Dejiny sa opakujú a všetko tu už raz bolo.
Ak ste niekedy zažili najväčší (a jediný) hit zabudnutej švédskej skupiny Rednex, tak sa sotva budete vzrušovať nad nejakým obtlstlým kórejským gangnamstajlom. Opakuje sa móda, opakuje sa hudba a opakujú sa i politické dejiny (keď už spomínam tých Kórejcov, tiež sa tí medzi severom a tí z juhu neštengrujú medzi sebou po prvý raz).
Keď zdedíte po východniarskej babičke starú zažltnutú záclonu a zavesíte ju na okno vo vašom novom panelákovom byte, ťažko presvedčíte návštevy, že ste kúl (neviem, čo to slovo znamená, ale používajú to moje deti, tak tým hádam nič nepokazím). Obdivné pohľady si vyslúžite až vtedy, keď si tú záclonku okolo seba zvodne oviniete a tvárite sa, že presne také mala na sebe kostnatá modelka na poslednej Armaniho prehliadke.
Záclona je tá istá, a predsa iná.
Prečo ten siahodlhý úvod ku knižke?
Nuž, možno som len chcela nájsť výhovorku, prečo sa mi knižka páči, hoci silno pripomína Forresta Gumpa, či ešte viac Járu Cimrmanna (hádam som teraz zrušila všetkých pochybovačov, ktorí by to na mňa chceli vytiahnuť ako zbraň). A vôbec, páči sa mi práve preto – hoci silno pohybujem, že si spisovateľ nechal do Švédska posielať práve Járove diela.
Aj keby – Jonas Jonasson sa omotal tou starou záclonou tak, že som padla na zadok.
Mám za sebou pár laických lekcií tvorivého písania a viem, že názov tvorí polovicu úspechu. Keď sa knižka volá Zaujímavý príbeh, Večná láska alebo Vývoj rybárskeho náčinia od 11.storočia po súčasnosť, asi ťažko z toho bude bestseller… bisťu, ale poviem vám – tento názov (nechce sa mi ho znovu písať) ma dostal už od prvej slabiky.
Čerstvo storočný Alan Karlsson, ktorý nie je žiadny manekýn (ale to je človek v jeho veku málokedy), sa so životom nebabre a vydá sa na cesty len vo svojich „čúracích trepkách“ (hovorí sa im tak preto, že starší muži málokedy dočúrajú ďalej než k vlastným nohám). So životným mottom „Je tak, ako je a bude tak, ako bude“ sa mu podarí prežiť niekoľko istých smrteľných situácií, z ktorých zakaždým vybŕdne večerou s nejakým veľkým, najlepšie protivným potentátom, či štamperlíkom s nejakým malým, najlepšie sympatickým podvodníkom.
Keby som chcela nalákať na čítanie knihy ženy, povedala by som, že ide o príbeh muža, ktorý konečne stretol svoju pravú lásku (síce až vo veku sto rokov, ale predsa). Keby som to isté chcela spraviť s mužmi, spomenula by som, že hlavný hrdina Alan Karlsson rád necháva vybuchovať domy, či celý Vladivostok, že ovláda niekoľko svetových jazykov a medzi jeho najlepších priateľov patrí Einstein.Kebyže mám zálusk presvedčiť našich starších spoluobčanov, aby predsa len našli niekde okuliare a začítali sa do románu, povedala by som im, že nikdy nie je neskoro utiecť zo starobinca. Adolescentnú mládež by možno dostalo to, že sa v knihe pomerne často hreší (rodičia, nemusíte sa báť, autor do nej kvôli vyváženiu zakomponoval aj zopár citátov z biblie).
Málo informovaných optimistov asi zaujme fakt, že sa všetko dobre skončí a takmer každý politik skôr či neskôr zíde z tohto sveta. Mrzutých pesimistov iste poteší, že sa im pri čítaní nabetón prihodí nejaká drobná nehoda (znečistenie knihy alebo čítačky rozprsknutou kávou, čudné pohľady spolucestujúcich v MHD, zmeškanie vlastného svadobného obradu kvôli posledným 20 stranám románu, či pripečenie rezňov – keď som ich oškrabala, tak sa jesť dali).
Pre pôžitkárov mám uistenie, že ide presne o ten typ literatúry, pri ktorej ľutujete, že ste na poslednej strane, lebo už nikdy nezažijete taký čitateľský orgazmus ako pri pri jej prvom čítaní.
A vôbec, čo sa ja tu trápim, najúčinnejšie hádam zapôsobí niekoľko (2) ukážok z knihy. Vybrala som také, ktoré sú dostatočne krátke, aby sa tu zmestili a dostatočne vtipné, aby ste si povedali, že tú knihu MUSÍTE mať. Úryvky sú v češtine, ktorá je šťavnatá ako najsladší melón na svete (viď vyššie problém „čúrací trepky“ – cikacie papuče už skrátka nie sú to pravé orechové):
„Alanovi přišlo zbytečné, že se ti, kdo žili v sedmnáctém století, navzájem zabíjeli.
Kdyby se trošku zklidnili, tak jako tak by časem umřeli.
A to vlastně platí ve všech dobách.“
„Kýbl se dal dohromady s několika stejně založenými individui a založil motorkářský klub The Violence. Kýbl ho vedl, to on rozhodoval, ze kterého stánku ukradnou cigarety. On taky vymyslel název The Violence, násilí.
A právě on bohužel dal své přítelkyni za úkol, aby jméno klubu našila na deset nedávno ukradených kožených bund. Ta přítelkyně se menovala Izabela a nikdy sa ve škole pořádne nenaučila pravopis, ani švédský, natož anglický.
Proto to dopadlo tak, že jim Izabela na bundy našila nápis The Violins – housle.
Proto byly všichni stejně překvapeni, když jednoho krásného dne obdrželi dopis od odpovědních činitelů koncertní síně s dotazem, zda nechtějí u nich vystoupit…“
(a to vám ešte neprezradím, čo spôsobila Izabelina krajčírska vášeň neskoršie).
Chcete vedieť nejaké drby o spisovateľovi?
51-ročný Švéd Jonas Jonasson je typický predstaviteľ workoholika, ktorý pre samú prácu nemal čas založiť si rodinu (možno preto „dal“ Alana hneď v úvode knihy vykastrovať).
Vďaka tomu prišiel za prvých štyridsať rokov svojho života k peknému balíčku švédskych koruniek a k jednej ťažkej depresii, zvanej kríza stredného veku. Asi viete, čo to je, že? Je to čas, keď si kladiete otázky o márnosti pechorenia sa za kariérou, a keď prídete domov, čaká vás tam len mačka Molotov a neumytý riad.
Vtedy JJ urobil „skok z okna“, predal svoju úspešnú firmu a odsťahoval sa na vidiek aj so svojou mačkou (venoval jej pár riadkov aj v knihe). K zvieraťu by sa zišla žena, jednu si teda obstaral cez internetovú zoznamku. Viete, ako to chodí s internetovými obchodmi, nie vždy dostanete takú kvalitu, akú by ste chceli (najmä ak máte kopec peňazí, na ktoré sa taký „tovar“ rád lepí). Manželka mu porodila syna, ale to je posledná pekná vec, ktorú o nej možno napísať – rovnaký názor na to mali aj rozvodové súdy, ktoré dieťa zverili do výhradnej starostlivosti pána Jonassona.
Traumu z nepodareného vzťahu riešil písaním a keď dopísal, poslal rukopis (teda skôr počítačopis) do šiestich švédskych vydavateľstiev. Päť z nich knihu odmietlo, ale podľa mňa ju skutočne čítali až v tom šiestom, ktoré sa hneď vrhlo na jej vydanie.
Jonas ako milovník histórie zakomponoval do deja niekoľko významných osobností dvadsiateho storočia, netrúfal si akurát na Winstona Churchilla (mozog génia asi pochopí málokto) a Adolfa Hitlera („Aj keď som presvedčený, môžete vtipkovať o všetkom, a Stalin bol minimálne rovnako zlý, nemohol som satirizovať holokaust.“) Zato si zgustol na niekoľkých amerických prezidentoch, španielskom generálovi Francovi, čínskych či kórejských vodcoch, či francúzskom de Gaullovi.
Ako je to s Jonasom Jonassonom dnes?
Jasné, že happyend – okrem toho, že píše ďalší humorný román, stará sa o šesťročného syna a kŕdlik sliepok, našiel si novú ženu a od toľkého šťastia si kúpil vrtuľník.
Ja sa nateraz zakladám knihu do police označenej „Prečítať si o pár rokov znovu“.
Najlepšie sa bude vynímať medzi Hlavou XXII a Stopárovým sprievodcom galaxiou.
Nikdo nedokázal okouzlit svoje publikum tak jako dědeček, když seděl na prášilovské lavici, lehce nakloněný nad hůl a ústa plná žvýkacího tabáku.
„Ale dědo… je to pravda?“ divila jsme se my vnoučata.
„Ty, co říkaj jenom to, co je pravda, nemá cenu poslouchat,“ odpovědel deděček.
Tuto knihu věnuji jemu.
Jonas Jonasson
Dodatok:
A možno som s tým Cimrmanom nebola až tak ďaleko.
Jonas Jonasson má totiž v zozname svojich obľúbených autorov aj Jaroslava Haška a Milana Kunderu.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.