Tej zimy ju trápil krk. Najprv sa ohlásil nepríjemným pocitom napätia, ktorý odháňala ako dotieravý hmyz; ignorovala ho, kým sa jedného rána neprebudila s úplne stuhnutou šijou. Z nej ako z kmeňa vyrastali úponky novej bolesti, plazili sa nahor a prichytávali sa za ušami, na zátylku, temene, až jej nimi obrástla celá hlava.
V noci sa úponky zmenili na riečisko, v ktorom bolesť pulzovala v prílivových vlnách. Pokúšala sa zachytiť ich rytmus, aby sa mu podvolila; stará stratégia. Chvíľami sa to darilo, ale častejšie ju vlna prevrátila na chrbát a zaplavila pocitom bezmocnosti. Krútila krkom, pokúšala sa zviera ohlodávajúce jej stavce zvnútra vypudiť pohybom, ktorý týral i uľavoval zároveň.
Bolesť a únava sa usilovali vytrhnúť ju sebe samej; no ani jedna z nich nemala dosť síl urobiť to úplne. Ráno sa budila bez pocitu úľavy, s omámenou hlavou ovenčenou podivuhodnou tŕňovou korunou.
Keď dva dni po sebe nenapísala poriadne ani riadok, priotrávená liekmi od bolesti, rozhodla sa situáciu konečne riešiť.
Podľa odporúčania známej vstúpila do domu s ošarpanou fasádou v starej časti mesta, prešla po pavlači a zaklopala na biele dvojkrídlové dvere.
Vedela, ako sa muž za nimi volá, aj že (vraj) pracuje dobre. Že je tam od toho, aby jej uľavil v jej trápení.
Až keď sa za paravánom so vzorom orgovánu vyzliekala, uvedomila si, ako dlho už svoje telo nevystavila cudziemu pohľadu. Tých pár povinných návštev u lekára za posledné roky nerátala. Tam to bolo všetko úchytkom a dotkla sa jej len chladná membrána fonendoskopu. Ale tu sa jej bude ktosi sústredene dívať na miesto, ktoré si už dávno ani sama nevidela. A dotýkať sa jej.
Trochu nesvoja si ľahla na biele koženkové lôžko.
Ako dieťa bývala často chorá; pamätá si dotyk rúk starého doktora, ktorý chodieval k nim domov. Boli teplé a suché. Presne ako tieto ruky.
Ibaže tieto boli mladšie. Nakoľko si ho stihla zbežne obzrieť, mohol byť masér pokojne jej synom. Alebo kamarátom jej syna, ak by bola niekedy nejakého mala. Nevedela mu celkom odhadnúť vek, niečo medzi tridsaťpäť a štyridsať rokov. Vysoká postava a nevýrazné črty tváre. Ale predovšetkým si všimla jeho ruky. Trochu hranaté so štíhlymi, pomerne dlhými prstami. Dôkladne vyhľadávali na jej krku a chrbte ohniská bolesti.
„Tuto bolí?“ pýtal sa podchvíľou, tichým, zastretým, akoby chlácholivým hlasom.
Dosvedčovala, že jej krk je tvrdá doska a po celej línii ramien má hrče, ktoré si starostlivo sama pestovala.
„Takže sedavá práca?“ vnútorným zrakom videla, ako súhlasne prikyvuje sám sebe.
„Áno.“
Potom ďalšie mlčanie a tlak jeho prstov na jeden z bolestivých uzlov.
„Povedzte, ak by to veľmi bolelo.“
„Dá sa to zniesť.“
Už vedela, že v živote sa dá zniesť všeličo. A lepšie sa zväčša znáša náhla veľká bolesť ako chronické pichanie špendlíkom.
V miestnosti bolo ticho, hralo len rádio, stanicu, akú predtým nikdy nepočula.
„Máte zvláštne meno,“ ozval sa odrazu zastretý hlas. „Ešte som také nepočul.“
Prekvapene sa pomrvila.
„Je to meno z cirkevného kalendára, v maďarčine je to Piroška, pre Angličanov Priscilla,“ povedala trochu fufnavo s hlavou zaborenou do podhlavníka s vyrezaným otvorom pre tvár.
Dali jej meno Prvorodená, hoci prišla na svet až po mŕtvej sestre. I Mariusovi bola až druhou ženou, i keď jedinou vdovou.
„Priska znie lepšie ako Piroška,“ konštatoval.
Neodpovedala, lebo nemohla využiť mimiku. Rozhovory u masérov sú občas asi rovnako bizarné ako rozhovory u zubára.
Tlak jeho prstov teraz povoľoval. Začal nimi jemne krúžiť. Jemne v pomere k tomu, čo si pamätala zo svojej jedinej doterajšej masáže v kúpeľoch.
Uvoľnila sa. Už dávno nemyslela na to, ako vyzerá jej chrbát. Vnímala iba, ako svojimi dotykmi rozbíja hniezda bolesti, z ktorých vylietajú tmavé uvrešťané vtáky s kľujúcimi zobákmi.
Keď skončil, cítila miernu úľavu, upozornil ju však, že možno bude mať i svalovicu. Môže prísť zas o týždeň. Chvatne zaplatila a keď mu podávala peniaze, ich ruky sa stretli.
Vypadla do snehovej kaše zmiešanej s trúbením áut a smradom výfukových plynov. Konečne sa mohla naplno hanbiť.
A s určitou hrôzou si uvedomiť, že je vzrušená. Aj keď bolesť, ako masér správne podotkol, až tak nepoľavila, čosi hojivé sa v nej rozprestrelo a odtiaľ vyžarovalo do všetkých akupunktúrnych bodov. V ten deň si po dlhom čase navarila; pustila si pritom neznámu stanicu.
S príchodom noci bolesť narástla a Priska si priala znova cítiť hojivé dotyky na suchej rozpálenej pokožke. Rozostrenými zmyslami vnímala tiene na plafóne, zvuky z parkoviska pred činžiakom a neprestajné temné hučanie v radiátoroch. A nad tým všetkým chvenie, tajomné, nepostihnuteľné.
Ležala na posteli a putovala ulicami mesta; opäť vstupovala do starej zanedbanej záhrady zbúraného panského domu, otvárala bránu spomienkam.
Martin ju držal za ruku, mal veľkú ruku – voči nej krehkej, hoci nie maličkej. A Martin bol pre ňu nepravý. Hovorila mu, s dlaňou v jeho dlani (tak príjemne hriala v tmavom chladnom večere!), že by to nebolo dobré – ani pre jedného.
„Ale veď si rozumieme, držím ťa za ruku a tebe to neprekáža,“ namietal.
„Ale ja nie som Helena.“
Helena bola jeho rozhádaná frajerka a jej kamarátka.
„To je dobre, že nie si.“
„A nemilujem ťa. A ty mňa tiež nie.
„Mám ťa rád…“
„Aj ja teba,“ usmiala sa. „Ale to nestačí.“
„Nie sme na to odkázaní,“ povedala napokon, aby sa aspoň trochu odlíšila od postavy zo zlého románu a konečne si, potlačiac povzdych, vymanila ruku z tej jeho.
Potom poodišla a nasala do nozdier chladné vlhké povetrie, dúfajúc, že tak potlačí aj všetky vášne. Nechcela, aby porovnával jej útle boky a prsia, malé do jeho dlane, s Heleninými neobarokovými krivkami. Odkiaľsi slabo zavoňala čremcha; ostalo jej smutno. Ale predsa čosi slastné preblesklo cez ľahkú súžbu – pocit mladosti v celom tele a prísľub budúcnosti – tajomnej, otvorenej.
Ten, ktorý jej teraz tak chýbal.
Už niekoľko rokov žila od jednej uzávierky prekladu k druhej. Marius sa pri nej presvedčil o svojej neplodnosti a umrel, keď už pre ňu bolo prineskoro dokazovať si svoju plodnosť.
Marius… Usmieval sa na ňu v tých nočných hodinách vo svojej najlepšej forme. V tej, do ktorej sa zamilovala.
A ráno bolo zas chladné, šeré, boľavé. Nevydržala. Zavolala, že by chcela prísť skôr ako o týždeň.
V jeho hlase nepočula prekvapenie. Napokon, som platiaci klient, hovorila si, keď opäť hanblivo vkĺzla za paraván.
Tentoraz bol zhovorčivejší aj zvedavejší. Pripomínal jej kaderníčku. Sklamala ho tým, že neprekladá odbornú literatúru. Má také staré knihy, hovoril, ruské, s popismi masáží, ale nevie si všetko preložiť.
Potom odrazu, uvoľňujúc tlak palca na zatvrdlinu, povedal:
„Máte tu pod lopatkou taký veľký komedón. Ak chcete, môžem vám ho vytlačiť.“
Aj keď hneď nepochopila, čo je to, inštinktívne sa zahanbila.
Komedón, mazová zátka s čiernou hlavičkou, na chrbte často veľká, vysvetľoval ochotne.
Už vedela, o čom hovorí – je to presne to, čo býva tak často na chrbtoch starých ľudí, čím mal chrbát posiaty starý otec a čo jej pripadalo také odporné.
Potupene súhlasila.
Keď vstávala z lôžka, namiesto úľavy cítila nevoľnosť.
„Ešte by som vám chcel poradiť,“ nahol sa k nej dobromyseľne, keď mu podávala peniaze, tentoraz sa snažiac vyhnúť sa dotyku, „že by ste mali zájsť na kožné. To znamienko dolu na bedrovom stavci nevyzerá dobre a vo vašom veku…“
Stuhla. Ledva prikývla a už sa brala von.
O týždeň navštívila kožnú ambulanciu. Znamienko jej vybrali. Na masáži už nebola. Zimu prežila s elektrickým vyhrievacím golierom, ktorý si kúpila v akcii v supermarkete.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.