Už zopár dní márne hľadám svojho tigra. Viem, že je nablízku, občas začujem jeho vrnenie, zazriem jeho tieň či dlhý chvost, ktorým v rýchlom behu švihne za rohom, pretože zbadal môj pohľad. Volám ho naspäť, chýba mi, je to najpodstatnejšie, čo mám. Najskôr sa už necíti dobre vo svete, čo je podozrievavý voči všetkému citovému, vo svete hmotných ziskov, hmotných vzťahov, hmotnej lásky. V poslednom čase totiž vidím za všetkým krásnym mokré blato, vnímam len slizký kal prevaľujúci sa medzi ľuďmi, pri hovore, pri jedle. Je v podaniach rúk, je v pohľadoch, dokonca v pohladeniach. Pozorujem a komentujem svet – väzňa nevšímavosti, jeho strach z úprimnosti a spontánnosti, nacvičené role, paranoju. Jednoduchšie je vystreliť a zabiť, ako vypočuť a pomôcť, ľahšie je zradiť sám seba, ako o svoje miesto bojovať.
Môj tiger sa na to pozerať už nechce. Zľakol sa a ušiel. Poriadne sa preľakol straty mojej podstaty, tiež ľudí, ktorí sa pre zmenu zľakli jeho. Majú ho na muške, príliš im nastavuje zrkadlo, aby ho mohli nechať len tak. Nevnímala som limity, smelo ich prekračovala, kým stál pri mne. Tak veľmi mi chýba. Budem ho hľadať a neprestanem do chvíle, až opäť nepocítim jeho hebký dotyk na mojom srdci. Záleží odo mňa, či vykročím “do času a s časom“, ujmem sa iniciatívy, zmením svet. Či vrátim svetu vlastný obraz, aby som sa v ňom mohla cítiť zasa bezpečne.
Každý máme svojho tigra, aj keď mnohí o tom nevieme. A smejeme sa bláznom, čo tvrdia opak. Veľakrát sme preto takí smelí vo svojich tvrdeniach, lebo sme tigra v sebe ešte ako deti uspali a následne vymazali z pamäte. Raz sa zobudí, bude vrčať, ceriť zuby, možno priasť od spontánnej radosti z opätovného stretnutia.
Všetci sa bojíme tigra. Najprv toho svojho, vzápätí toho od vedľa. Je však dobré nekráčať sám. Je dobré mať tigra, ktorý niekedy vyzerá ako čierny panter a niekedy celkom inak. Prítulné a neskrotiteľné, slobodné a trpiace zviera. Majestátne. Naše. Je dobré, že ho niekedy môžeme vidieť, dotknúť sa ho, hovoriť s ním a jedného dňa sa pozerať, ako odchádza. Kto je tým tigrom, ktorý nás sprevádza? Raz máme pocit, že je to naše lepšie ja, potom že smútok, prežívanie, plač, túžba, inokedy radosť a bezuzdný smiech. Pravda je však len jedna, tigrom v nás je láska. Nezraďme ju.
Hádam o tom je kniha spisovateľa Williama Saroyana Tracyho tiger, v ktorej autor málo slovami veľa povie a ktorej najväčšie čaro je, že každý ju pochopíme trochu inak. Novela o tigrovi, ktorý sa pred ľuďmi objaví, uteká, mizne, ktorý je príčinou strachu v meste. Je niekým konkrétnym, zároveň abstraktným. Je a môže byť všeličím, čo je v nás, v ľuďoch, ale, čo je podstatné, je spoločníkom. Tracy a jeho tiger, dve ústredné postavy obyčajného a jednoduchého, detsky rozmarného príbehu pre dospelých. Tracy a jeho tiger, dve ústredné postavy neobyčajného a zložitého príbehu o človeku a zvierati.
Tracy stratí svojho tigra, keď zradí svoju lásku. A nenechá to tak, nemôže. Vymyslí záchranný plán. Ostatní hrdinovia knihy vnímajú jeho tigra raz ako ohrozenie, raz ako dôvod na zamyslenie sa a na uznanie, potom zasa ako dôvod na ľútosť, že sami už tigra nemajú, inokedy ako dôvod pre zamyslenie sa, či tiež tigra náhodou nemajú… Postavy sú citlivé a komické zároveň a ich dialógy sú plné výstižných nezmyslov. Autor okrem iného ukazuje, ako spoločnosti prospieva, keď medzi seba pustí aj ľudí nekonvenčných s inými myšlienkovými a pracovnými postupmi a nechá ich občas zrealizovať svoj nápad. Ukazuje aj, že komplikovaná reč, vedecký titul alebo biely plášť nemusia nič vypovedať o mravných kvalitách človeka a že poškodiť druhého môže byť vlastne veľmi ľahké.
Čítanie knihy Tracyho tiger mi zakaždým navodí nekomplikovanú a úprimnú radosť, zaujato až do samého konca držím palce Tracymu, Laure, tigrovi a tigrici a teší ma prostý jazyk autora, ktorým prebleskujú nečakane geniálne vtipy. Užívam si citlivé grafické spracovanie, kvalitný papier, sympatický netuctový formát, čiernu ušatú hlavu na obálke. Nádhernými ilustráciami Martiny Matlovičovej plnými farebnej fantázie a vtipu (obrázkami, za ktoré v Bienále ilustrácií Bratislava 2009 získala hlavnú cenu – Zlaté jablko a v roku 2010 cenu Ministerstva kultúry SR za výnimočné dielo v súťaží Najkrajších a Najlepších kníh roku 2009 a ktoré sú kľúčom otvárajúcim rozprávkový svet v každom z nás) sa s pôžitkom nechám nalákať na výlet do vlastných hlbín. Jednoducho len odomknem a vojdem.
Nazdávam sa, že moje dielo bolo vždy hlboko realistické. A už vôbec si nemyslím, že by bolo sentimentálne, hoci byť človekom je dnes vrcholne sentimentálne. Ozajstný spisovateľ je večný rebelant. Ozajstný spisovateľ je aj blázon. Som hrdý na to, že som spisovateľ, že som práve taký spisovateľ, aký som, a čerta sa starám, na čo je hrdý niekto iný.
William Saroyan
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.