretli sa ešte veľakrát a precestovali spolu kus Európy a takmer zakaždým sa stretli v inom meste. Prv, než sa začali naozaj schádzať ako pár, ho Ewelina pozvala na večeru k nej domov. Balzac okúzlil aj jej manžela a vôbec si nepripúšťal, že medzi jeho ženou a spisovateľom preskočila iskra. Ešte v ten deň ani jeden z nich neodolal a chvíľku spoločnej samoty využili na prvý, ale okamžite láskyplný bozk. Rodina Hanskych sa veľakrát sťahovala a preto boli milenci odkázaní na korešpondenciu a kde tu na stretnutie v meste, kde práve prebývali. Nešťastnou náhodou sa stalo, že dva listy adresované Eweline sa dostali do rúk baróna. Obratim napísal Balzacovi a žiadal vysvetlenie. Balzac sa vynašiel a na list odpovedal s tým, že išlo iba o hru. Ewelina totiž chcela vedieť, ako vyzerá ľúbostný list, lebo nikdy žiaden nedostala. Napočudovanie mu barón uveril a opätovne pozval Balzaca na návštevu počas pobytu vo Viedni. Keď barón umrel, zdali by sa, že im nič nestojí v ceste.
Nebol by to však umelec, keby neholdoval laškovaniu a medzitým ako čakal, kým si bude môcť vziať Ewelinu za svoju ženu, stihol splodiť dieťa a nechal si zaplatiť dlhy od jednej spomedzi desiatok žien, ktoré boli jeho milenkami. Balzaca nezaujímali mladé ženy, uprednostňoval staršie a po predpokladaných stránkach skúsenejšie. Väčšinou to boli ženy z lepšej spoločnosti, ktoré omrzeli ich starší manželia a preto bez okolkov podľahli šarmu mladého spisovateľa.
Napriek bláznivej láske, ktorú k sebe pociťovali, Ewelina dlho otáľala s kladnou odpoveďou na Balzacovu ponuku na sobáš. Balzac to nevzdával a vytrval dlhých 17 rokov.
V roku 1850 sa konečne zosobášili a presťahovali sa do Paríža. Tam Balzac opäť tvoril diela, v ktorých sa vyskytla postava Eweliny Hanskej. Inšpiráciou mu bola aj pre novelu Modeste Mignon (Modesta Mignonová) a Eugénie Grandet. Ich spolužitie netrvalo ani pol roka, Balzacovo zdravie bolo podlomené rozšafným životným štýlom plným nespavosti, písania, vášne, žien a dlhov. Celý život túžil zaradiť sa medzi šľachtu a byť niečo viac ako „len“ spisovateľ. Avšak bolo by veľmi hanlivé, keby sme sa čo i len na okamih utiekli k myšlienke, že pani Hansku si vzal kvôli jej majetku.
Mnohí analytici života Balzaca napísali, že odkedy stretol pani Hansku, zrodil sa skutočný, fenomenálny Balzac.
Venujem Bobovi, ktorý ma k písaniu o pani Hanskej inšpiroval.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments