Dievča v parku

Dušan bol schizofrenik. Nebola to len nejaká nadávka, ale diagnóza. Mal to aj na papieri, že je duševne chorý. Už dávno. Pred týždňom sa vrátil zo šiesteho liečebného pobytu v  živote. Susedia v paneláku mu jeho chorobu nikdy nevyhodili na oči (aj keď o nej určite vedeli), pretože bol láskavý a milý. Aj službu v paneláku si vykonával poctivo. Býval v dvojizbovom byte s mamou. Mal rád prechádzky. Skoro každý deň popoludní, keď nebolo príliš nevľúdne počasie, sa pomalými pohybmi obliekol, zobral si jedno – dve eurá na kofolu, vopchal do vrecka cigarety, obul si tenisky a vybral sa von. Mama ho len nemo sledovala.

Po uliciach chodieval pomaly, mierne stuhnuto, veľa sa obzeral a sledoval, čo nového pribudlo; všímal si ľudí: mladé páriky, starších dôchodcov, ale aj elegantne oblečených pánov a ženy. Jeho fantázia priraďovala neznámym tváram ich osudy. Skúšal odhadovať ich zamestnanie, pracovnú pozíciu – postavenie v spoločnosti. Len tak podľa zovňajšku. Bolo to zaujímavé. Jeho predstavivosť mu dovoľovala priraďovať ich k istým skupinám ľudí. Málokedy sa dozvedel, či správne odhadol toho, či oného človeka; snažil sa tváriť nenápadne, keď skúmal tváre, postavu, oblečenie, spôsob chôdze. Ach, tie útrpné výrazy v tvárach mnohých ľudí. Bol teplý júl, kráčalo sa mu príjemne.

Pozorovateľ. Ľuboval si v tejto zábavke, nemusel sa nikam ponáhľať, mohol zastať pred výkladom, predstierajúc, že si obzerá tovar, a pritom mu išlo o ľudí – o človečenstvo ako také. Rád počúval hlasy ľudí: niekedy šepot starých ľudí, ktorí sa zoskupovali pri sebe akosi mimovoľne, nenútene; inokedy smiech robotníkov na stavbe, keď si dávali pauzu a pretierali pot z čiel; počúval mrmlanie telefonujúcich. Maďarčina sa miešala so slovenčinou. Také dva odlišné jazyky.

Občas zrýchlil krok – ruky sa mu hompáľali vedľa tela ako na motúziku, – aby potom opäť spomalil. Nechcel, aby si ho ľudia všímali. Mal rôzne chodníčky. Zvyčajne zašiel na námestie pred bývalú knižnicu, kde si sadol na odľahlú lavičku, vytiahol cigarety, zapálil si a pozoroval oblúkovité fontánky. Spŕšku vody, ktorá vytvárala akýsi suchý tunel. Občas zavítal do parku pod hradom, kde zahliadol duchovných, ako sa z kostola vracajú na faru do ich bytov. Tentokrát si pri návrate z centra zaumienil, že zájde do parku oproti banke, aby si oddýchol. Horúčava ho už mierne unavovala a okrem toho dostal chuť na cigaretu. Nebol to žiadna honosná časť parku, ale keďže sa nechcel veľmi ukazovať, tak pri sochu Štefánika, alebo pri jazierko sa neodvážil. Medzi tie mamičky s kočíkmi by sa predsa len nehodil.

Všimol si dievča na lavičke pred ním, chcel ju so sklopeným zrakom obísť a nájsť si tichý kút. Trošku sa aj posunul na okraj chodníka, aby neprešiel príliš blízko nej. Nepozrel jej do tváre, keď ju míňal. Došiel na lavičku ďalej, sadol si a zapáli si cigaretu. Ani si nevšimol, kedy sa dievča zdvihlo z lavičky a smerovalo k nemu.

– Nemáš, prosím ťa, oheň? – Hlas ho mierne vyľakal, vytrhol z pohrúženia. – Vidím, že fajčíš! Dáš mi odpáliť?

Zrazu bol nejaký roztržitý, pri vyťahovaní zapaľovača sa mu triasli ruky. Bez slova ho podal mladej žene; snažil sa nepozrieť jej do očí. – Ďakujem, – povedala. Iba prikývol hlavou. Nech už je preč, preč od neho, pomyslel si.

– Je teplo, že áno? – Dievča vyfúklo dym z tenkej LM-ky s bielym filtrom, vystrčilo dopredu bradu a zdvihlo hlavu mierne dohora. Uvedomil si, že musí odpovedať. Patrí sa to, aj keď je to cudzí človek. – Áno, – dostal zo seba neurčito, pričom sa mierne roztriasol.

– Hnusné leto! Už by tie teploty mohli aj skončiť. – Mala celkom pekný hlas, taký melodický. Ale už aby bola preč. Ticho. – Prečo nič nevravíš? – Uprela na neho hnedé oči.

– Ja?

– Áno! Je tu ešte niekto iný?

– Tam sú ľudia na lavičkách, – prstom ukázal k jazierku.

– Ale ja sa prihováram tebe. Si hanblivý?

– Neviem, – odvetil.

– Asi si, keď sa tak tváriš. Ja som Natália.

Prehliadal si ju od nôh smerom hore, do očí sa stále neodvážil pozrieť. Štíhla. Na nohách mala akési žabky. Krátka suknička jej zakrývala pevné stehná a bruško mala obnažené; iba vrchnú časť, prsia, jej zahaľovalo krátke tričko. Podprsenku nemala. Ticho.

– Nevieš, ako sa voláš?

– Dušan… – silil sa; najradšej by bol sám, vnútorné napätie v ňom rástlo. Obával sa panického ataku.

– Teší ma, Dušan. – usmiala sa. – Chodíš sem často?

– Občas.

– Veď hej, tu až tak nepraží a nemusíš počúvať tie rečičky tých báb na materskej.

Snažil sa analyzovať jej hlas a zaradiť ju niekde, ale srdce mu prudšie búšilo. Zvykol prehodiť pár slov so susedmi, alebo známymi, ktorí k nim občas prišli na návštevu.

– Ani si na mňa nepozrel!

– Hej…

– No tak! Dušan, hlavu hore, prosím ťa, – povedala familiárne. Chcel utiecť, ale ešte mal nedofajčenú cigaretu, – pozri sa mi do očí!

Triaška. Nepokoj. Napätie. Už vedel, že jeho nevoľnosť dosiahla vrchol a bude už len upadávať. Nesmelo zdvihol sklené, temné oči a bez úsmevu sa stretol s jej hnedými okáľmi.

– Ešte sa usmej!… No tak! Prosím! – Vyznelo to komicky, úsmev bol príliš kŕčovitý.

– Ty to dokážeš, hanblivec akýsi! Bojíš sa žien?

– Neviem…!

– Čo? – zdvihla hlas a uprene sa na neho zahľadela. – Akože nevieš?! Veď si poriadny kus chlapa.

Mala pravdu: vážil skoro 90 kíl a mal okrúhlu, bledú tvár, poklesnuté ramená, väčšie uši, stiahnuté kútiky úst v kŕči.

– Neviem, – vyrazil zo seba. Napätie ustupovalo. Atak odchádzal síce pomaly, ale cítil sa už lepšie. Dýchať do brucha, spomenul si na rady psychoterapeutky z nemocnice. Zaberalo.

– Teda ty, ty, s tebou nie je reč! – Vypäla hruď, prsia sa jej zavlnili. – Koľko máš rokov, Dušan?

– Dvadsať osem, – povedal automaticky.

– Veď ty by si mal byť odvážnejší ako ja, ja mám o šesť menej, ty netýkavka… – Vyfúkla dym z cigarety, obzrela sa okolo a pohľadom sa vrátila na Dušana. – Si nejaký skleslý, stalo sa ti niečo?

– Nie…

– No tak, povedz niečo iné ako nie alebo neviem.

– Dobre, – povedal.

– Čo robíš? Aké máš zamestnanie? Alebo si nezamestnaný?

– Nie, nie som…

– Tak robíš, že áno?!

– Nie, nerobím, som na invalidke…

Na chvíľu zaváhala, akoby hľadala slová. – Vidím, že máš roky a nohy zdravé, – usmiala sa.

– Áno.

– Niečo s chrbticou?

– Nie!

Znova stíchla. Ale iba na chvíľu. Hlasnejšie sa rozosmiala. – Nie si ty blázon?

– Nie, – povedal, – trpím duševnou poruchou. To je trošku iné. – Slabo sa zasmial aj on. Obaja dofajčili. On o trochu skôr. – Depresie? – Bola vážnejšia a tvárila sa, že ju to zaujíma. Boky sa jej zavlnili.

– Schizofrénia!

– Ako sa to prejavuje? – spýtala sa po chvíľke.

– Ako choroba.

– Niekde som to počula, ale neviem presne, čo to znamená…!

Zrazu zistil, že sa cíti lepšie. Mohol už teraz odísť, jeho rituál sa skončil. Sám nevedel prečo, ale zostal sedieť na lavičke; aj do očí sa jej zahľadel na malý okamih – boli silno hnedasté, iskrivé, a hlavne živočíšne. Keď sa otočila (akési dieťa oproti sa prudko rozplakalo), obzrel si jej zadok. Bol pevný.

Keď sa k nemu obrátila, odpovedal jej: – Je to choroba duše!

– To je jasné, ale ako sa prejavuje?

– Býva mi zle.

– A teraz? Je ti zle?

– Je mi lepšie.

– Tak sa usmej; úsmev, prikazujem ti to! – So smiechom ho chytila za líca a mierne mu ich roztiahla. Zacítil korenistú vôňu jej parfumu zmiešanú s jemným nádychom potu na tričku.

Usmial sa. Tentoraz uvoľnenejšie a spontánnejšie. Cítil sa lepšie. Mal chuť jej povedať, že pekne vonia.

– Ja mám čas, to vieš: polhodinová prestávka na obed. Robím predavačku v butiku vedľa trhu. Poznáš to tam?

– Trošku hej, – osmelil sa.

– A ty čo robíš, keď si doma celý deň? Som zvedavá! Pozeráš telku?

– Nie, čítam!

– Celý deň? – Zasmiala sa.

– Skoro, – povedal vážne, – a chodím na prechádzky.

– Ja som čítala minule jeden román. Bolo tam veľa erotiky, názov som zabudla, bol tenký, nemám rada hrubé knihy. Ja mám rada Farmu. Poznáš?

– Nie, nepoznám!

– Ty nepoznáš Farmu?! Vieš, aké to je skvelé?! By si neveril, ako sa ľudia môžu skurviť?! – Spýtavo na neho pozrela, ako zareaguje.

– Áno, môže byť, ale nepozerám to.

– A čo pozeráš?

– Nič, televízor nepozerám! Počúvam občas rádio kvôli hudbe.

– Som rada, že som z teba dostala čosi viac ako pár slov. Vyzeráš tak milo, Dušan.

Pookrial. Nálada sa mu zlepšovala. Dokonca začal pociťovať niečo vzpružujúce. – Ďakujem… Natália?

– Áno?

– Si Natália, že áno?

– Áno, veď som ti hovorila, – preniesla hlasnejšie.

Okolo prešiel párik v strednom veku. Elegantný muž a sympatická žena v ľahkom letnom oblečení.

Na chvíľu opäť zmĺkli. Dušan pocítil akési teplo v údoch, aj strnulosť v tvári mu ustúpila. Mal rád to ticho, ktoré často zbližuje ľudí viac ako reč. Cítil sa príjemne, akoby jej živočíšnosť a prostota prestúpila jeho údy. Odhodlal sa na otázku: – Nezdržiavam ťa, Natália?

– Ale nie, – mávla rukou, – mám ešte desať minút. V butiku zhltnem nejakú bagetu…malú. To vieš, držím diétu.

– To nerob, nie je to zdravé!

– Neboj, anorektička sa zo mňa nebude. – Pohladila si mierne zvlnené svetlohnedé krátke vlasy. – Toto je čas na kúpalisko. Už sa teším na dovolenku. Chystáš sa aj ty?

– Nie, nechystám, celý rok som doma, až na… – zmĺkol, lebo chcel povedať, že takmer každý rok strávi šesť týždňov v ústave pre duševne chorých. Jeho zahabkanie si nevšimla. Aj to ho potešilo. – Kam sa chystáš? K moru?

Zavrtela hlavou: – Nie, iba do Štúrova na Vadaš? S kamoškami.

Ani nevedel ako, ale ta prestúpivšia dobrá nálada a jednoduchosť, ktorá z nej vyžarovala, mu dodalo odvahu spýtať sa: – Prečo nie s priateľom?

– Ále, pred týždňom sme sa rozišli. Je to hovädo. – Stíchla, trošku zvážnela. – Prepáč, už musím ísť, to vieš tá bageta, musím si ju kúpiť…

– Dajú sa tam kúpiť koláčiky. Orechové, pizzové a kakaové, – povedal.

– Viem, ale to ma nenasýti, robím až do piatej. Dušanko, musím sa s tebou rozlúčiť. Maj sa!

Ani sám nevedel, kde nabral odvahy. Najprv si utrel opakom ruky pot z čela a potom sa spýtal: – Natália? – Akoby jeho ústa niekto odčaroval. Pociťoval uvoľnenie.

– Nóóó?

– Prídeš sem aj zajtra?

– Na cigaretku?

– Hej…

Usmiala sa: mala redšie, no pekné zuby s medzierkou vpredu. – Môžem, chodím sem skoro každý deň. Možno sa zajtra uvidíme. Čauko, Dušan…

Sledoval jej chrbát, ako sa vzďaľovala a mizla na križovatke za parkom.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments