„Prepáčte takú dlhú odmlku, ako však vraví slovenský klasik, nebolo o čom. A to, o čom to bolo, za veľa nestálo. Jednoducho opäť sme v situácii, keď sa do úzadia dostávajú nuansy a jemné rozlišovacie mechanizmy, s akými sme uchopovali pomarcovú skutočnosť a ktorých ambíciou bolo popieranie čierno-bieleho videnia skutočnosti, opäť nás nové okolnosti nútia pohybovať sa v priestore triviálneho dobra a triviálneho zla, keď, súc (alebo nazdávajúc sa, že sme) v existenciálnej situácii, odsúvame nabok postreh, alebo si ho aspoň nepripúšťame, že vzťah ONI-ZLO a MY-DOBRO nie je až taký jednoznačný, ako občas tvrdíme, pretože zakapávame nielen na JEHO schopnosť a profesionálnosť, ale aj na vlastnú neschopnosť a amaterizmus“ – som Vám napísal 22. novembra 1994, keď sa po noci dlhých nožov vrátil ON a hoci som bol presvedčený, že súboj My a Oni je dôležitý, predsa len som sa chvíľami utiekal k týmto listom, aby som úplne nepodľahol tomuto triviálnemu, čo ako existenciálnemu súboju, a ponechal si aj jemnejšiu rozlišovaciu schopnosť a vnímanie krásna ako takého.
A tak sa vraciam k už odskúšanému, lebo podobnosť polovice 90. rokov a súčasného marazmu je mimoriadne viditeľná – s nie bezvýznamnou odlišnosťou, že kým v polovici 90. rokov sme (všetci) videli svetlo v tuneli, dnes sa svetlá minuli, vyhoreli, či vytunelovali, lebo podľahli pokušeniam moci (spis aj kniha Gorila o tom vypovedali bezvýhradne). A hoci podľa Marxa či Hegela sa dejiny opakujú ako fraška (tu odporúčam aj Hayekovu Cestu do otroctví), dnes to frašku pripomína len masochistom.
Neviem, Oľga, či čítate detektívky, ja som im v poslednom čase opäť (opäť preto, lebo som vyrastal na maminej knižnici a zbierke literárne úžasných protagonistov typu Perryho Masona, sudcu Li či komisára Maigreta, a postupne ju presúvam do Bratislavy) prepadol (trochu má na tom podiel viny aj dávnejšia televízna relácia Naj kniha, ktorej rozhlasový variant som dramaturgoval v rozhlase a o rok neskôr som venoval letné vysielanie nižším knižným žánrom, Letné kontakty s literatúrou sa to volalo, kde si našli miesto sci-fi, fantasy, detektívky, historické, mafiánske, ženské a humoristické romány), a utvrdil som sa v pôvodne podvedomom poznatku, že sa po prečítaní úvodných strán a oboznámení so zápletkou pozriem na koniec knihy, aby som spoznal pointu (vraha, spôsob, motív a tak).
O tomto spôsobe čítania jestvujú aj odborné štúdie, podľa jednej z nich dokonca prezradenie pointy umocňuje pôžitok z čítania – samozrejme, ak pod pôžitkom nerozumieme napäté očakávanie, kto je vrah, ale vnímanie, ako je vystavaný text, ako si autor poradil s nástrahami žánru, a aké estetické a kompozičné a štylistické a iné prostriedky pri tom využíva. Čiže už aj odborným posudkom máme teraz potvrdené to, čo nám napovedal čitateľský vkus.
Vy nenakúkate na koniec knihy, Oľga?Dnes ráno som si pozrel záver knihy Ariany Franklinovej Vykladačka smrti (dúfam, že na rozdiel od Mena hviezdy od Maureen Johnsonovej ma teraz prvý dojem nesklame) a zrejme som sa pozrel predčasne – páchateľ sa neobjavil ešte ani na 90. strane, čo možno dokonca považovať za prečin voči prvému pravidlu správnej detektívky podľa pátra Knoxa („1. Zločinec musí být někdo, o němž je zmínka brzo na začátku příběhu.“). Iste, to, že Adélie prežije, je zjavné už podľa ďalších príbehov tejto nesmierne bystrej patologičky a lekárky z 12. storočia (na pokračovania sa ešte len chystám, podľa výsledného čitateľského zážitku), ale dnes sa mi zdá, že kombinovať Wolf Hall Hilary Mantelovej(príbeh Thomasa Cromwella, o ktorom aj Thomas More hovorí: „Ráno zamkni Cromwella do podzemní kobky, a když za ním večer přijdeš, bude sedět na sametovém polštáři, krmit se slavičími jazýčky a žalářníci mu budou dlužit.“) s detektívnym stredovekým thrillerom Franklinovej je dobrá kombinácia na najbližší víkend a nasledujúce večery. (Akoby som čítal najmä ženské romány v poslednom čase, zisťujem.)
Toto poznané čítanie má vo filmovej podobe rôzne varianty. Viackrát som na fejsbúku upozornil na skvelú írsku komédiu Pomáhat a chránit (režisérom a scenáristom je John Michael Donagh, ktorého brat Martin Donagh bol režisérom a scenáristom filmu V Bruggách), kde pri opakovanom sledovaní objavujem ďalšie a ďalšie fóry – a nielen preto, že som ich pri prvom/druhom pozeraní nepostrehol, ale aj preto, lebo už poznám príbeh a teraz si vychutnávam jeho detaily a neskoršie gradácie a viem, aká bude pointa a vytešujem sa z toho, ako skvele sú viaceré línie a dialógy vystavané. Debata troch zločincov obchodujúcich s drogami o Nietzschem a Bertrandovi Russelovi, ktorý skutočne nie je Angličan, ale Walesan, čo som si ihneď overil na webe, je božská a o prsia predčí aj záverečnú diskusiu írskeho a amerického policajta, ponášku na debatu Butcha Cassidyho a Sundancea Kida (v podaní Roberta Redforda a Paula Newmana) tesne pred záverečným útokom na stovky bolívijských policajtov.
V inej verzii to spoznané vnímanie umeleckého diela možno postrehnúť pri dánskom originálnom seriáli Zločin (možno vidieť na ČT 2 v nedeľu večer okolo 22. hodiny), ktorú nedávno ponúkli slovenským divákom v americkom remaku na Jojke. Keby som nepoznal dánsky originál, možno by som sa uspokojil s remeselne vcelku dobre urobeným americkým seriálom s tým istým názvom, ale kto by nevidel rozdiel medzi elektrickým a dreveným vláčikom? A tak si teraz – poznajúc príbeh vyšetrovania vraždy Rossie Larsenovej, jeho zákutia aj pointu z už odvysielanej americkej verzie, iba vychutnávam dánsku predlohu a porovnávam, čo od svojho diváka očakáva dánsky a s čím sa uspokojí americký producent – scenárista – režisér. A rozmýšľam, prečo Česi kúpili dánsky skvost a my iba americkú bižutériu.
Lebo nám stačí aj toto?
V Jojke vedia, čo sme zač.
(A Jana Čulíka z Britských listov vám prikladám ako bonus.)
Pozdravujem aj Aničku a Vladka, musia byť už dospelí.
Váš R.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.