Správa v tlači o románe slovenskej autorky Alexandry Salmely, žijúcej vo Fínsku, ktorý získal v roku 2011 cenu za debut Helsingin Sanomat a bol nominovaný aj na najvyššiu fínsku literárnu cenu Finlandia, ma zaujala. O čom môže písať žena narodená v r.1980, že to natoľko zaujalo porotu, navyše pod takýmto názvom?
A tak som pristúpila k čítaniu knihy, o ktorej sa na obale píše, že je smelým, veľmi súčasným literárnym dielom a navyše netradičným románom, s patričnou dávkou zvedavosti.
Román je skutočne skomponovaný pomerne netradične – ak nerátame prológ a epilóg, tak nám udalosti opisujú 4 rozprávači, z kt. je len 1 človek, zvyšní traja sú: mačka Kassandra, auto Opel Astra a detská hračka Pánprasiatko. Príbeh rámcuje utkvelá myšlienka jedinej ľudskej rozprávačky Angie (alias Marty Staškovej) vytvoriť niečo výnimočné, skvelé, kým dovŕši 28 rokov, čo by jej zaručilo, že sa zapíše do tzv. Klubu 27. Kniha sa výpočtom jeho členov aj začína a zoznam, vraj neúplný, je tak dlhý, až som ho začala preskakovať.
Salmela k postave Angie zvolila štýl na hrane irónie a vážnosti a tento balans jej naozaj vyšiel. Aj vďaka tomu je kniha i úsmevná a má švih. Čítavosti napomáha i striedanie spomínaných rozprávačov.
Kým Angie sebaironickým štýlom pobaví opismi svojich neúspechov, mačka Kassandra sa prehupne do ironického až sarkastického glosovania, čím spolu vytvárajú skôr akési karikatúry postáv, Kassandrou aj pomenované ako Zneuznaná umelkyňa alebo Matka Príroda. Preto veľmi sviežo na mňa pôsobili rozprávačské vstupy Pánprasiatka, z ktorých prebleskuje napriek všetkej jeho naivite, čosi ako pocit správnosti, čistoty a (autorkinej?) nehy.
Najoriginálnejším rozprávačom bol pre ale mňa Opel Astra. Auto reprodukuje rozhovory osôb bez toho, aby mali svoje ľudské mená a jediným doplňujúcim údajom o stave zhovárajúcich sa, je prísne technický opis ich činností, vrátane preraďovania rýchlostí, spomaľovania a pod. Tieto minidrámy sa Salmele vydarili.
V texte dominujú 2 ženské postavy – Angie a Piia – fínska matka troch detí. Piia popri Angie trochu zaniká, ale pre mňa skôr obe postavy akoby splývali; od začiatku som mala pocit, že sú jednou a tou istou osobou, iba posunutou v čase a v životných skúsenostiach. Angie akoby predstavovala variant bezdetnej mladej ženy, ktorá chce byť výnimočná, jedinečná a Piia je obrazom tejto ženy, ktorú zaskočilo a pretvorilo materstvo.
Rôznorodí rozprávači značne ozvláštňujú dej, ktorého vlastne ani veľa nie je. V podstate ide o to, že 27-ročná neúspešná študnetka Angie sa pokúša za rok vytvoriť výnimočné literárne dielo kvôli čomu sa rozhodne (pod zámienkou písania diplomovej práce o kalevalských symboloch) aj odísť do Fínska, kde sa jej príbeh prepletie s príbehom mladej rodiny žijúcej zo sociálnych dávok a v kríze manželskej aj strednovekovej.
Okrem naliehavo zaznievajúcej témy krízy stredného veku (ktorej začiatok hrdinovia pociťujú už v 27 rokoch!) sú statusom fínskej rodiny naznačené aj témy sociálne. Salmela pomerne vydarene ironizuje i pomery v miestnych fínskych médiách, ale aj slovenskom mediálnom svete. Neušetrí ani rôzne pokusy vymaniť sa zo systému, ktorý využíva a deformuje (cesty do Nepálu, chalupa v prírode, eko-bio-živobytie), lúzerské potulovanie sa životom, hľadanie umeleckej inšpirácie a pod.
Dielo je sčasti autobiografické. Román je podľa autorkiných slov vlastne pokračovaním jej krátkeho denníkového záznamu, kt. si začala písať, ako inak, v 27 rokoch.
Téma popisovania vlastného autorského utrpenia v snahe preraziť nie je v literatúre nijako nová, ale páčili sa mi dialógy Angie a Marka na tému Angiiných literárnych pokusov, ktoré, mimochodom, značne vypĺňajú kostru príbehu a dávajú možnosť pohrať sa s vyjadrovaním a štylistikou. S jazykom autorka zaobchádza vcelku tvorivo, dokonca sa objavia aj nejaké novotvary, ale bohužiaľ, slovenskému prekladu možno mnohé vyčítať – od gramatických chýb až po nespisovnosť. Takisto množstvo vulgarizmov bolo podľa mňa miestami trošku prehnané.
Trochu ma tiež sklamal záver, ktorý zaklincoval všadeprítomný boj s priemernosťou, obyčajnosťou a pod..; korešpondoval síce s Angienou 27-kovou obsesiou, ale vlastne príbeh zaklial do akejsi rezignovanej reflexie krízy stredného veku.
Salmela neponúka primnoho tém na hlboké zamyslenie, no pár sa ich nájde a navyše mnou dokázala nenápadne zatriasť hĺbkou vpečatených emócií – napriek všadeprítomnej irónii. V určitých pasážach to bola pre mňa jedna z kníh, pri ktorých si s istou dávnou uľahčenia poviete „áno, toto dôverne poznám, len som si to ešte takto pekne nesformulovala“. To, čo nepoznám, som tam ale v podstate nenašla.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.