Dai Sijie: Balzac a čínska krajčírka
Rok 1971, čínsky vidiek. Chalupa vysoko v horách Nebeského Fénixa, vlastne len búda na koloch. Na prízemí obecná prasnica, na poschodí dvaja vyplašení chlapci z mesta. Na prevýchove. Žiadna škola, žiadne knihy, žiadna hudba, zato beh s kaďou hnoja na chrbte do kopca, oranie poľa v záprahu za byvolím chvostom alebo obzvlášť výchovne účinné – sekanie uhlia v malej bani, čo je čínska obdoba ruskej rulety, v ktorej náhodnú guľku nahrádza zával.
Autor tejto útlej čiastočnej autobiografie, Dai Sijie, mal podobnú skúsenosť. Ako mladík strávil na prevýchove niekoľko rokov v sečuánskych horách. Neskôr emigroval a v roku 2000 vydal túto knihu vo Francúzsku.
V čase celospoločenskej nespokojnosti, ktorá sa vo vlnách vracia, po celom svete a stále znova, revolúcie lákajú a desia zároveň. Pretože historické skúsenosti, ktoré sme zatiaľ mohli nadobudnúť , hovoria, že spolu s pádom starého prichádza vláda luzy. Akoby bolo vymáchanie sa v žumpe primitivizmu povinnou obrodnou jazdou. Zarovnávanie hláv gilotínou, panoptikum fúzatých sovietskych vodcov, rečnenie ožrana v požičanej baranici na pražskom balkóne, či kambodžské pyramídy z lebiek. Nech sa to volá a prejavuje akokoľvek, vždy to končí likvidáciou slušných a nevinných ľudí. V Číne sa tomu hovorilo rustikalizácia.
Súdruh Mao celé desaťročie úspešne ničil mozgový potenciál krajiny. Paradoxne to nazval kultúrnou revolúciou. 12 miliónov mladých ľudí bolo potrestaných za to, že ich mentálna kapacita dostačovala na stredoškolské štúdium, za to, že pochádzali z rodín inteligencie, či strednej vrstvy obyvateľstva. Nevhodný návyk myslieť im mal z hláv vyhnať robotný roľnícky stav. Jediné čisté žriedlo. Aj keď… vychovávatelia mládeže v horách Nebeského fénixa boli pôvodným výnosným povolaním pestovatelia ópia a zbojníci. Ale v čase, keď sa odohrával náš príbeh, už boli len poslušnými negramotnými roľníkmi. Ich duševný obzor rámcoval priestor dosiahnuteľný pešou chôdzou a spisy súdruha Maa.
Rozprávač príbehu je syn dvojice lekárov a jeho kamarát Luo zasa syn zubára, zradcu, čo prezradil nehodným ušiam, že súdruh Mao má umelý chrup. Žijú v ubíjajúcom prostredí, ťažko pracujúc a živoriac, so šancou 1: 1000 na návrat do mesta k rodinám. Neďaleko nich žije ďalší takýto nešťastník, Okuliarnik, syn známej poetky. Tiež prechádza transformačno-výchovným procesom. Má však jedno dobre skrývané tajomstvo. Kufrík s klasickou francúzskou literatúrou. To, čo sa v knihách skrýva, je nový svet, úplne inej dimenzie. Keď na to Rozprávač s Luom po prečítaní prvej knihy prídu, začne zápas.
Chlapci bojujú o kufrík všemožnými spôsobmi. Napriek nebezpečenstvu, ktoré to znamená, zakázaný svet neodolateľne vábi. Spoznanie a prečítanie obsahu kufra ich pretransformuje, zmení z chlapcov na mužov. Uvedomia si význam individuálnych rozhodnutí a slobodnej vôle, ale tiež, čo znamená vášeň, túžba a láska. Všetko veci, ktoré nepopisujú ani elaboráty súdruha Maa, ba dokonca ani spisy Envera Hodžu, ktoré čítali v minulosti. Závan francúzskej kultúry zasiahne aj život malej a peknej miestnej krajčírky, ktorej príbehy sprostredkúva zamilovaný Luo a a niekedy aj Rozprávač. A tak majú Balzac a jeho spolupútnici na svedomí lásku fyzickú, lásku romantickú, trochu žiarlivosti a premenu mladej dievčiny , ktorá si na základe názorných knižných príkladov uvedomí silu ženskej krásy, daru, ktorý by nemal zostať nevyužitý.
Je známou pravdou, že knihy sú úhlavným nepriateľom systémov, ktoré sa boja vedomostí a vzdelanosti svojho obyvateľstva. Vzdelaní ľudia môžu klásť otázky, môžu spochybňovať. Môžu poukazovať na možnosť zmeny. A tak preč s knihami a preč s čitateľmi, ktorým sa samostatné a kritické myslenie už z hláv nedá dostať inak, ako guľkou.
Možno by nebolo od veci kúpiť dobrý pevný kufor a naložiť do neho, len tak, pre istotu, dobré knihy, hrubý zošit, pero a atrament. Jeden nikdy nevie.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.