Tlačiť tú káru ďalej, to je to, o čo tu beží. Bez toho, aby sa príliš skúmala zmysluplnosť spomínanej činnosti, ale zastať sa nedá, to by bol koniec s nepredvídateľnými dôsledkami. A tak, viac či menej vyhorení ľudia v bielych plášťoch, chvíľami ešte s trochou oduševnenia, ale často už len mechanicky, z povinnosti, podávajú pomocnú ruku.
Sizyfos je ich brat, ale občas ten balvan problémov, ktorý pomôžu pacientovi vytlačiť do kopca, zostane na vrchu, nespadne naspäť. Síce to nie je často, ale zadosťučinenie, ktoré zachránený život predstavuje, je nevyhnutnosť. Pretože dáva ich práci kotvu a zmysel.
Lekárom, či psychológom sa ľudia stávajú z rôznych príčin. Tak je tomu aj v knihe Eleny Elekovej. Od idealizmu až temer romantického, cez zachovávanie rodovej tradície ( môj otec bol, ja musím tiež ), vedecký záujem o zloženie ľudskej duše a tela, až po honor byť pánom doktorom na malom smetisku.
Je to kniha v prvom rade o ženách , ale je to tak z objektívnych príčin. Feminizácia je, zdá sa, osudom nielen bankovníctva, školstva, či administratívnej správy. Zasahuje aj medicínu, zatiaľ snáď skôr tie menej kompetitívne odbory, v ktorých sa alfa samci nemôžu vysúťažiť do sýtosti. Malé psychiatrické oddelenie, v malej nemocnici, v malom meste malého štátu nie je atraktívnym bojiskom, skôr len odkladiskom. Solitérne prestížne miesto, miesto primára, je obsadené jediným mužom v kolektíve.
V klaustrofobickom svete liečby duše sa pohybujú lekárky a psychologička. Sú to profesionálky, ale ich osobný život prestupuje, aj keď nechtiac, aj do ich práce. Autorka k nim pristupuje nesentimentálne. Do ich osobných rán sa pozerá mikroskopom nezaujatého histológa duše, reže ich na plátky, posudzuje prognózy prežitia.
Lekárky prezentujú čitateľovi rôzne druhy samoty. Je tu Inga, ktorú nechal na prahu štyridsiatky manžel. Sama s dcérou, so strachom z opustenosti a silným pocitom krivdy. Agáta, ktorá nedostatok lásky nahrádza cukrom a každým nadobudnutým kilom sa vzďaľuje od možnosti zmeniť tento stav. Zástupkyňa primára Judita, ktorá si ako životnú prioritu zvolila medicínu, majúc výrazný vzor vo svojom otcovi, nemá zrejme dosť síl na budovanie hodnotného partnerského vzťahu. Čerstvo vyliahnuté lekárske mláďa Beáta si otĺka idealistické krídla o sklenenú stenu reality a zažíva vzťah – nevzťah s gynekológom Markom, ktorý má zrejme miesto duše linajkovaný zošit s okrajom, ktorý nikdy neprekročí.
Hlavnou postavou je psychologička oddelenia Magda. Ešte mladá žena, ktorú zastihneme v životnom období, keď sa zúfalo snaží otehotnieť. Práve tá zúfalosť a urputnosť je vykreslená tak intenzívne, až je to nepríjemné, až chvíľami budí odpor. Je asi nezmyselné predpokladať, že profesionálny terapeut dokáže mať sám seba dokonale pod kontrolou, udržiavať svoje vnútro permanentne pod bodom varu. Autorka buď chtiac alebo nechtiac vyvoláva chuť Magdou potriasť a povedať, ženská, život je taký, aký je, nefňukaj, nie si bezcenná prázdna nádoba. Si človek aj bez detí, neznič si dobré manželstvo a vzťahy s ľuďmi len preto, že budeš obviňovať celý svet za zlyhanie svojich vaječníkov alebo maternice. Ide samozrejme o závažný problém dneška, ale jeho prílišné akcentovanie oslabuje iné príbehy , ktoré by si boli zaslúžili viac priestoru.
Pre čitateľa, ktorý mal to šťastie, že on, ani jeho blízki neboli nikdy pacientmi zariadenia tohto typu, predstavuje kniha zasvätenú výpravu za múry sveta, kde zvádzajú často zúfalý boj o svoju záchranu alkoholici, narkomani, ľudia s depresiou, kde sa vo svojom svete tieňov pohybujú schizofrenici, či dementní pacienti. Je cenné, že sa takto odbúravajú predsudky, že sa nenásilne poukazuje na význam liečby, na možno jediné miesto, kde je ešte nádej niečo zmeniť.
Okrem problémov výsostne ženských, sú načrtnuté aj iné dilemy dneška, týkajúce sa všetkých.
Či a do akej miery je dôležitý materiálny úspech pre sebavedomie človeka, či materiálny komfort ako miera úspešnosti života. Akú cenu treba zaplatiť a či sa nechať chytiť do pasce hypoték a záväzkov alebo zostať slobodným za cenu istých komplexov voči kariérne a majetkovo zdatnejším priateľom.
Či robiť kompromisy v zamestnaní, otázka, kedy je už čas obetovať svoje ideály a zapojiť sa, v úvodzovkách, do štandardného kolotoča. Alebo si ideály ponechať a riskovať po opakovaných sklamaniach vyhorenie.
Toto všetko rieši Elena Eleková vo svojej knihe. Nie je to oddychové čítanie, ale dej plynie bez toho, aby drhol, je uveriteľný, pretože takýto život naozaj žijeme. Ak sa viacerí dívajú na určitý sled udalostí, vidia celkom odlišné veci. Niekto vidí beznádej, iný nudu, ďalší zmysluplnú cestu. Tak ako jednotlivé postavy knihy. Spoza hmly ubíjajúcej každodennosti však prebleskuje svetielko nádeje, že žiť, pracovať, pomáhať a dúfať má zmysel. Prečítať túto knihu rozhodne zmysel má.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.