V štyridsiatu tretiu jar svojho života sa Eliška rozhodla, že sa zamiluje. Len tak platonicky. Aby to nikomu neuškodilo – a najmenej jej – ba aby, naopak, pookriala na srdci, ktorého činnosť sa lekárovi pri poslednej prehliadke trochu nepáčila. Ani Eliške, ale z iných príčin. Pozdalo sa jej totiž, že najmä za poslednú zimu akosi zlenivelo, zmalátnelo; na väčšinu vecí okolo hľadela zhovievavo, ak nie ľahostajne.
Bol máj, kvitol orgován, v jej materčine “šeřík“ a ju nik nepobozkal pod rozkvitnutou čerešňou a asi by sa to nebolo stalo, ani keby nebola dávno odkvitla. Už dlhé roky trpela na stabilný a dlhodobý vzťah.
Byl pozdní večer první máj…
Eliška zase čítala Máchu, púšťala si Beethovenov bagatel Für Elise a chodila ulicami s otvorenými očami; vstávala s povzbudzujúcou myšlienkou na svoje tajné predsavzatie a v noci sa jej opäť snívali farebné sny. Každý deň odrazu ponúkal okrem bežných povinností aj možnosť stretnúť a vybrať si objekt citov.
Dobrý výber bolo to podstatné, uvedomovala si. Nemohol to byť niekto, koho len tak minula na ulici, hoci by mal aj takú výraznú jamku na brade, že ju možno zahliadnuť z piatich metrov za jeho jazdy na motocykli. Potrebovala človeka, s ktorým by sa jej život mohol prepletať v určitých pravidelných intervaloch, ale spoľahlivo postávajúceho za sklenou bariérou čohokoľvek, čo by nedovoľovalo citom ľahko si vybrať svoj telesný podiel. Ale najmä, mal to byť ktosi, na koho by sa rada dívala. Eliška sa vždy rada dívala; jej muž hovorieval, že fotografuje život, ale nevie svoje fotografie interpretovať. Jej muž vedel interpretovať; alebo si to aspoň myslel. Nevedel fotografovať.
Eliška teda usilovne fotografovala. Pikolíka, ktorý chodieval k nim do kancelárie a jeho čistú tvár pod modrou šiltovkou, kt. odrážala oči. Takú čistú, že ju nemohla milovať. Ani platonicky. Chlapíka, čo ju každé ráno vozil autobusom do tej kancelárie s veselou poskakujúcou adamčutkou pod úsmevom s konskými zubami, ktoré boli síce sympatické, ale nedojímali.
Mladého technika, ktorý jej opravoval často mrznúcu starú mašinu s hustými neposlušnými vlasmi farby zlatej pšenice. Škoda, že priveľa nadával. Škoda, že všetci boli takí mladí.
Muž jej zo služobnej cesty písal: Kúp mi vodu po holení, ktorá ti nebude smrdieť.
Šla do drogérie a precitliveným nosom vdychovala vlahé povetrie.
Už kvitlo všetko, čo kvitnúť malo. Stromom dospievalo lístie. Slnko šikmo svietilo, zelená pretekala spoza záhrad starých domov a jej srdce, malátne a pohodlné, sa odrazu prudko rozbúšilo.
Nik nešiel oproti, ani za ňou. Na kostole Milosrdenstva vyzváňal zvon zvolávajúci veriacich na bohoslužby; jeho hlas sa mäkko vnáral do podvečerného ticha odľahlej ulice a srdce akoby si uvedomilo, že potrebuje vodcu, sa náhle prispôsobilo. Bim-bam, bim-bam, Eliška vošla do chrámu, jednoduchého, svetlého a vzdušného a spustila sa na lavicu. Zvon sa odmlčal a srdce pokojne zatíchlo pod tenkou kožou.
Česká neznabožka Eliška, ako ju potajme volala mužova časť rodiny, mala rada kostoly. Pripadalo jej príjemné sedieť pod kupolou modernej stavby, v ktorej sa skláňajúce slnko pohrávalo s farbami na vitrážových oknách, počúvať monotónne spevy, divné dávnoveké príbehy a myslieť si pritom svoje. Alebo nemyslieť na nič.
„Počuli sme slovo Božie.“
Farár bol čiperný päťdesiatnik s kultivovaným hlasom a pestovanou plešinou. A vedľa neho okrem dvoch posluhujúcich malých chlapcov ešte jeden miništrant, na Eliškino prekvapenie tiež nie mladý. Vysoký muž v sukni a košeli s čipkovým okrajom, spod ktorej vykúkali nohy v texaskách a obrovských teniskách, mal možno aj toľko, čo ona.
Zvlnené vlasy (pre Elišku mali odjakživa kučeraví muži svoje fluidum) v nedbanlivom strapatom zostrihu, veľký krivý nos, oči s viečkami gotických madon. Pri výrazných perách dve kolmé vrásky. Gavroche v strednom veku, chlapčenský typ, čo dlho nestarne.
Po celú bohoslužbu na neho modloslužobne hľadela. Nemohol jej ujsť zo zorného poľa a ona ho nemohla osloviť. Všetko bolo tak, ako má byť.
Na druhý deň zvon zvolával veriacich a Elišku. Srdce klopkalo opäť rýchlejšie ako jej podpätky, ale tentoraz presne vedela, od čoho.
Na tretí raz už poznala jeho charakteristický pohyb, keď si zakladal ruky na neexistujúcom bruchu.
Štvrtý deň bola nedeľa. Eliška varila obed a rozmýšľala, či ho varí aj Jeho žena. Na prste mu svietila obrúčka.
Za oknom spievali drozdy.
Eliškin muž si zložil okuliare, pretrel si oči unavené obrazovkou a so smiechom zacitoval:
„Kos je u mně vôl, jen jdi a řekni mu to. Ať mně žaluje.“
Eliška sa nezasmiala. Rozmýšľala, ako sa môže volať. Vzala kalendár a prezerala mená. Pri každom zavrela oči a predstavila si príťažlivú tvár. Išlo jej to ľahko. Vybrala mu meno Richard. Richard Levie srdce.
V pondelok sa vybrala rovno za Richardom, hoci ju stálo trochu invencie vysvetliť, kam zasa ide.
Richard prišiel. Mal byľku mastné vlasy, ale inak bol taký preduchovnelý a neúčastný jej záujmu, až ju z toho prestupovalo neznáme blaho.
V utorok rozmýšľala, že by si na neho po omši mohla počkať pred kostolom.
V modrej károvanej košeli a modrých džínsach vyzeral ešte sviežejšie. Do modrého peugeota okrem seba naložil aj jedného z dvoch miništrujúcich chlapcov, ktorému vo dverách kostola predtým šibalsky stiahol šiltovku na oči. Odišli do modrého podvečera.
Eliška vždy milovala modrú.
„Už je tu zase to pitomý jaro, ptáci řvou, šeříky smrdí,“ spieval jej muž, aby svoju ženu s anemickou tvárou rozveselil. Zdala sa mu posledné dni akási posmutnelá.
Naozaj bola, keď v stredu Richard neprišiel.
Vo štvrtok kráčala ku chrámu s obavami. Srdce poskakovalo arytmicky.
Tentoraz zistila, že črty v tvári malého miništranta – spolujazdca nápadne kopírujú tie jeho.
Začala rozjímať nad Richardovým otcovstvom – iste je pevný vo viere a výchovných opatreniach, oporný bod vesmíru svojho syna, a pritom prístupný, láskavý. Hráva s ním futbal, naučil ho všetky finty a raz boli spolu už aj na ryby. Iba oni dvaja. Richard bol čoraz vzrušujúcejší.
Bola by mu priradila aj vzrušujúcu profesiu, napríklad taký požiarnik – záchranár by bol fajn, aj keď by mu prilba pricapila tie pekné vlasy, ale nevyzeralo to, že pracuje na zmeny. Mohol byť ešte architekt. Alebo aspoň bezpečnostný technik.
Pri večeri sa Eliška prihlúplo usmievala, keď si predstavila, že ho náhodou stretne v meste, zabratého na chodníku do rozhovoru s nejakým známym a vypočuje si napríklad jeho sťažnosti na úrady, ceny, politikov, ženu, šéfa, auto a pod.
Ale nie, Richard by určite nehovoril o takých prízemnostiach. Možno by mal pre toho známeho, skormúteného nejakou smutnou rodinnou udalosťou, priateľské potľapkanie po pleci, uistenie o podpore, svojej i nebeskej a azda by mu odcitoval aj niečo z Biblie.
Eliška tiež začala čítať Bibliu. Spočiatku len tak listovala, hľadala pasáže, ktoré si predtým vypočula v kostole, potom sa začítavala viac.
„Bola si u toho kardiológa?“ Zadíval sa na ňu muž znepokojene. Interpretoval si jej počínanie.
„Som objednaná až budúci mesiac,“ odvetila roztržito a našla List Korinťanom.
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá…“
Do kostola chodievala presne na šiestu, občas sa ticho vplížila až po začatí. Ale v piatok prišla skôr, chcela si trochu posedieť v tichu. Na jej veľké prekvapenie v chráme sa modlili ruženec. Richard kľačal pred oltárom chrbtom k ľuďom, po oboch jeho stranách malí miništranti. Vošla práve, keď ľud dokončil Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Vzápätí sa od oltára ozval škrekľavý mužský hlas:
„Zdravas Mária, milostiplná…“
Srdce sa jej divo rozbúšilo. Fistulujúci, nepríjemný hlas sa jej zarezával až do mozgu a gumoval všetky jeho pastelové portréty. Toto nemohol byť jej Richard. Odišla.
Po ceste domov si všimla, že orgován už odkvitol, vyschnuté strapce zapadali v lístí.
O týždeň jej doktor oznámil, že prekonala malý infarkt.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments