V jednom americkom filme, ktorý bol, ako inak, o slobode, náčelník akéhosi afrického kmeňa povedal o jazyku bielych ľudí niečo v tomto zmysle: Aký je to jazyk (dodávam: a jeho užívatelia), kde každé slovo musí byť nejaké?
Hoci si názov filmu už nepamätám, občas si na to spomeniem a predstavujem si, ako sa dorozumievame takým jazykom, ktorý barly, ani ozdoby nepotrebuje. Myslím, že by to bolo ťažké. Hoci by nás možno minul pocit, že slová sú vyprázdnené, sprofanované, že slová sú len slová, a nie znamenia.
No popravde, chýbalo by mi napríklad oceľovosivé nebo, nuansy krehkej melanchólie hermeticky introvertovaného sveta, a občas možno aj nevinná verbálna masturbácia. A mnoho, mnoho nádherných adjektív a adverbií zo slovníka cudzích slov, ku ktorým sú hneď tri významy a ktoré sú vo svojej trojjedinosti tak čarovne neuchopiteľné.
Cnelo by sa mi po jazyku (a svete), v ktorom možno uchopovať fenomény a obkecať slovo na nespoznanie. Po orgazme presných definícií a literárnej deskripcie.
Čo by mi nechýbalo, by boli nedorozumenia v záplave objasňujúcich slov. Prívlastky a príslovky, ktoré sa snažia podoprieť zdecimované podstatné a prídavné mená. Priatelia, ktorí sa delia na falošných a pravých, láska, ktorá môže byť úprimná aj sebecká, viera silná alebo vlažná a veci, čo sa tvária ako menej zlé.
Pokojne by som postrádala všetko, čo je cool, pohodové, strašne pekné a vlastne všetko, čo je strašne alebo hrozne. Nechýbali by mi ani ľudia, čo o sebe (ešte i písomne) vyhlasujú, že sú slušní, úprimní, čestní či sympatickí. Chvíľami by mi dokonca nechýbali ani prívlastky mužský a ženský; stačil by mi ľudský.
Nemám nič proti prívlastkom a príslovkám (isto som ich tu použila viac než dosť). Iba tu tak melancholicky protestujem proti ich zneužívaniu, znásilňovaniu, aj vytrácaniu sa. A trochu aj proti svetu, ktorý opisujú.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.