poviedky

Preplnená komnata

By Ľubica Bystrická
21. februára 2013

woman-book Tak som teda tu. Podávam ti ruku, pevne stisnem. Pozriem ti do očí. Už menej pevne.

„Vitaj,“ hovoríš. Neviem čo po toľkých rokoch, odkedy ťa poznám, očakávam, ale to, čo vzápätí povieš, ma zrazí na kolená. Pritom sme ešte len na chodbe.

„Čo to máš na hlave, preboha? Nemôžeš mať nejaký poriadny účes?“ Zrozpačitiem. Mám niečo s vlasmi? Snažím sa cez výčitku preniesť úsmevom. S rovnakým úsilím nazerám ponad tvoje plece do zrkadla v hrubom ráme. Nejde mi to. Usmievať sa, dovidieť. Pozývaš ma ďalej, akoby sa nič nestalo. Očakávaš, vždy si očakával, len tichý súhlas a následné hlboké zamyslenie sa nad sebou. Idem, ticho, zadumane. Primrznutý úsmev na mojej tvári ide so mnou. Ledva sa usadíme za stolom, padne obligátna otázka:

„Tak ako sa máš?“ Opýtaš sa ma to, ale nepozeráš na mňa, väčšmi ťa zaujíma zoradenie príborov, tanierov a obrúskov na stole.

„Ďakujem, dobre,“ odpoviem tvojmu tanieru.

Mlčky sa najeme. Aj chcem rozprávať, toľko toho ti chcem povedať, veď sme sa vyše roka nevideli, ale zakaždým ma zahriakneš a prísnym hlasom mi ako neposlušnému dieťaťu pripomenieš, že pri jedle sa nerozpráva. Obed mi, napriek všetkému, chutí, hlavne makové opekance, neviem sa ich dojesť. Potom ti pomôžem s riadom. Ty umývaš, ja utieram. V rovnakom duchu, bez slov. Keď je všetko upratané ako má byť, vraciame sa sťa zbité psy k stolu. Rozprávanie je najskôr už dovolené, pomyslím si. Rozhodnem sa potešiť ťa spomienkou na Vianoce, ktoré považujem za svoje najkrajšie detské Vianoce:

„Pamätáš sa, ako sme raz porušili zaužívaný rituál a nešli hneď po večeri a po povinnom umytí riadu rozbaľovať darčeky? Namiesto toho si ma zobral na prechádzku.“ Vidím, že si nevieš spomenúť, nuž pokračujem:

„Bol Štedrý večer, tma, snežilo a ty si ma zobral k živému stromčeku na námestí, ktorý doďaleka žiaril. Mne čo chvíľu blúdili myšlienky na stromček doma a na darčeky pod ním a chcela som sa vrátiť, ale ty si mi rozprával o čare Vianoc a chcel si sa prechádzať. Napokon sa mi to zapáčilo. Vypytovala som sa na všetko možné, čo nejako súviselo s Vianocami a keď sme sa vrátili domov, darčeky mali pre mňa omnoho väčšie čaro ako inokedy.“

„Nepamätám sa,“ povieš, avšak po chvíli dodáš: „viem, čo sa stalo. Odložil som pôžitok, preto ti viac chutil.“ S radosťou na teba pozriem. Usmejem sa. Tiež si to myslím.

V presvedčení, že sme si porozumeli, ma dlho nenecháš. Nemáš v úmysle pripustiť takúto možnosť. Pokračuješ:

„Celý život to robím. Niečo chcem, veľmi chcem, ale nedoprajem si. Nie hneď. Chodím si to obzerať, stále dokola len obzerať. Málokedy si danú vec nakoniec aj kúpim, ale ak áno, je to nepredstaviteľný zážitok radosti. Nenaučil som ťa to.“ Chcem oponovať, chcem sa brániť. Vo mne to kričí, že som sa zmenila, že je to už inak. Hluk v hlave, navonok stisnuté pery, ticho. Zaklincuješ ma vetou:

„Žiješ pod vplyvom reklám!“ Cítim sa druhýkrát zrazená na kolená, nič mi nie je protivnejšie ako reklamy. Kvôli nim vypínam rádio, nepozerám televíziu, nekupujem časopisy. Radšej chodím do knižnice. Veľa čítam, občas aj píšem a len veľmi zriedka si v počítači pozriem film, ak ho uznám za naozaj dobrý. Rada si vyberám.

Opäť mlčíme. Ja z dôvodu, že som si odvykla čokoľvek vysvetľovať, aj tak som so žiadnymi argumentmi u teba ešte neobstála. Načo sa namáhať. Ty pravdepodobne z pocitu triumfu ako si zase trafil do čierneho. Si zásadový, vždy si bol. Nemôžeš tušiť, že veľa tvojich zásad som prevzala aj ja. Aj prísnosť k sebe. Či poriadkumilovnosť vo veciach, papieroch, účtoch. Poupratujem si raz aj vo vzťahoch?

Mlčím a plním svoju komnatu. Vždy som to robila. Už ako dieťa, zakríknuté vo svojom prejave, zahriaknuté – takto sa dievčatá nesprávajú, zabrzdené v zárodku akejkoľvek svojej spontánnosti. Myslela som, že je to už za mnou. Som predsa dospelá. S dovŕšením štyridsiatky som sa naučila zodpovednosti. Aj niektoré tvrdošijné problémy, ktoré sa ma nie a nie pustiť, nakoniec so sklonenou hlavou odkráčali. Viem sa smiať, radovať, viem si povedať, čo chcem a čo nechcem, viem ľúbiť. Všade, len nie pri tebe. Keď zvrtneš reč na moju minulosť a začneš spomínať, ako som sa ťa natrápila, chcem ujsť. Pretože nikdy nezabudnem na zúfalý výkrik z tvojich úst: Urob to už raz poriadne! Neznesiem viac túto neistotu. Neviem, kedy a kde ťa zas nájdu. A celý ten kolotoč potom…

Už si nepamätám, po ktorom pokuse o samovraždu si mi to povedal. V ušiach mi tvoje slová znejú dodnes. Keby som si ako dieťa a neskôr ako mladé dievča tak usilovne neplnila svoju komnatu, určite by nič z tej desivej minulosti nebola pravda. Všetko som do nej zamykala. Malé i väčšie krivdy. Výsmech. Urážky a poníženia. Neúspechy. Neskôr do komnaty patril celý môj vnútorný svet. Avšak preplnená komnata nepríjemne tlačila, rozpínala sa, až nakoniec rúcala vlastné múry. Múry toho, čo sa patrí, čo je morálne a normálne. Múry vlastnej identity. Keď všetko prehrmelo, preletelo ako smršť mojím i tvojím životom, komnata sa vyprázdnila a my sme sa tešili, že už bude len dobre, začala som ju plniť nanovo. Usilovne, až po okraj. Nechcem pátrať prečo. Ani či viac mojou alebo tvojou zásluhou. Nechcem sa v tom už rýpať. Ale tiež nechcem plniť ju dnes. Sú Vianoce, otec.