Joseph Monninger: Nesmrteľná na vodách

monigerNajviac ma zaujalo sprevádzanie. Aby sme mohli byť nesmrteľní – na vodách či inde, najskôr zomrieme. Vždy zomrieme. Vraj existujú medzi nami tisícroční ľudia, ktorí môžu moje slová vyvrátiť, sú zachytení akýmisi prístrojmi, vraj. Veľa jogínov žije tristo rokov, čo si tiež viem len ťažko predstaviť. V génoch každého z nás je zakódovaný prísľub aspoň sto dvadsiatich rokov. Záleží na nás, čo s tým urobíme, ako kvalitne sa rozhodneme žiť, ako ozajstne svoj život prv, než zomrieme, prežijeme.

Keď však máme v génoch chybnú informáciu, ak je len otázka času, kedy sa prejaví choroba, degeneratívna, vedúca k smrti, situácia je drasticky iná. Čo robiť, ak viem, čo sa stane, viem, aký úpadok telesných a duševných síl ma čaká? A viem, aspoň približne, dokedy svoj stav budem mať ešte ako-tak vo svojich rukách, dokedy sa môžem v tom poslednom rozhodnúť inak. Sám. Lebo ak zomrieť, tak dôstojne. V spôsobe smrti hlavnej protagonistky Mary je kus slobody a v Jonathanovom sprevádzaní je kus odvahy.

Nesmrteľná na vodách je ľúbostný príbeh. Hádam viac sentimentálne podaný, ako bolo treba. Ale silný! Hlboká láska a krásne opisy tejto hlbokej lásky na čitateľa čakajú na každej strane knihy. Opisy citov, oddanosti muža k žene, ženy k mužovi, veľa milovania. Jemný humor prebleskujúci v dialógoch. A znovu cit, až v krku zviera. Výstižné, krátke vety. Zaujímavý dej. Magické tajomstvá zvierat. Hlboko oslovujúci vzťah k prírode.

I keď sa hneď v úvode stretneme s Mary už mŕtvou a možno, aspoň u mňa to tak bolo, zapochybujeme, či to takto chceme, či treba hneď toľko prezradiť, príbeh chytí. Je pútavo napísaný, chceme ho dočítať. A sú v ňom opisy prírody vťahujúce do riadkov. Počuť vietor, hreje nás slnko, voda nám preteká prstami. Nikdy som nesplavovala rieku, ale keď sa Mary prevrátila, bola som jej plávacou vestou a Jonathanovi som ukazovala smer, upozorňovala ho na všetky zradné úseky. Voda mi prenikala do kostí, nepríjemne chladila, nútila k pohybu. Spolu sme doplávali do cieľa, spolu potom rozkladali oheň, spolu ukladali skrehnutú Mary do teplého spacieho vaku.

Príroda hrá v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kľúčovú. Čo sa týka jeho vyústenia určite. Nielen vrany, krkavce, jelene, vlky či korytnačky – zvieratá, ktoré sú v knihe skúmanými objektmi, súčasťou práce (a havranovité vtáky súčasne životnou vášňou Mary, korytnačky zasa jej brata), nielen tieto zvieratá sa vo chvíli blížiacej smrti utiahnu, prestanú bojovať. Robia to všetky zvieratá bez výnimky. Koniec vedia prijať, s pokorou, odovzdane. Počúvajú svoje inštinkty, rešpektujú kolobeh prírody. Mary sa to od nich naučí, sama určí čas, keď už bojovať nechce. Ešte predtým si však ukradne niekoľko nádherných rokov života. Žije s vedomím skorej smrti, a predsa, alebo práve preto, naplno.

Na mňa príbeh chvíľami pôsobil až príliš idylicky, akoby sa obom hlavným postavám, a vlastne nielen im, takmer všetkým, ktorí v ňom vystupujú, muselo nadštandardne dariť, museli žať jeden úspech za druhým, možno preto, aby tieň smrti získal väčšiu tragiku, melodramatickosť… Niekedy ma hnevali aj zbytočné autorove vysvetľovania, napríklad v súvislosti s tým, ako na začiatku príbehu Jonathanovi dôjde, že Mary môže byť chorá, alebo v súvislosti s návštevou medveďa pri rozlúčkovom ohni, jeho meno mi bolo jasné hneď, vyplynulo z kontextu. Viem, že to nevyzerá veľmi zrozumiteľne, ale nechcem prezradiť viac ako treba. Jednoducho si myslím, že niekedy autor použil viac slov a stačilo by menej. A občas prišli tie krásne, krátke a výstižné vety tak nečakane, až rušili a trvalo mi nejaký čas, kým som sa preladila.

V každom prípade však píšem túto recenziu. Kniha vo mne rezonuje a budem si ju chcieť prečítať znovu. Niekto múdry povedal, že ak kniha nestojí za druhé prečítanie, nestála ani za prvé. Toto dielo s radosťou odporúčam.

Na záver slová, ktoré autor vložil do úst Mary pri slávnostnom prípitku. Má pred sebou svoj posledný deň a ako inak, umrie na vodách.
„Na vrany, čo letia, na vietor, čo fúka, na lístie, čo padá, na trávu, čo je mladá, na veterné pole, na sneh a dážď, na rovný kýl lode, nech vedie nás.“

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť