Elena

Elena-2011Tento film mi nejde z hlavy niekoľko týždňov. Priviedol ma k nemu celkom prozaicky kôš plný neožehlenej bielizne a bohumilý zvyk našej verejnoprávnej televízie dávať to (naj)lepšie zo svetovej kinematografie v čase, keď je pomerne vysoký predpoklad, že na pozeranie i žehlenie už bude dostatočný pokoj.

Nakoniec som ale nežehlila. Predsa len počúvať modernú ruštinu v úsečných dialógoch je čosi iné ako čítať v originále Dostojevského (so slovníkom poruke), takže som mimovoľne sledovala i titulky, ale predovšetkým – film bol silne vizuálny. Počnúc dlhým úvodným a záverečným záberom na májovú vetvičku (ktorú zmienili viacerí recenzenti na čsfd ako čosi minimálne filmársky pozoruhodné) cez ďalšie zábery Eleninho pracovného dňa a pod.

Nebudem tu zasvätene písať o cizelovanosti statických záberov, ani o herectve Nadeždy Markiny (meno herečky i režiséra som si samozrejme len vygúglila), ba ani posudzovať režijnú kompozíciu, aj keď všetko zo svojho laického pohľadu hodnotím veľmi vysoko.

A som rada, že som žiadny iný film režiséra Andreja Zvjaginceva nevidela, že čo sa týka sociálnej drámy ako žánru tiež nemám veľa skúseností a nakoniec, že filmov nepozerám veľa. Na tomto čistom plátne sa teda pokúsim premietnuť svoje dojmy.

elena.2011.2

Najprv niečo o príbehu: jednoduchý sujet vychádza z krátkeho manželstva dvoch starších ľudí, medzi ktorými je vekový i sociálny rozdiel, čo je samo osebe témou a podpisuje sa pod celú situáciu. Bohatstvo versus slabé sociálne pomery, utilitarizmus a intelektuálny cynizmus versus pudová citovosť a istý fatalizmus. Celé manželstvo po formálnej, ale tým aj obsahovej stránke vykresľuje krátka scéna u právnika po Vladimirovej smrti pri delení majetku, ale aj niekoľko úsporných dialógov v kombinácii so zobrazením rutiny bežného dňa oboch. Do hry okrem ich vzájomného vzťahu vstupuje rodičovstvo. Obaja majú po jednom dieťati, ktorého výchovu, či skôr vzťah k nemu (keďže ide o dospelých ľudí) vzájomne u seba odsudzujú. Elena preberá nemiestnu zodpovednosť za situáciu rodiny svojho povaľačského syna, Vladimir hrdo a zanovito trpí nezáujmom svojej bohémskej dcéry. Témy, ktoré sa občas dostanú na pretras pri raňajšej ovsenej kaši (áno, toto jedia bohatí vážiaci si svojho zabezpečeného života na rozdiel od čipsov a piva, ktorými sa napcháva Elenin syn), ale ktorým sa v záujme zachovania pohodlia a pokoja treba vyhnúť. Až kým nenastane situácia, ktorú je treba riešiť tu a teraz, Vladimir nevyjadrí svoje presvedčenie o pravidlách úspešného života a rodičovských povinnostiach aj praktickým rozhodnutím a Elena nepodľahne bytostnému materinskému presvedčeniu, že je „jediná“, čo môže v kauze svojho vnuka a syna zasiahnuť ako deus ex machina.

elena.2011.3
Odrazu celá dlhá predpríprava vrcholí v chladnokrvnej vražde, podfarbenej tým, že žila s týmto mužom desať rokov a, ako sa dozvedáme, bola v minulosti aj profesionálnou opatrovateľkou. Samotnému činu je venovaných sotva pár minút a aj keď neuvidíme Vladimirove smrteľné kŕče, ani muky vrahyne čakajúcej na smrť obete v spomalenom, nervydrásajúcom zábere, Markinovej herectvo sa zaskvie. Myslím, že práve tie dlhé zábery v kombinácii s krátkymi scénami z dramatických udalostí, v ktorých kamera akoby len cudne nakukla do najintímnejšieho prežívania zúčastnených, dodali celému silu.

A potom aj minimalistické, ale jasne vykresľujúce dialógy, ako napríklad Elenin rozhovor s obhliadajúcim lekárom, ktorému predloží na tácke svoju „vražednú zbraň“ a ešte ho dokáže zahriaknuť čoby právom dotknutá smútiaca vdova. Svoje urobí aj striedmo nadávkovaná Glassova hudba.

No a človek čaká, čo bude ďalej. Príde po zločine nejaký trest? Spracuje vôbec Elena svoje konanie? Zmieri sa Vladimirova dcéra so stratou časti dedičstva a otca, ktorého napriek všetkému milovala?

elena.2011-1
Tento film otvoril mnohé témy – od rozdielov medzi vrstvami, cez utilitaristické partnerské vzťahy, pokrivenú rodičovskú lásku, schopnosť zločinu, bytostnú osamelosť až po právo na život a jeho cenu. A vo mne otvoril aj otázku, nakoľko som už zdeformovaná vykonštruovanou naratívnosťou, keď som neustále očakávala vyvrcholenie niektorých scén v dramatickej zmene príbehu a kombinovala, čo sa asi stane. Aj preto som si istá, že sa film nebude páčiť každému, že ho môže svojím spôsobom i iritovať. No vo mne pomalé tempo a absencia príbehovosti nakoniec dosiahli hlboké znepokojenie nad položenými otázkami a obdiv nad schopnosťou dobrého filmu výrečne sprostredkovať toľko, čoho by stačilo aj na slušný románový zväzok. A to všetko bez posudzovania a odsudzovania, bez filozofovania a svojím spôsobom aj bez štylizácie, čistým okom kamery a uvoľneným herectvom v skvelom pôvodnom scenári.

Zo zvyku som uvažovala aj nad tým, či sa nejako na filme podpísala národnosť jeho tvorcov. Okrem toho, že herci vyzerajú ako Rusi a v interiéri „kozmopolitného“ katalógového bytu sa tiež nájde pár špecifických drobností, ktoré jasne svedčia o tom, že sa to určite neodohráva ani v Amerike ani vo Francúzsku, som výrazne necítila špecifický ruský pátos, ani nič podobné, podľa čoho väčšinou uzavriem: „typicky ruský film“.

Toto bol typicky dobrý film a priniesol nielen obraz dnešného Ruska, ale podobne ako veľkí ruskí klasici, aj nezastretý a prenikavý obraz doby a nadčasových tém v nej.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť