Môj kontakt s novými knihami sa deje na úplne iracionálnej báze. Málokedy si vyberám knižky na základe odporúčaní kritiky, priateľov alebo čitateľov. Sem tam siahnem po novinkách obľúbených autorov, ale aj tam to nie je automatika. Každopádne keď vojdem do kníhkupectva, tak inštinkt ma akosi neomylne vedie k tomu, že si vytiahnem knižku, otvorím na nejakej strane, kde ma ovalí jedna konkrétna veta a v tom okamihu viem, že ja a kniha sme svoji.
Presne tak to bolo, keď som v brnenskom kníhkupectve Barvič a Novotný otvoril knižku s čudnou obálkou ženy stojacej v daždi s dáždnikom a narazil hneď na vetu: „Fenomenologie jde mimo mě a to mě trápi“ a vedel som, že sme si „súdení“. Veď koho dnes trápi, že ho obchádza fenomenológia a koľko je tých, čo to slovo vyslovia bez toho, aby sa v polovičke nezakoktali.
Kniha S elegancí ježka francúzskej profesorky filozofie Muriel Barbery má dvoch rozprávačov.
Prvá z nich je Renée Michelová: „Jmenuju se Renée. Je mi padesát čtyři a už sedmadvacet let dělám domovníci v čísle 7 na ulici Grenelle. Je to pěkný soukromý dům se dvorem a záhradou uvnitř, který je rozdělený na osm velmi luxusních bytů. Všechny jsou obrovské a v každém někdo bydlí. Jsem malá, ošklivá, tlustá vdova, mam kurí oka a někdy, když mám těžké ráno, sípu jako mamut. Naprosto přesně odpovídám tomu, co obecné společenské vědomí označilo paradigmatem domovnice, takže nikoho by ani ve snu nenapadlo, že jsem sečtělejší a vzdělanější než všichni bohatí obyvatelé našeho domu.“
V rámci udržiavania mimikrov, kamufluje očakávania vonkajšieho sveta voči nej falošným vyváraním smradľavých polievok a hlasným púšťaním telenoviel, aby si vo svojej zvukotesnej izbičke mohla čítať milované knižky. Akurát si musí dať pozor, keď komunikuje s okolitým svetom, aby sa neprezradila:“ Domovnice přece nečtou Německou ideologii, z čehož vyplýva, že není možné, aby citovaly jedenáctou tezi o Feuerbachovi.“
Druhou rozprávačkou je Paloma Joseeová: „Jmenuju se Paloma, je mi dvanáct a bydlím v Paříži v jednom drahým bytě v čísle 7 na ulici Grenelle. Navzdory všemu tomuhle štěstí a všemu tomuhle bohatství už dost dlouho vím, že konečná stanice je stejně akvárko. A jak to, že to vím? Já jsem totiž dost inteligentní. Dokonce výjimečně inteligentní. Proto jsem se taký rozhodla. Na konci tohohle školního roku, v den svých třináctých narozenin, tedy přesně 16. června, spáchám sebevraždu.“
Kým Renée príbeh posúva, Paloma je zväčša len glosátor a v príprave na svoju samovraždu sa prezentuje „hlbokými“ myšlienkami. V knihe sú vytlačené iným písmom, takže nie je problém ich oddeľovať. Veľmi rýchlo ale zistíte, že to nie sú myšlienky skutočného dvanásťročného dievčaťa. Je to naivné hľadanie krásy, ktorú sme buď nikdy nemali alebo sme na ňu zabudli a cez Palomu nám autorka pripomína ono známe, dôležitejšia ako krása je cesta jej spoznávania.
Renée ovláda nielen Marxa ale aj Kanta a chystá sa zdolať Husserlovu fenomenologiu. Popri tom miluje japonské filmové umenie, Blade Runnera a jedna z najromantickejších scén v knihe – rozlúčka s ťažko chorým manželom – je spojená s filmom Hon na ponorku (Hunting Red October) so Seanom Connerym.
S Palomou majú spoločné jedno, obe sú strašne osamelé, hoci ich duše sú krajšie ako povrchnosť tých, s ktorými prichádzajú denne do styku. Ich sčítanosť a vedomie onoho „akvárka“, v ktorom napriek svojim snom mnohí ba takmer všetci skončia, ich nerobí lepšími. Len nechcú, aby ich vonkajší svet zhltol.
Paloma a Renée sú protipólom už svojou skúsenosťou a vekom, nakoniec si však nájdu ceste k sebe skrz nového nájomníka. Po smrti jedného z obyvateľov domu prichádza na scénu Japonec Kakuro Ozu – syn diplomata.
Špióni sa navzájom identifikujú kombináciou zdanlivo banálnych viet. A rovnako tak je tomu aj tu. Na otázku: „Aká to bola rodina?“ Odpovie Renée: „To viete všetky šťastné rodiny sú si podobné.“ Japoncova kontra je drvivá: „ A každá nešťastná rodina je nešťastná svojim spôsobom.“ Ak sa pri týchto slovách ešte pod nohy zapletie kocúr Lev, je zbytočné ďalej zapierať. Prvá veta Anny Kareniny spája dvoch ľudí, ktorí hoci sú zdanlivo nespojiteľní do jedného krásneho vzťahu. Japonsko vôbec v celej knižke reprezentuje iný pohľad na veci, cez filmografiu Kakurovho menovca režiséra Ozua, kamélie alebo skrz podstatu čajového obradu.
Hlbšie rozoberanie deja by prvočitateľa mohol výrazne ochudobniť o zážitok a tak len zdôrazním, že nečakajte rozprávku. Renée nie je Popoluška a netrápte sa nad záverom inak než smútkom, že už ste príbeh dočítali.
Zaujímavé na knihe je okrem iného aj to, že mnoho terapeutov vo Francúzsku a Taliansku zistilo, že dielko pôsobí ako účinná psychohygiena. Tým, že sú kapitoly postavené ako uzavreté myšlienkové cykly, nie je problém sa identifikovať s vnútorným prežívaním oboch osamelých rozprávačiek a pochopiť podstatu vlastného trápenia. Zvlášť ak je opísané s citlivým humorom a jemnou iróniou. Súdiac podľa recenzii nebude tomu inak ani u českého a slovenského čitateľa.
Napriek tomu že S eleganciou ježka je európskym bestsellerom, nemusí osloviť každého. Problém s čítaním nastane vtedy, keď autorkin koncept neprijmete a všetky úvahy (zvlášť Palomine) presuniete do kategórie pseudofilozofia.
Kým tradičný problém ženských románov spočíva v tom, že autorky neraz prezentujú svoju predstavu o tom, ako vyzerá sex krásnych žien, tak intelektuálne postihuje opačný extrém, kde človek duševne krásny musí obývať nepeknú telesnú schránku. Z toho dôvodu časť kritiky knihe vyčíta snobskú nadradenosť alebo, ako to zhrnul istý americký recenzent, že knižka je príliš “francúzska“. Avšak chcieť od diela, ktorá je napísané profesorkou filozofie, aby v nej absentovala filozofia, je ako ohŕňať nosom nad upírmi v Drakulovi.
Jedno z možných riešení je nechať knižku prejsť jej vlastným „mirabelkovým“ testom. Začnite čítať a popri tom jedzte ovocie alebo niečo mimoriadne chutné. Ak chuť zjedeného preváži záujem o čítané, zavrite knihu a nestrácajte zbytočne čas niečím, čo pôjde úplne mimo vás.
Marx naprosto změnil moje vidění světa.
Jmenuje se Husserl, což je jméno, jenž se zřídka dáva domáciím mazlíčkům nebo čokoládovým výrobkům, neboť evokuje něco příliš vážneho, nezáživného a poněkud prušáckého.
Rozhodne odporúčam si prečítať aj druhý pohľad na knihu od Diády
Paríž, ulica Grenelle číslo 7
Zväčšite mapu
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments