poviedky

Ian

By Elena Eleková
7. marca 2013

ian Ján sa bude volať.
Povedali si jeho rodičia, netušiac, aké neutešené podmienky pre sebarealizáciu mu tým pripravia.
Je ťažké byť umelcom, keď má človek také nevhodné meno a meno predurčuje jeho nositeľa, o tom niet pochýb.
Taký hlúpy Jano je známy ešte aj za kopcami, Honza jeden. Alebo Jano z búdy. A to ešte zďaleka nebolo to najhoršie.
Ešteže niektorí kamaráti už na základnej škole, z vlastného popudu, boli ochotní volať ho Johny.
No aj toto meno postupom času zaváňalo čímsi prízemným. Veď taký Johny Walker…
Konečne mu to došlo. Volajte ma Ian, oznámil jedného dňa tým, ktorých považoval za mentálne zrelých pochopiť toto vyhlásenie. A odrazu sa mu ľahšie dýchalo na svete. Preč bolo trudnomyseľné „ivanovské“ obdobie. Ian mal v sebe krištáľovo chladný mozog Severana. Bolo mu jasné, že keď vyštuduje medicínu, stane sa neurochirurgom. A chvíle voľna si bude, pravdaže, krátiť literárnou tvorbou a golfom. Golf k tomu v jeho predstavách patril ako ucho na šerbeľ. Napokon, iný šport si k sebe predstaviť nevedel.
Ian sa teda momentálne pripravuje na svoj skvelý život. Sem-tam sa učí. A veľa číta. Žiadne sračky. Americkú klasiku, americkú postmodernu, svetovú postmodernu. Ian číta dokonca Ballu. Rozhodol sa, že raz ho navštívi – toho Ballu.
S fasciklom svojich poviedok pod pazuchou, kúpi si lístok na vlak do New Castle. Ešte tam nebol. Zatiaľ z Michiganu vytiahol päty iba na školský výlet do Tatier. Napriek tomu sa Ian pokladá za rozhľadeného mladého muža. Ešte mu uniká rozdiel medzi niektorými slovami. Napríklad drobný významový odtienok medzi rozhľadený a sčítaný.
Ianovi sa zdá, že už všetko pochopil. Svet i Boha. Iba to nechápe, prečo ten babrák niektoré veci nedotiahol. Napríklad tie s rozmnožovaním a sexom. Poľahky by sa to zaobišlo jedno bez druhého a bolo by po problémoch.
Ianovi sa tiež zdá, že už má čo povedať. Veď akoby aj nie – kto môže vidieť svet jasnejšie ako on, s jeho presnou čierno-bielou optikou. Napokon, zaznamenať to stojí za to, už len preto, aby si to zapamätal a aby sa mu nestalo to, čo mnohým ostatným – že sa raz zmení…

No toho sa Ian zatiaľ nebojí, zatiaľ je presvedčený, že jemu sa to nemôže stať.
Ian bojuje proti autoritám, akéhokoľvek druhu – učiteľom, rodičom, policajtom, politikom, revízorom, vrátnikom, hajzelbabám. Ian je skrátka rebel – aj bez príčiny. Oponovať je pripravený kedykoľvek. Aj súhlasiť – okamžite, ako niekto brnkne na jeho horúcu strunu. Pravda, ľudí, ktorí mu rozumejú, je poľutovaniahodne málo, prípadne žijú v žalostne veľkej vzdialenosti od jeho vynúteného pôsobiska, ktoré niekto tak honosne nazýva domovom.
Ian sa cíti byť kozmopolitom. Už ako dieťa bol „Hocičan“, t. j. z hocikade. Svojim udiveným rodičom ani vtedy viac nevysvetľoval – už vtedy nemali šancu pochopiť.
Ale to ho netrápi, tak to má vlastne byť – ako by inak bolo jasné, že svojich rodičov prekonal, prerástol, ak by mu náhodou rozumeli? Je to síce čudné, že deti ako on, sa musia narodiť akurát takým obyčajným tuponosým a tupohlavým rodičom, ale je to tak.
Ian fajčí trávu. Trochu ho mrzí, že tak robia aj mnohí iní, ktorí by mu nerozumeli ani po troch jointoch so speedom, no čo už – globalizácia postupuje aj takto. Ľudstvo je chamraď a neustále si robí akési iluzórne nároky na rovnosť. Pritom zasvätení vedia, že to nikdy nebude možné. Aj Ian to vie.
Oveľa prísnejší na seba je Ian pri výbere alkoholu, ktorý dodáva jeho myšlienkam patričný spád – veď, čo ak jedného dňa budú chcieť pokrstiť jeho knihu jeho obľúbeným nápojom?!
Hádam ju nezagebrí mliekom! Tak skúša rôzne overené aj neoverené kombinácie, aby z nich vyextrahoval vlastný originálny destilát, za ktorý by sa pri krstoch svojich kníh, ktoré určite raz obletia svet, nemusel hanbiť.
Keď Ian nezloží prijímačky na medicínu, ožerie sa v miestnej putike pomocou nevyberanej kombinácie najlacnejšieho alkoholu pod obraz Babráka. Nič to, aspoň bude mať viac času na písanie – takí neurochirurgovia sú aj tak poväčšine strašní workoholici, povie si, keď sa ráno prebudí s neznámou dievčinou s absolútne nepoetickými členkami.
A tu kdesi sa začína nový príbeh, ktorý sa odvíja celkom prozaicky. O štyri mesiace sa nad nepoetickými členkami začne dramaticky zväčšovať biografické brucho.
Ian sa neožení. Prijme prácu, ktorú mu po známosti vybavia tupohlaví rodičia.
Pracovný stereotyp ubíja jeho tvorivý rozlet. Dieťa prichádza tak, ako bolo počaté – predčasne a celkom bezdôvodne. Ian si na jeho existenciu, oddelenú niekoľkými ulicami, zvyká tri roky. Občas mu ju ešte treba pripomínať, najmä keď v záchvevoch tvorivého, nikým nedoceneného ducha, prepije celú výplatu. Trávu už fajčí menej. Je predsa len drahšia ako obyčajné cigarety a občas sa mu stáva, že si dosť nepamätá – napríklad, koľko toho ešte k tomu vypil. Ale najhoršie je, že si prestáva pamätať vlastné texty. Niekedy je to ale naopak celkom príjemné – zistiť, že tú skvelú vec, ktorú minule našiel medzi doskami ošúchaného fascikla, napísal on. Lebo nič podobné skvelé, ako napriek miernej poruche pamäti vie, už dávno nenapísal.
Jedného večera, cestou z baru, Ian nezvládne okrem artikulácie ani koordináciu vlastných pohybov. Nanešťastie k tomu dôjde v tesnej blízkosti zábradlia na strmom schodisku. Je to prvý a posledný raz v živote, čo Ian okrem tvorivého rozletu, zažije let skutočný. So skutočne tvrdým dopadom.
Záchranka ho zo schodov zoškrabuje spolu s krvou z jeho rozbitej hlavy. Tej krvi je však v hlave stále akosi priveľa a na nesprávnych miestach a Ian sa preberie až o dvadsaťštyri hodín. Obliehaný tuponosými rodičmi zaliatymi slzami a potom.
Rehabilitácia trvá na Ianove pomery pridlho. Jeho syn už chodí lepšie. Dokonca aj slušne rozpráva, ako Ian zisťuje pri návštevách, ktoré sa začínajú predlžovať. Nepoetickým členkom to nevadí, konečne si môžu vybehnúť za kamarátkami.
Ian žasne. Prvýkrát v živote nad iným, ako vlastnou genialitou. Aj keď, pripusťme, že na genialite svojho syna má určite leví podiel. Po kom inom by zdedil taký talent na novotvorbu slov, metafory, prirovnania, personifikácie, dedukciu, indukciu a správnu dikciu?
Ian začína písať. Teda najprv zapisovať. A je si istý, že Ďuríčková i Dobrovoda skončili.
Vplyvom vynútenej trojmesačnej abstinencie sa mu nakoniec napísané podarí aj dokončiť. A potom je tu už len detail, ako výber vydavateľstva. Ianovi sa dokonca pozdáva to prvé, z ktorého mu zavolajú, že majú záujem. Blahosklonne im poskytne možnosť knihu vydať. A vydavateľstvo môže naozaj ďakovať.
Jeho kniha, uvádzaná na trh ako najväčší literárny výstrelok roka, sa drží v rebríčku predajnosti na prvých miestach. Ian žiari. Dokázal to. Je originál.
Nepoetické členky sú tiež spokojné; kamarátky jej už namiesto ľutovania závidia a aj rozšafný úspešný autor dokonca sem-tam prispeje na potomka.
Tupohlaví rodičia si aspoň nachvíľu osušia slzy. Jedine Ianova maloletá múza nie je s vývinom vecí spokojná. Neznámy muž, ktorý s ním začal trávievať toľko času, zrazu už žiadny nemá.
Ian totiž horlivo odpovedá na e-maily svojich čitateľov, bloguje a chodí na besedy. A skrz to všetko nadobúda nezvratné presvedčenie, že je supermoderným otcom a citlivým znalcom detskej duše.