Marek Osuský bol nielen vzdelaný a ambiciózny, ale už aj zámožný muž. Vo veku tridsaťdva rokov sa stal riaditeľom veľkého strojárskeho podniku. Pravdaže, bol na seba hrdý. Vyštudoval ekonómiu, neskôr si spravil doktorát, pričom absolvoval študijný pobyt na univerzite vo Veľkej Británii. Nebol to Oxford ani Cambrige, ale značka zahraničnej stáže sa s ním pozitívne vliekla a predznamenávala kariérny úspech. Po krátkom pôsobení na akademickej pôde sa rozhodol skúsiť šťastie ako manažér v súkromnom sektore. Jeho životopis doslova lákal zamestnávateľov a pracovné ponuky sa mu hrnuli. Sám sa nevedel rozhodnúť, pre ktorú sa odhodlá, až nakoniec si vybral zázemie silnej finančnej skupiny, kde začal pracovať najprv ako analytik a neskôr (pomerne rýchlo) sa stal aj riaditeľom divízie pre pohľadávky. Po dvoch rokoch v tejto pozícii mu majiteľ firmy navrhol post riaditeľa v istom strojárskom podniku, ktorý práve odkúpili. Bolo mu povedané, že potrebujú človeka ako on, vzdelaného, svetom a domácou praxou ošľahaného. Keďže to bolo pre neho niečo nové, veľmi sa nezamýšľal a lukratívnu ponuku po krátkom zvážení prijal. Stal sa riaditeľom pre tritisíc zamestnancov. Aká to pocta! O tom ani nesníval, keď si podával prihlášku na vysokú školu.
V utorok večer, 11.-teho decembra, keď nastupoval do svojho služobného BMW v Nemčiňanoch, kde si bol obzrieť prepychový dvojposchodový dom určený na predaj, mráz sa už stihol votrieť do pôvabne zasneženej krajiny. Taký panenský sneh v túto zimu.
Pocítil akúsi vzpruhu, keď sa pozrel na snežnú krajinu a zároveň si s nevôľou spomenul na nespavosť, ktorá ho zachvátila počas posledných pár týždňov. Ešte tento pocit nepoznal; až s tou riaditeľskou stoličkou to po čase prišlo. Niekedy nespal aj dve noci za sebou, a tak to riešil tým, že krátko pred obedom si z roboty odskočil do hotela v Leviciach, kde bol ubytovaný, a zdriemol si skoro dve hodiny, aby sa následne vrátil do práce, a pokračoval v riadení. Túto noc znova nespal (aj keď si pred spaním dal za dva poháriky dobrej whisky), ale predsa len si povedal, že popoludňajšiu siestu vynechá, aby sa mohol pozrieť na ten dom. Ubytovania v hoteli mal už plné zuby a chcel bývať vo vlastnom, v pokoji na vidieku pár kilometrov od podniku. Aj s Marcelou, priateľkou, ktorú spoznal na firemnom večierku v Bratislave pred rokom.
S obhliadkou bol spokojný, bol rozhodnutý, že si nehnuteľnosť kúpi. Súčasný majiteľ, bývalý miestny podnikateľ, sa sťahoval niekde pri Bratislavu. O cene ani dlho nedebatovali, Marek pristúpil po chvíli na jeho podmienky. Odhad znalca nepustil, vedeli to obaja.
Mohlo byť čosi po šiestej, sneh sa pôvabne ligotal a jemne padal na krajinu, stierače na aute a vyhrievané predné sklá poctivo pracovali. Do kopca stúpol mierne na plyn, unavene zazíval, pretrel si unavené oči a pri malej križovatke z Nemčinian odbočil doľava smerom na Malé Kozmálovce, ďalšiu dedinku v okrese. Vpravo v diaľke zahliadol chladiace veže Mochoviec, minul kríž na križovatke a už si to šinul len dolu kopcom. Vločky snehu padali čoraz hustejšie, rádio v aute škriekalo nejaké hity a vyhrievanie v aute čoraz viac silnelo.
Posledné, čo stihol po ľavej ruke zaznamenať, bolo torzo malého chotára, ktorého meno nepoznal, a ani nevedel, že táto maličká, zabudnutá usadlosť musela ustúpiť pri výstavbe atómovej elektrárne a bola úplne vysťahovaná. Hlava mu klesla na hrudník vo chvíli, keď míňal malú kaplnku popri ceste. Ešte si stihol uvedomiť paniku a hrôzu, ako sa snažil ovládnuť silný stroj s vedomím, že nad ním stráca kontrolu. Auto sa však kĺzalo v zákrute ako nepoddajný tvor a pod vplyvom privysokej rýchlosti a primrznutej asfaltky, prikrytej jemným snehovým popraškom, vletelo cez priekopu do zhluku stromov. Marek stihol ešte hlasno zahrešiť, pocítil prudkú, nedefinovateľnú bolesť a upadol do bezvedomia.
Keď sa prebral k vedomiu, prvý vnem, ktorý sa mu vryl do povedomia, boli silné svetlá na strope izby. Najprv len zažmurkal a potom opatrne, nedôverčivo otváral oči. Chvíľu, ktorá sa mu zdala večnosťou, mu trvalo, kým sa ako-tak rozhliadol. Najprv len matno, potom čoraz jasnejšie vnímal kontúry prostredia okolo seba. Pokúsil zdvihnúť ruku, ale nepodarilo sa mu to. Pocítil ťažko definovateľnú stuhnutosť celého tela.
– Len pokojne ležte, – prihovoril sa mu hlas akoby z veľkej diaľky, – nehýbte sa!
Pokúsil sa otvoriť pery, aby vydal zo seba len nejaký zvuk. V mysli sa mu vynárala snežná krajina, ale na viac si nepamätal. Trvalo mu hodnú chvíľu (strácal pojem o čase), aby si uvedomil, že je na lôžku; leží – všade samá bieloba. Sám nevedel odhadnúť, po akom čase sa spýtal, aký je dnes deň. Nevnímal, či jeho hlas znie dostatočne silno nato, aby ho počuli.
– Je štvrtok, pán Osuský. – Hlas prichádzal sprvoti z väčšej diaľky, ale postupne, ako napínal zmysly, sa stával čoraz silnejší. Vedľa neho stála žena v bielom plášti. Zaznamenal aj pohyby iných osôb okolo jeho lôžka.
– Ako dlho som…?
– Dva dni ste boli v bezvedomí, pán inžinier, – oznámil mu hlas. – Sme radi, že vás máme naspäť.
Znovu sa pokúsil pohnúť, ale čiasi ruka ho zachytila. – Pomaly! – prehovoril iný hlas.
– Kde, ako…? – Len ťažko artikuloval.
– Mali ste autonehodu, pán Osuský. – Znovu ten istý hlas ženy v bielom plášti.
To mu postačovalo, cítil sa unavený, ale myšlienky sa mu postupne začínali rojiť v hlave. Štvrtok, pomyslel si a uvedomil si, že ho bolí hlava. Teda v utorok som havaroval. Pred dvoma dňami.
– Je mimo ohrozenia života, – počul v diaľke hlas.
Potom zaspal.
Postupne, ako uplynuli dva dni, si čoraz zreteľnejšie uvedomoval situáciu. Havária, nemocnica, obviazaná hlava, hrudník a noha v sadre; za ten čas sa pokúšal pohýbať rukami; išlo mu to čoraz lepšie. Opäť začínal čiastočne cítiť svoje telo. Od ošetrujúcej lekárky sa dozvedel, že má polámané rebrá, stredný otras mozgu a hlavne zlomenú stehennú kosť.
– Mali ste šťastie, – povedala mierne, – asi vás to vaše silné auto a rýchlo privolaná pomoc zachránila.
Ďalej mu ozrejmila, že na linku 112 zavolal muž, istý Peter Mihálik; do papierov pri príjme uviedol, že je katolícky kňaz, ktorý sa vracal z návštevy kolegu z Nemčinian do svojho bytu v Tlmačoch. Cesty boli prázdne a on ho prikryl zimnou bundou. Na mieste nehody bola lekárska pomoc do polhodiny po telefonáte. Ten muž, celý premrznutý, pri ňom na tej zime stál; ani sa nepokúšal s ním hýbať. Celý predok luxusného auta bol zdemolovaný, airbag našťastie bezpečne fungoval.
– Zapnem vám televíziu? – spýtala sa sestrička, ktorá ho vytrhla z úvah v jeho nadštandardnej izbe. – Dám vám ovládač.
– Áno, poprosím, – odpovedal.
Náhodne prepínal televízne programy na staršom aparáte, umiestnenom vo výklenku na stene v kovovej konštrukcii. Na chvíľu si pozeral večerné sobotné vysielanie. Prešiel si večerné správy, vypočul si hudobnú stanicu a znova náhodne prepínal. Ani sám si nevedel vysvetliť prečo, ale po chvíli nechal prijímač naladený na akejsi duchovnej stanici, ktorú ani poriadne nepoznal. Katolícky kňaz mu zachránil život, pomyslel si, keď sledoval sympatického muža, pomocného biskupa Haľka (ako sa dozvedel z relácie), ktorý vysvetľoval úryvky z Písma. Program sa volal Effeta a pojednávalo sa v ňom o kázni Jána Krstiteľa v judejskej púšti. Chcel to sprvoti automaticky prepnúť, ale momentálne duševné naladenie ho akosi vnútorne prinútilo, aby si to pozrel.
Kňaz neustále opakoval slovo vejačka a hovoril o tom, ako ten, čo príde po Jánovi Krstiteľovi, má v rukách vejačku, vyčistí humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.
Samozrejme, Ján Krstiteľ hovoril o Ježišovi, uvedomil si Marek. Nejako ho zamrazilo. Nechýbalo veľa a bol by ako tá pleva v neuhasiteľnom ohni – doplatil by na svoju nerozvážnosť a neopatrnú jazdu s deficitom spánku životom.
Do kostola nechodil, Písmo nepoznal, duchovné povolania považoval za niečo okrajové. Bol presvedčený, že vzdelanie a kariéra ho predurčuje k tomu, aby sa nemusel o takéto veci zaujímať. Domnieval sa, že keď bude jednať spravodlivo so svojimi zamestnancami, to úplne stačí, aby bol považovaný za slušného človeka. Po skončení relácie ho premklo akési teplo; dostatočne silné, aby sa pomodlil vlastnými slovami ako poďakovanie, že zostal nažive. Otčenáš nepoznal. Spomenul si na svoju starú mamu, ktorá chodila do kostola, a v jeho detstve mu o Ježišovi rozprávala. Modliť sa ho nenaučila. Aspoň si na to nepamätá.
Celú noc prebdel v akomsi neurčitom stave. Mohol si vypýtať niečo na spanie, no neurobil tak. Myšlienky sa mu v hlave krútili: prečo nemohol v poslednej dobe po práci spávať?, bolo to tou reštrukturalizáciou podniku, ktorú museli vykonať? Veď to bola iba formálna, doslova technická záležitosť. Predaj neďalekej výrobnej haly, výmena na riadiacich postoch od stredného až po vrcholový manažment. Mal pri tom voľnú ruku. Mimovoľne si spomenul na stovky prepustených zamestnancov v poslednom roku a premkol ho akýsi čudný pocit.
Nešli ako firma do zisku, bolo to nutné. Uvedomoval si svoju silu a moc, ale zháčil sa: veď predsa on neurčoval mená, neprihliadal na rodinné pomery, nebral do úvahy, že zamestnanci po päťdesiatke sa už ťažšie zamestnajú. To nebol jeho problém, upokojoval sa, to robili jeho podriadení; on iba dostal na stôl zložku, ktorá hovorila o potrebe znížiť mzdové náklady na takú alebo onakú úroveň. Veď to tak chceli majitelia; to bolo pre neho záväzné.
Ten pocit zhodnotil ako výsostne paranoidný a chcel sa ho zbaviť. Čo on už má spoločné s osudmi prepustených. On za to nemôže, aj keď dal príkaz. Stále mu však táto myšlienka, ktorá zosobňovala akési duchovné sprisahanie proti nemu zo strany prepustených, pretrvávala v mysli.
Vejačka!
Až ho striaslo. Mohlo byť po ňom, keby niet toho kňaza, ktorého si predstavoval ako toho chlapa z televízie. Naozaj to bola len tá reštrukturalizácia, ktorá mu spôsobila bezsenné noci?!
Dofrasa, zamotávam sa. Veď som špičkový manažér. Čo za duchovné sprisahanie? Veď to je blbosť. Koľko mohli zarábať tí, čo boli prepustení z podniku? Predsa nechal všetkých vysokoškolsky vzdelaných ľudí naďalej pracovať. Museli odísť len… Museli odísť, museli byť prepustení…, ako ozvena sa mu ozývalo v mysli. Nástojčivá myšlienka na prepustených ho neopúšťala. Zháčil sa. Sám nevedel, koho vlastne prepustili. Dá si to zistiť, zaumienil si.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments