Miller, Henry: Obratník raka

Obratník raka

Som presvedčený, že aj dnes sa treba utiekať ku knihe, hoci by v nej bola azda iba jediná významná pasáž…“ Henry Miller: Obratník raka ( Tropic of Cancer, 1934, Paríž).

Hneď v úvode knihy nás autor upozorňuje, že je to hanopis, ohováranie, urážka na cti a že to nie je kniha v bežnom zmysle slova. Nakoľko sa s ním dá súhlasiť, sa dozvieme až po prečítaní samotnej knihy. Obratník raka vychádza v Paríži v roku 1934, pričom autor na nej začal pracovať na prelome rokov 1930 a 1931, keď rukopis pred jeho vydaním trikrát prepisoval a jeho pôvodný rozsah bol trikrát dlhší ako vydané dielo. Bozpochýb sa v prípade tohoto diela jedná v predvojnovej dobe o prelomový počin, prirovnateľný k úderu blesku a prienikom do dovtedy tabizovaných tém. Kniha bola v Spojených štátoch označená ako obscénna a povolenie vydať ju prišlo až v roku 1961, keď bol zrušený zákaz na jej vydávanie.

Kniha je úderom do hlavy, bleskom z jasného neba, ľadoborcom pre moralistických odsudzovačov sexu v literatúre. Je to erupcia živelnosti, nevšednej radosti zo života, nespútanej živelnosti, apoteóza telesných radovánok, ale aj vyjadrenie ľudskosti a jej slabosti človeka žijúceho na okraji spoločnosti v zovretí lacných hotelov, prenájmom u priateľov, hladu, strádania, odriekania. Kaleidoskopické poňatie práce nás uvádza do sveta prostitútok, smradľavých pajzlov, lacných ale aj drahých reštaurácií; je zrkadlo života v kloake Paríža v medzivojnovom období. Bohémsky život umelcov, prichádzajúcich do tejto Mekky umenia, je jatrením rán, neduhov, zvrhlostí, bohorúhačstva a prepierania vlastnej sexuality na okraji spoločnosti. Autor nám v mozaikách predostiera život umeleckej „smotánky“- prevažne Američanov -, ktorí sú prevažne židia, s dôrazom na ich telesné potreby, živočíšne nutkania ukojiť svoje základné pudy. Robí to však tak vnímavo a erudovane, že máme z toho, po ponorení sa do jeho nevšedného spôsobu písania, blažený pocit, že sme čosi premeškali a doba, keď Paríž bol mestom kaviarenských literátov, maliarov, sochárov a iných umelcov, je nenávratne za nami. Dvakrát nevkročíš do tej iste rieky, a asi práve preto sa Henry Miller vydáva v roku 1930 (s desiatimi dolármi vo vrecku) do Paríža, aby tam prežil život, ktorý popisuje vo svojom románe.

Mondénnosť zobrazovaného sveta mu umožňuje rozvíjať svoje narážky, úvahy, prirovnania, proste slová a vety, ktoré asi v nejakom inom diele len veľmi ťažko nájdeme. Život vtedajšej umeleckej pospolitosti, hlavne z Ameriky, v Paríži zaiste nebol ideálny a jednoduchý. Bol pretkaný dennodenným zápasom o skyvu chleba, neistotou, kde sa ďalšiu noc prespí, neurčitým tápaním v otázke, čo vlastne on, Američan, tu v Paríži robí a či je tu správne. Základné ľudské potreby častokrát prevyšujú autorove (a zároveň rozprávačove) umelecké ambície; ak sa k písaniu vôbec dostane je to v len za cenu, že prespáva u kamarátov, náhodných ľudí, prostitútok a pochybných umelcov. Na rozdiel od Ameriky, ako píše v jednej pasáži, kde človek myslí iba na to, že sa jedného dňa stane prezidentom Spojených štátov. Teoreticky je tam na prezidenta predurčený každý. V Paríži je to iné. Tu teoreticky každý človek je nula. Ako takáto nula samotný Henry Miller putuje po uliciach, bulvároch, krčmách, reštauráciách, kaviarňach, bordeloch, hoteloch, aby nám až s priveľkej blízkosti priblížil jeho pocity, názory, vlastné presvedčenie, brilantné slovné úvahy o (ne)opodstatnenosti jeho pobytu v metropole Francúzska, v meste, kde chýbajúci zub ženy, jej odhryznutý nos alebo klesnutá matka, každé nešťastie ešte prehlbujúce prirodzenú ženskú bezvýznamnosť; akoby to bola koreninová prísada, dráždidlo unudeného mužského apetítu. V scéne, kde si za pätnásť frankov zaplatia prostitútku, rozvádza prirovnanie telesného styku s ňou k vojne a nemôže sa zbaviť myšlienky, že aj my sa ocitáme vo vojnovom stave. Paríž je pre neho večné mesto, večnejšie ako Rím, nádhernejšie ako Ninive – skutočný pupok sveta, ku ktorému sa človek ako slepý nemotorný idiot driape štvornožky. Paríž podľa neho pripomína kurvu – z diaľky vás očarí, už sa nemôžete dočkať, kedy mu padnete do náručia. O päť minút vás zaplaví prázdnota, zhnusíte sa sám sebe. Akoby vás niekto podviedol. Autor nás však nepodvádza, na to je príliš úprimný a odvážne otvorený: umelca si predstavuje ako človeka patriaceho do tohto rodu, ktorý musí vystúpiť na horu, kázať na nej a napokon si z hrude vytrhnúť srdce. Tak je to správne a spravodlivé, pokladá to za jeho povinnosť. Nič z toho, čo sa z tohto strašného divadla vymyká, čo je menej mrazivé, menej šialené, menej opojné a menej znečisťujúce, nie je umenie. Je to obyčajný podvrh. Spisovateľ miluje všetko, čo tečie: rieky, kanály, lávu, semeno, krv, žlč, slová, vety. Autor prosto miluje život, aj keď mnohokrát nemá čo do úst vložiť.

 

Na rozdiel od Sexusu, ktorý prišiel na svetlo sveta neskôr, nie je Obratník raka explicitne vulgárny, ale správne otvorený. V Sexuse sa už autor nezastavuje pred ničím, čo by nemohlo odkryť realistický pohľad na sex – je to explózia tých najintímnejších detailov z autorovho života.

O čom je Obratník raka? Je to výklad o živote v Paríži; jej hlavný hrdinovia sú Boris, Carl, Van Norden, Fillmore a ďalší – prevažne Američania a židia. Do deja vstupujú ženy – vážne, či menej vážne – pobehlice, ženy nižších mravov, ktoré dávajú spisovateľovi priestor pre rozvíjanie tých najchúlostivejších tém a problémov. Autor má svojský štýl písania, keď obsah knihy je takmer bez príbehu – skôr sú to nejaké útržkovité sekvencie na spôsob života v „brlohu nerestí“. V jednej kapitole sa zmieňuje o pobyte u hinduistickej rodiny, inde riešia sťahovanie Van Nordena, až sa to nakoniec zakončí Millerovým pobytom v Dijone, kde mu ponúknu prácu profesora angličtiny; stade však uteká a vracia sa do Paríža, aby pomohol svojmu priateľovi Fillmorovi v prekérnej situácii, keď ten sa chce oženiť s jednou Francúzskou. Nakoniec ho odhovorí a s plnými vreckami, ktoré vybrali spolu s Fillmorom z banky, sa preváža po meste taxíkom po meste, aby si vychutnal aspoň na chvíľu ten blažený pocit bohatstva, pričom Fillmore mizne cez Anglicko späť do Spojených štátov. Millerovi spolusúputníci sú prevažne umelci – jeden prekladá Goetheho a píše knihu, ktorá je väčšinou oslavou tohto nemeckého umelca, iný maľuje, prípadne do knihy vstupujú sochári. Henrymu v slastných radovánkach nebráni ani manželstvo s Američankou Monou, ktorá mu príležitostne posiela peniaze do Paríža, no napokon sa aj ona dostane do ťažkej finančnej situácie. Henry – autor vo vlastnej osobe – získa v Paríži prácu pre isté noviny, kde „rieši“ čiarky a bodkočiarky v novinách, čiže zdá sa, že pracuje ako korektor, opravuje gramatické chyby v novinových článkoch. Aj to len na chvíľu, kým ho prepustia. Zaujímavá je aj jeho skúsenosť s náboženstvom, keď s kamarátom náhodne vstúpia na omšu do kostola, skade sú však kňazom vykázaní. Miller akoby ilustroval, čo má rád: sex a nie politiku, sex a nie vladárov, sex a nie náboženstvo, ktoré ho odvrhlo (aj keď práve v Sexuse sa objavujú niektoré skoro náboženské úvahy o Kristovi).

Ak máte chuť na dráždivé pohladenie, vyburcovanie vašej fantázie do krajnosti, ale aj poetické úvahy siahajúce od náboženstva až po prerozdelenie moci vo svete, ale predovšetkým nasať atmosféru medzivojnového Paríža, nedajte sa zmiasť zdanlivou obscénnosťou, za akú bola kniha označovaná, a prečítajte si ju. Mne, priznám sa, sa veľmi ťažko odkladala a bol som až smutný, že sa tento výklad autorovej brilantnej „zvrhlosti“ končí. Očarila ma dôverná znalosť Paríža, ktorá je svojou pikantériou ľudských vzťahov jedinečná. Ešte šťastie, že autor napísal mnoho ďalších diel, ktoré si môžeme prečítať.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť