Literárna bobopédia

Mesto ako virtuálny priestor a povaha vzťahov v ňom

By Martina Blažeková
29. mája 2013

V dny-prochazeji-mestem-antologie-soucasnych-slovenskych-basniku o svojom príspevku vychádzam z úzkeho tematického a motivického okruhu, ktorý som si vybrala pre ilustráciu jedného výrazného bodu v poetikách slovenskej poézie, ktorý je do istej miery prítomný taktiež v poetikách niektorých českých autorov. Nemám ambíciu uchopiť slovenskú poéziu v celistvosti, ani ambíciu pokúsiť sa obsiahnuť či interpretovať básne autorov v antológii. Mojím zámerom je v krátkosti ukázať jednu vrstvu súčasných poetík, bod, v ktorom sa pretínajú a zistiť, v akom vzťahu (podobnosti či vzdialenosti) stojí táto vrstva voči súčasnej poézii českej.

Antológia súčasných slovenských básnikov vydaná nakladateľstvom Akropolis nesie názov Dny procházejí městem. Tento titul je signifikantný – poetiky sú rozdielne, mnohé z nich však spája priestor mesta – a to nielen mesta ako priestoru fyzikálneho, ale aj mentálneho, atribúty ktorého sa zrkadlia vo vedomí lyrických subjektov. V druhom prípade mesto nie je prítomné v textoch ako fyzikálny jav, ale ako jav intrapsychický. Prvky mesta si subjekt nesie v sebe – jeho pohyb, procesuálnosť, roztrieštenosť, osobnú – vnútornú, aj vonkajšiu – zdielanú mnohohlasnosť a z nej prameniaci charakter mentálnych pochodov a emócií. Urbánna poetika a atribúty spojené s industrializovaným, špecificky polyfónnym priestorom zakladajú multifokálne pole, po ktorom sa lyrické subjekty pohybujú ako bezhraničné premietacie plátna. Mesto a skúsenosť prameniaca z života v ňom určujú povahu vnímania.

Mesto tu nie je len fiktívnym priestorom, je temporalitou, asociáciou, konotáciou, mýtom a okom, cez ktorý lyrický subjekt sleduje svet a tvorí lyrickú situáciu. Legendy, mýty, archetypy sú tu krehkými tvárnymi konštantami, ktoré pomáhajú ustáliť prúd, vymedziť priestor pamäti. Strata pamäte je to, s čím zvádza boj lyrický subjekt Kataríny Kucbelovej, kedy je minulosť neistejšia ako budúcnosť. Táto neistota či nedôveryhodnosť minulosti je dôležitým motívom i u Michala Habaja – minulosť groteskne zdôraznená starými zvykmi, predmetmi či úkonmi, ale aj – na formálnej úrovni textu – viazaným veršom či vertikálnou eufóniou. Kto alebo čo je tu minulosť a nakoľko sa dá veriť jej hlasu?

V tomto priestore a čase mentálneho mesta koexistujú fyzikálne javy, mentálne pochody, láska a chémia, dych ako výpoveď, klišé ako mýtus, klávesnica ako živý jazyk. Industriálny postpost moderný svet nie je len priestorom okolo, je priestorom v, priestorom, kde sa športuje, aby sa naplnil čas a čas sa šetrí, aby sa mohol naplniť športom. Kde sa miluje, aby sa mohlo vyvodzovať, kde sa sleduje detail, aby zanikol celok. Rovnice veršov, strofické integrály. Tento hyper svet, nad priestor difúznych entít, je v súčasnej slovenskej poézii, nazdávam sa, plne rozvinutý, zakotvený v obrazoch, poetikách. Lyrický subjekt Habaja, Šuleja, Solotruka, Kucbelovej, Ferenčuhovej sa pohybuje v tomto priestore, filtruje matematické, psychologické, chemické, informačno-technologické či fyzikálne javy ako svoje súčasti, medzi ktorými otázku po minulosti sprevádza nedôverčivo (či nechápavo) nadvihnuté obočie. Veci v minulosti hodnotné, bežné či dôležité sú dnes len prázdnymi atribútmi, starožitnými čačkami vo výklade. Mýtus ako vtip, budúcnosť ako zásobáreň dekoratívnych, nedôveryhodných chytačov prachu. Ako píše Peter Šulej – „…v najbližšom kine znovu upália Johanku…“

Lyrický subjekt neverí v utvorený svet. Opakovanie dní, udalostí, úkonov akoby mohlo navrátiť pamäť a s ňou čosi, čo Nóra Ružičková stvárňuje veršom: „Uprostred mesta, uprostred dňa, naťahujem ruku.“

Post post moderný urbánny priestor teda neznamená len industriálny technologický svet, ale svet bez pamäte, svet rozostrených významov, svet, v ktorom zdieľanie zážitkov nie je aktom dôvery, ale aktom exhibície. Tu, v tejto triešti, sa lyrický subjekt snaží nájsť pamäťové body ako letokruhy na stromoch. Lyrický subjekt Kataríny Kucbelovej vraví: „nechci přestat/pamětí pojmenovávat znova/ale znova a znova ztrácím schopnost/vyznat se ve dnech/které procházejí městem/a/všechny vypadají jako jeden…“.

Tento špecifický priestor (básne)často balansuje na hranici porozumenia (občas za ňou), tak ako balansuje porozumenie v mestskej polyfónnii. Intímny priestor je tu hypotézou, niekedy inštaláciou, vystavenou síce tak, aby ju videl každý, ale „vystavenou“ natoľko, že jej verí málokto. Nakoniec je otázkou, či sa intimita a snaha o dôveru v minulosť neskrýva v Habajovom odmietnutí starých pohľadníc a čaju s piškótami, Ružičkovej dôslednej starostlivosti o neosobnosť a neadresnosť básní či v Solotrukových mikroskopických roztrieštených entitách, ktoré vo svojej polyfónnej dikcii všetky hovoria o tom istom. Čo nám tu vlastne zdôrazňujú lyrické subjekty? Možno fakt, ako môže vyzerať postpost moderná intimita – zavesená na facebooku, v histórii ICQ, city uložené v mailovej pošte, pixely spoločných zážitkov hodnotné iba v zdieľaní – na sieti. Nehmotné, hypotetické, pre všetkých, pre nikoho. Dokonca aj medzi riadkami Grochovej ľúbostnej lyriky občas tepe virtuálny priestor a jeho signály, jeho magnetizmy, možno podobne príťažlivé i pohlcujúce ako láska či ontológia.

To, čo spája mestský svet súčasnej českej a slovenskej poézie je absencia hodnotení, hodnotových vyjadrení, nedôvera k veľkým slovám, veľkým gestám (a keď tak ich ironizovaním, emblematičnosťou, problematizovaním). Postmoderná poetika v zmysle metatextovosti (ako tomu je napr. v raných básňach Michala Habaja) síce má v českej poézií o poznanie menšie zastúpenie (jednou z výnimiek je Ondřej Buddeus a jeho básne – reklamné slogany, novinové správy, záznamy elektronickej komunikácie), ale podstatné je, že obe literatúry dochádzajú v tejto tematickej vrstve k podobnému bodu – neverím. Akoby hypotetičnosť, mnohoznačnosť, mnohohlasnosť entít, javov, aj samotnej minulosti a bezpočet možností ich uchopenia rozdrobovala nielen ich významy, ale najmä ich samotnú existenciu. Kde potom začína ty, kde ja, kde to, čo bolo, to, čo je? Niet divu, že lyrický subjekt Martina Solotruka prekračuje hranice entít, je všetkým, difúzny, rozprsknutý v priestore, podobný fraktálu – stále sa opakujúci sebepodobný zhluk tých istých bodov, zosobnenie monológu stoviek hlasov. Je potom logické, že mýtus je virtuálnou funkciou, múza kyborgom, láska vyznaním v binárnej sústave, melanchólia dokonalým make-upom.

Je zaujímavé, akým spôsobom sa obe národné literatúry dopracovávajú k tejto tematickej a motivickej vrstve – každá po svojom, no výsledok je podobný. Svet je tu, má ho každý, vo svojich virtuálnych rukách, vo virtuálnej pamäti, vo virtuálnych vzťahoch, vo víre dní, ktoré (bez stôp) prechádzajú hypotézou mesta.