Mala som deväť rokov, keď ma babka v noci zobudila a rozospatú ako mača chvatne vytiahla pred telku. Profesionálne smutná moderátorka hlásila smrť „…iba 45-ročného talentovaného hudobníka Freddieho Mercuryho…“ Ničomu som nerozumela (iba 45 ročného?!), ale bolo mi ľúto, že toho fúzkatého pána už niet. Povedala som staršej sestre: Aká škoda, že zomrel a nikto o ňom nevedel! Spražila ma pohľadom sršiacim pravým sesterským pohŕdaním, založeným na jedenásťročnej múdrosti. Vôbec som netušila, akú megaslávu Freddie zažil. Čoskoro som sa stala oddanou fanynkou, spievajúcou spolu s ochraptenými páskami a Freddiem po japonsky (joake kisecu jume kibo, umito hikariga jondejlú…), zvedavo okukávajúc fotografie chlpatého chlapíka v žltom obtiahnutom overale.
Možno je to tým, že som rak, ale chorobná nostalgia ma prenasleduje snáď už od škôlky. Ach, aká škoda, že odišla tá teta, ktorá robila najlepšiu rybaciu pomazánku… Clivo prehŕňam fotky z detstva, z maminho detstva, babkinho detstva, akéhokoľvek detstva. Uspávam sa sépiovými polosnami o časoch minulých. Keď beží Žena za pultom, výskam. Mám dvadsaťšesť rokov a moje najobľúbenejšie slovo je reminiscencie. Ja som ten človek, ktorý sa ešte dva dni teší, keď mu zahltíte schránku stomegovým mejlom s obrázkami socialistických hračiek.
Nikdy som neprišla o domáce zvieratko, na pohreby ma naši zámerne neťahali a babičku som mala až do dospelosti. Moje stretnutia so smrťou boli teda na prvý pohľad vzdialené a sprostredkované, pre mňa však veľmi skutočné a bolestivé. Vždy keď som objavila hudobníka, z ktorého spevu mi vyrážala po tele husacina, zistila som, že je mŕtvy. Bez morbídneho zámeru, len podivným ťahom intuície som si so stopercentnou spoľahlivosťou vyberala hudobné idoly zo záhrobia. Jimi Hendrix, Janis Joplin, John Lennon. Jim Morrison (nad tým som prerevala celé popoludnie), Kurt Cobain. Jeff Buckley. A priznávam, že ma bolel aj Sid Vicious. V pubertálnom sebectve som podľahla ilúzii, že sa to celé deje MNE. MNE tí ľudia umierajú, aby som nikdy nemohla ísť na ich koncert, stáť v prvej rade, spotiť sa a stratiť tričko, prísť domov s pískaním v ušiach a ukoristeným brnkátkom s nápisom Nirvana. Ach.
Viem, že nemám právo tvrdiť, že niekto ešte „nemal umrieť“.
Čo ak mu to tu šlo tak dobre, že šikovnejšie postúpil do druhého levelu?
Chcem len vzdať prostý hold tomu, čo bolo dobré a skončilo rýchlo.
Vitajte v Márničke.
Jaro Filip
Herec, hudobník, humorista, režisér a scenárista, textár
(1949 – 2000)
O Jarovi sa píše ťažko; pátos s k nemu nehodí a vecnosť nestačí. Milovala som jeho rezavý aj hladký hlas zároveň, jeho pekneslovenskú dikciu, suché fóry a rozšafné medvedie fúzy. Skladal hudbu, písal scenáre, režíroval, spieval, hral. Všestranný talent. Jeho spolupráca s Dežom Ursínym je nezabudnuteľná. Skvele improvizoval za klávesmi i na divadelnom javisku. Ostro mu to pálilo a so slovami sa hral divukrásne. Už ho niet a to je strašná škoda.
Cítim sa privilegovaná, že som vyrastala pri počúvaní nespočetných rozhlasových relácií s Jarom; že som z generácie, ktorá ho ešte stihla.
Pustite dnes svojim deťom „Pieseň o hovne“…
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments