Rut Laskierová

academia-denikOtváram Google Maps a píšem: Będzin, Poľsko. Rolujem myšou a pozerám sa, ako je to ďaleko od miest, ktoré poznám aspoň podľa mapy. Neďaleko sú Katowice, a takisto je to blízko pri historickom meste Gliwice, od Krakowa to nie je ani 100 kilometrov. Keď už budem tento rok v Poľsku, mohol by som vidieť aj Będzin. Naučil som sa mať to mesto celkom rád. Tak ako som sa naučil kedysi dávno milovať Amsterdam. V Holandsku som dosiaľ nebol, ale mojim snom je vziať bicykel a navštíviť túto inštitúciu. Denník Anny Frankovej nie je len kniha o dievčati, ktoré sa ukrýva pred gestapom. Denníky takého typu, to sú koľajnice od električiek, šepot listov v mestskom parku, antikvariáty, bicyklovanie sa do noci a kopec iného. Žiaľbohu, sú to aj knihy žltej hviezdy1, ľudského ponižovania a inej krutosti. A o takej knihe je aj dnešný článok.

Vrátim sa ešte chvíľku k Anne Frankovej. To bola kniha dievčenského smiechu, veselých sukní a neposlušných vlasov. Pamätám si, prečo bola spomínaná kniha pre mňa taká pútavá. Pretože ten príbeh bol reálny, ono sa to skutočne stalo!

K niečomu podobnému som sa vrátil o pár rokov. Raz mi prišiel do práce email od zahraničného bádateľa. Mal informáciu, že jeho otec bol v Terezíne a či mu to vieme zistiť. Keď sme mu vyhoveli, písal mi, že mu neodpisujú ľudia z Poľska. Napísal som im po anglicky, aby mi pokojne odpísali po poľsky. Naučil som sa tak šikovnú fintu a zabrala. Spočiatku som si s ním písal po anglicky, časom som mu povedal, nech pokojne píše francúzsky. (Odvtedy mi píše Mon cher Martin.) Napísal mi celú rodinnú históriu a to som čítal cez neviem koľko slovníkov a prekladačov. Pocítil som podobne pocity ako pri čítaní Anny Frankovej. Ono sa to skutočne stalo a ja som odchádzal v tom čase z práce takým spôsobom, akoby sa zastavil čas. Bol to čas, keď mi niekto hovoril o tom krutom svete a ja som sa našťastie stal niekým, kto sa mu snažil pomôcť.

Nebolo to tak dávno, keď sa pocity opakovali. Asi pred mesiacom o takom čase som kráčal s kamarátom po Florenci a pozrel som si, že jedna kniha stojí 30 korún. Fľochol som gambou ešte raz a na mňa sa usmiala Rut Laskierová. Ešte, keď som pracoval v kníhkupectve, Rut sa na mňa párkrát usmiala. Ja som si ju však nekúpil, nie je podstatné vysvetľovať dôvody prečo.

Vráťme sa ale na pražský Florenc. Hneď ako som mohol, otvoril som dvere kníhkupectva a bral si knižku. Až som sa bál, aby mi ju niekto neukradol. Poznáte ten pocit, nikomu nič nehovoríte, ani nežijete, utekáte po knihu a najlepšie tak, aby vás nikto nevidel. Človek má v tom pocity dobrodružnosti a detektívky.

Otvoril som knihu a pozeral som sa na fotky. Ja neviem ako vy, ale vždy, keď vidím denníkovú knižku, pozerám si fotky. Ani neviem prečo to robím, asi som len zvedavé, neohrabané a neokrôchané chlapčisko. Ale tie fotky boli také živé, neboli to len obrázky. Bol to príbeh dievčaťa, ktoré mohlo byť pre svet užitočnejšie. Bola by dôležitá pre svoje okolie, rodinu i pre to Poľsko. Písala by si svoj príbeh pre ľudí, pri ktorých bola zraniteľná. Ale to sa mala narodiť niekedy inokedy a niekde inde.

Riadky knihy bolia a sú plné pocitov, ktorých si človek zo sebou berie a rozmýšľa o nich. Od samého začiatku máte pocit vlhkého papiera a tvrdých rúk, ktorými hladíte tie stránky. Poznáte ten pocit, keď čítate niečo také a skoro roztrháte stranu od toho upútania. Je to asi ako, keď sa vám niekto vrhne do náručia a vy mu strapatíte vlasy.

Začiatok knihy prináša vysvetlenie ako sa denník našiel. Je to zaujímavé akú hodnotu má obyčajný papier s niekoľkými riadkami. Naučil som sa zoznamovať s ľudskými osudmi a už mi neprídu niektoré veci také prekvapivé ako kedysi. Ale vždy je zaujímavé držať nejaký papier s riadkami a uvedomiť si tú skutočnosť, že to ktosi písal. Ono to aj na tom písme vidieť aký človek to písal, pýtame sa otázky o tom, či bol pokojný alebo nervózny, vidíme kdečo všetko. Ja však nie som grafológ, aby som tak citlivo dokázal spoznať písmo.

Vráťme sa ku knihe, kniha začína v roku 1943, konkrétne mesiac jauár. Riadky sú pretkávané záujmami dospievajúceho dievčaťa a vojny. Dievča je židovského pôvodu a veľmi dobre vie, čo sa deje v krajine, v ktorej žije. Na jednej strane sa hrozne nudí, lebo sa bojí robiť vonku tie veci, ktoré sme v jej veku robili všetci.

Druhá stránka toho všetkého je, že je to dospievajúce dievča. Okrem toho, že číta knižky ako napríklad Golema od Gustava Meyrinka , zaujíma sa aj o iné dôležitosti. Niečo, čo mi kreslí taký príjemný úsmev, chlapci. Ten spôsob, keď sa nám niekto páči a skúšame kam môžeme dôjsť, keď šikovne kľučkujeme a hráme sa na neviniatka, že my nič. Po pravde, podaktorí z nás z toho pocitu nikdy nevyrastú a tešia sa z toho všetkého, koľko naivity dokážeme čerpať.

Chlapci sú pre Rut veľkou inšpiráciou, túži s nimi tráviť čas. Zároveň je hanblivá a skrýva sa za svoje úsmevy, vymýšľa si výhovorky a tvári, že sa jej to netýka. Hrozne rada číta knihy a chodí si po ne, nachádza sa v tých pocitoch. (Patrilo by sa napísať, že terajšie dievčatá nečítajú knihy a mor na nich, lebo sa to nerobí. Ja si dovolím inú uštipačnosť. Keď dnešné dievčatá čítajú len preto, aby sa ukázali aké sú dôležité a koľko toho prečítali, tak im odporučím veľkú dávku šaratice. To je jediné miesto na svete, kde si môže človek svoje literárne úspechy merať. Čítať knihy je ako žiť život, nie je to šprint, je to hrozne dlhý maratón.)

Rut sa s deníkom zhovára, zdôveruje sa mu o chlapcoch, necháva ich preto, lebo meškajú (to by mne nedala potom ani šancu) a kričí doň. Máva mnoho zmiešaných pocitov, na jednej strane píše o tom ako neznáša toho a oného chlapca a potom sa čertí, keď jej kamarátky hovoria, že sa pekne obliekla len kvôli nemu. „I s Jankem si zítra promluvím. Řeknu mu že jestli se chce se mnou kamarádit, musí chodit včas, jinak adios! Jenom mu to samozřejmě řeknu trochu jinak. Záleží mi na něm asi jako na loňském sněhu, ale jsem zvědavá, jak se bude tvářit.“ (Laskierová, 2009, s. 25)

Obrátim stránku a čítam, „jí řekl, že jsem si ostříhala vlasy kvůli Jankovi, že hedvábné pučochy nosím kvůli Jankovi atd. Jasná lež. Jako by mi na něm záležalo.“ (Laskierová, 2009. s. 26)

A ako každá baba (nielen v tom veku) rieši aj to ako vyzerá. „Stručne popíšu osobu, tedy jsem vysoká, štíhlá, nohy docela ujdou, pás mám hodně úzký. Ruce mám dlouhé, ale nehty ošklivé, tedy spíš neudržované.“ (Laskierová, 2009, s. 27). Po tejto vete som sa hneď pozrel na svoje nechty.

Hrozne pekné časti sú o tom, ako sa z mladého dievčaťa začína rodiť žena. Píše o túžbach, pocitoch, o tom ako sníva o prvej puse. To som si spomenul na to, aké to bolo keď som chcel niekoho pobozkať, keď som si vymýšľal hocijaké hovadiny, aby som to mohol urobiť. Ostatne, neviem, či sa to nejako zmenilo, myslím, že som v tomto ostýchaní a plánovaní úplne rovnaký. Pamätám si ako som bol zamilovaný do nejakého dievčaťa, ktoré som chcel chytiť za ruku takým spôsob, že jej budem veštiť z ruky. Ale čo tam po mne, „Na schodech jsem se ho ptala, jestli je líbání opravdu tak příjemné, a také, že jsem zvědavá jak to chutná (to je úplná pravda). V tu chvíli se začal smát (a to se musí nechat, směje se moc hezky) a říkal, že jeho to také zajímá. Možná.“ (Laskierová, 2009, s 37)

Rut sa pozerá do človeka dosť hlboko, dokáže sa vcítiť, pochopiť, ale takisto ju dokážu druhí ľudia aj zraniť. Neznáša nadradenosť druhých ľudí a spôsob, keď jej druhí pomáhajú bez toho, aby ich o to poprosila. Nenávidí na ľuďoch tu neuveriteľnú nadradenosť, keď dakto sa chce hrať na dobrého len preto, aby ukázal svoju nadradenosť. Možno to súvisí aj s tým všetkým, čo videla, keď videla zabíjať ľudí a ten neopustiteľný smiech ľudí, čo vedeli, že môžu druhého ponížiť.

Kniha nie je príbehom, je to súhrn pocitov človeka počas nepochopiteľného zabíjania. Veď aj vtedy ľudia dospievali, chceli sa baviť o problémoch, potrebovali niekoho milovať.

Čo napísať na záver? Myšlienky ľudí sú tak neuveriteľne zapletené. Je neuveriteľne ako všetci žijeme odlišné životy a ako sa dokážeme nájsť v myšlienkách niekoho, kto s nami nemal nič spoločné. Ani s nami nechodil na pistáciové zmrzliny, ani sa s nami nezhulákal, ani sme spolu nejedli z jedného krajca chleba. Rut žila v úplne inej dobe ako žijem ja. Ani by sme sa možno nedorozumeli, keby sme sa stretli. Ale pri čítaní riadkov som mal pocit, že tomu všetkému rozumiem. Páčili sa mi jej pocity a jej spôsoby vykresľovania života.

Ak by ste chceli knihu, odporúčam vám eshop acadedmie.

PS: Ak by niekto chcel nejaký hromadný náklad na Slovensko a bál sa drahého poštového, apod., napíšte mi email a pokúsime sa niečo vyriešiť s vydavateľstvom.

Literatúra k článku:

LASKIEROVÁ, R. 2009. Denník leden-duben 1943. Praha : Academia, 2009. 65 s. ISBN 978-80-200-1706-2.

 

Zdroj obrázku: http://www.academia.cz/denik.html 

1 Už v úvode by som rád prehlásil, že samotné slovo holokaust nesúvisí len so židovským obyvateľstvom. Preto by som všetky intelektuálne a iné sociálne prípady poprosil, aby si na takejto chúlostivej téme nehladkali svoje zakomplexované ego. Prepdokladám, že každý človek, čo si prešiel základnou školou vie, čo holokaust je. Dôležitosťou tejto hrôzy je fakt, že tu umierali ľudia, nie to, že si dakto bude hladkať ego na tom, koľko o tom vie a že to nebolo tak ako sa učíme v dejepise.

Martin Šuraba

Martin Šuraba - počet článkov 54 .

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy.

Zavrieť