O tom, ako sme nedostali Novinársku cenu

Hrad
Kto by nebol rád, keby dostal cenu?
Ja teda som. Zatiaľ mám nad posteľou zarámované tretie miesto v triednom kole Puškinovho pamätníka, Diplom účastníka školského orientačného behu na trase Čermeľ – Alpínka (omylom som skončila na Bankove) a Rad zlatej krupicovej kaše od syna.
Žijem si takto zľahka, bez stresov a nádejí, súc si vedomá, že nikdy nevieš, kedy to príde. Možno raz skutočne dostanem cenu – ale takú naozajstnú, aj s okrúhlou pečiatkou a gravírovaným nadpisom. Veru tak, náhoda sa naozaj nekuká, kam si sadne, keď ju rozbolia kĺby.
Aj toť minule som sa preľakla. Môj sieťovkový šéf Róbert mi napísal správu. Vraj, milá moja, možno dostaneme cenu – ja sa tu ale kvôli tomu až z Nemecka trepať nebudem. Urobím ťa, ako sa vraví, zástupkyňou.
Pánabeka, konečne na to niekto prišiel! Konečne niekto pochopil, že som priam stvorená byť námestníčkou, viceprezidentkou, ba i podpredsedníčkou kohokoľvek, nech by to bol i sám čert.

Keď som dostala pozvánku, pochopila som, že mi bude tretie miesto v Puškinovom pamätníku na prd.
Čo znamená to ich R.S.V.P.?
Chápte ma, som v tejto oblasti celkom nedotknutá. Našťastie zvládam jednoduché úkony súvisiace s pohybom myši po obrazovke, čosi som si vygúglila. Skratka je vlastne celkom jasná – ide o pokyn Rýchlo Sa Vyjadrite, či Prídete.
Tak som sa vyjadrila, že prídem, nemôžem šéfa sklamať. Pche, byť zástupkyňou je ľahké.
Lenže – jeden problém vyriešiš, druhý vyskočí.
Čo si na tú slávu obliecť?
Malé čierne, a či niečo ľahké a vzdušné?
V tejto otázke bol aj gúgeľ rozpačitý. Sotva som vpísala do rámika text „co si mam obliect na Novinarsku cenu?“, vyhodil článok o tom, ako istá fešanda vysolila za róbu tisíc libier. Moje nervy! To hádam nie? To fakt? A z môjho učiteľského platu?
Aj som ľutovala, že som prijala funkciu, našťastie mám skúsené kamošky. Povedali, že malými čiernymi nikdy nič nepokazím.
Narvala som sa teda do synových čiernych botasiek číslo 37, a že boli sakramentsky malé, to vám ani nemusím vravieť (najmä, keď normálne nosím tridsaťdeviny).
Čert mi bol tú slávu dlžen, ale kvôli Sieťovke to vydržím.
Danko už na takej  ceremónii raz bol a podľa oblečenia je jasné, že vie, ako to na udeľovaní novinárskych cien chodí. Jedinú parádu nosia sponzori, dokonca ani moderátori sa neunúvali vytiahnuť z truhlice smoking a zlaté manžetové gombíky zdedené po starom otcovi.
Danko
To nemyslíte vážne!
Vy sa skutočne pýtate, kto je Danko?
(Musím to predýchať.)
No dobre, budem k vám zhovievavá.
Danko Beran je náš autor nominovaný za Predvolebné minútky.
Že píše vtipne a múdro, je známa vec, ale to, že dokázal poraziť hegemóniu Sme blogov a vopchať Sieťovku medzi nominovaných – no malý zázrak!
Niežeby som voči Smečku niečo mala, však tam sama straším (a mnohí z nás sieťovkárov tiež), ale nie je to úžasné?
Inými slovami, malý ratlík urobil na veľkú dogu haf!
Skúsme sa teraz pozrieť, čo to vlastne oslovilo porotu:

Vidno autorov politický background, prehľad a znalosť politickej scény.
Má kritický prístup ku všetkým hráčom v politickom ringu.
Štýl písania kombinuje filozofický nadhľad s hovorovým jazykom.
Výsledkom je dobrý blog o politike, nie politický blog.“

Že background! A veru dobre to napísali, hoci ani neviem, čo to je.
S rovnakým backgroundom som sa neskôr vrhla aj na chlebíčky a muffiny s čokoládovou penou, ktoré nás čakali na raute (význam tohto slova som si ešte nestihla vygúgliť). Zároveň som si vyzula tlačiace topánky, nakoniec, moja funkcia nie je platená, tak čo.
Nevyhrali sme, ale to nevadí.
Radovan Bránik si ju zaslúžil, hoci jeho „otroctvo“ muselo bojovať s „rakovinou“ Jany Shemesh. Ide však o (citujem) „exemplárny príklad dobrej investigatívnej žurnalistiky, kde sa autorovi podarilo detailne zmapovať problém, ktorý ostáva na okraji pozornosti úradov, hoci je verejný a veľmi dobre viditeľný. Séria je napísaná tak, že stačilo na základe blogu sformulovať trestné oznámenie. Celkovo ide o prácu, ktorá obstojí v porovnaní s prácou profesionálneho novinára.“
Nuž, čo povedať… vlastne nič.
Keďže vyhlasovateľ súťaže už roky odoláva ponukám televízií na odvysielanie ceremoniálu (jemináčku, hádam mi niekto neuverí), neostáva mi nič iné, len sa surovo votrieť do atmosféry chvíle a ponúknuť vám zopár fotiek so surovým komentárom. Hneď spakruky mi do rany prišiel „arogantný bastard“ Bránik (nebojte sa, ten raut ma nepokazil, ide len o časť jeho ďakovnej reči, údajne ho takto oslovujú niektorí čitatelia – všetci starí smečkári vedia, že diskusie nie sú na čítanie – navyše sa do nich nedajú ani šúpať zemiaky ako do tlačených novín). Naša fotografka Zuzana ho zachytila vo chvíli, keď ďakoval niekomu, kto tam sedel, že pri ňom stál.

Bránik2

Títo dvaja sa hneď na začiatku postavili na pódium, že to budú moderovať. Nechceli sa predstaviť.
Vraj svoje mená a priezviská hovorili minulý rok, čo si budú huby drať dva razy.
Sorry, ale vtedy som nemohla prísť, nebola som ešte zástupkyňa.
Šéf (ten vie všetko, preto je šéf) – tak teda šéf mi prezradil, že aj tak by som ich podľa výzoru nespoznala, hovoria len do rádia.
Baláž a Hubinák.
Ich najobľúbenejšia hláška bola, že tečieme s časom.
Ja sa pýtam: Nie je to nejaká škaredá choroba? A nie je to nákazlivé?

Moderátori

A tu máme ďalšieho „od nás“ – karikaturista Mikuláš Sliacky. Nič síce nevyhral (pravdepodobne preto, že nebol nominovaný), odovzdával však až dve ceny.
Lenže – ani jednu z nich si originálny výherca neprevzal.
Milí víťazi cien. To sa nehanbíte?
Vy tam, Breiner, vari vám vypredali všetky letenky? A z Košíc tiež nikto neprišiel, a pritom by dostal taký pekný zarámovaný obrázok. Mne by sa, napríklad, celkom hodil k pohovke. Aj som mala nutkanie ozvať sa, keď moderátori vyzvali kohokoľvek z Košíc, nech si príde po cenu, ale nenašla som odvahu.
Sakra, nabudúce budem múdrejšia.

Sliacky

Graus zo Smečka. Ak ste ho nespoznali, poznám dôvod.
Po prvé, nemá na sebe kockovanú vestu. Po druhé, v skutočnosti je oveľa vyšší ako vyzerá na videu.
Nezabudol spomenúť svoj tvorivý tím, teda Šifru a Kodoňa. Jeho úlohou je byť hovoriacou gumou. Povedal.

Graus

Už som vyššie spomínala, že naši žurnalisti to s módou vôbec nepreháňajú. Veľmi radi likvidujú spoločenské udalosti nosením ošúchanej džínsoviny a vyťahaných tričiek, takže ich spoznáte na sto honov. No dobre, ospravedlní ich len to, že keď celé dni pátrajú po nekalých praktikách najvyšších mocenských štruktúr, na investigatívu v oblasti odievania im neostáva čas.
Jozef Majchrák a Martin Hanus sa hádam po Ústavnom súde premávajú lepšie zakasaní.

MajchrakHanus

Tohto pána poznám nielen z telky. Eugena Kordu som zazrela minulé leto na výnimočnom koncerte Mariána Vargu Zelená pošta. Aj tam pobiehal medzi stoličkami a a aparatúrou so svojím ruksačikom a minikamerkou. Neviem prečo, ale veľmi silno mi pripomína jedného otecka zo škôlky, ktorý robil presne to isté na vianočnej besiedke našich detí (liezol nám tým na nervy, lebo sme ho potom museli vyretušovať z fotiek).

Korda1

Poznáte túto ocenenú novinárku? Že nie?
Ján Slota o nej povedal, že je hlúpa a pán prezident z nej urobil analfabeta, lebo nevie čítať biele na čiernom.
Oba výroky by od iných pánov zneli hanlivo, ale ten, kto sa len trochu vyzná v slovenskej politickej scéne, vie, že je to v skutočnosti naopak.
Držím Márii Mihalikovej palce, aby naštvala ešte viac papalášov ako doteraz.

Miháliková

Na záver si dáme ešte tohto sympatického fotografa. Volá sa Peter Dench.
Nie je od nás, len šiel okolo a odovzdal cenu, ale ak budete mať chvíľu čas a chuť, môžete si ísť pozrieť výstavu jeho prác.
Jeho Anglicko bez cenzúry je svieže a vtipné.
A že kam? Čo si to neviete vygúgliť?

Dench

A sme na konci tejto, s prepáčením, reportáže. Budem originálna a použijem slová moderátorov z RTVS:
„Boli ste skvelé publikum!“
Ak mi neveríte ani slovo, robíte dobre. Skontrolujte si to na zázname Novinárskej ceny 2012.

PS1: Ďakujem Dankovi za to, že napísal také dobré články. Vďaka jeho backgroundu som sa mohla zúčastniť rautu.
PS2: Na raute som jedla
ešte také malé slané košíčky plnené čímsi, čo pripomínalo lečo. Bolo to strašne dobré. Už len kvôli nim by sme mohli niečo vyhrať aj na budúcej Novinárskej cene. Sieťovkári, nevybavíte to niekto?
PS3: Ďakujem fotografke Zuzke, ktorá síce nemala takú dobrú pozíciu ako Eugen Korda, ale na rozdiel od neho mi odfotila Danka.
PS4: Tak, a vlastne by som si tú cenu mohla vyhrať aj sama. Ďakovnú reč už mám natrénovanú, pridám už len deti, rodičov a zopár priateľov, ktorí ma podporovali.
A svetový mier.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť