Adela a Adelaide I.

Jedného dňa sa to stalo.To, čoho sa obáva každý autor a o čom už mnohí napísali.
Autorova postava sa rozhodla žiť vlastným životom.
„Prosím ťa, neblbni,“ prosíkal autor, keď sa v to ráno zobudila a namiesto zvyčajnej rannej cigarety priamo v posteli sa rozhodla celkom normálne sa popreťahovať , vstať a umyť.
„A nemohla by si povedať aspoň niečo také akože: Zas jeden blbý deň predo mnou?“ líškal sa jej, keď sa kriticky zadívala do zrkadla po tom, ako na seba nafŕkala studenú vodu.
„Nemohla,“ odvetila mu lakonicky. „Ak si si nevšimol, vonku dnes svieti slnko a ja som sa naozaj dobre vyspala. Ozaj, kde mám tie šminky?“
„Ty sa predsa nemaľuješ,“ namietol autor. Vzápätí sugestívne stíšil hlas: „Cítiš sa posledné dni úplne na dne, nezaujímajú ťa také prízemnosti, ako je vzhľad.“
„Netáraj,“ mávla rukou, „Nevravím, že som sa cítila posledné dni akurát dobre, ale dnes sa mi naozaj nechce rozoberať takéto somariny.“
„Somariny?!“ zabehlo mu. „Ty sa predsa nachádzaš v životnej kríze, stojíš na križovatke, kde každá cesta vedie do neznáma a nedáva ti ani nádej na zmenu k lepšiemu!“
„Ty máš teda dramatický talent!“ dvihla obočie a klieštikmi si vykrútila dohora mihalnice.
„Som predsa spisovateľ a píšem drámu. O tebe!“ zahrmelo desať ton autorovho sebavedomia.
Ale postavu jeho váha nepridlávila, ba ani zamak ju to nevzrušilo.
„Možno by si si mal dať nachvíľu pauzu a napísať niečo ľahšie. Napríklad básničky pre deti,“ poradila mu vcelku dobromyseľne.
„Básničky!“ odfrkol si autor. „Z toho som vyrástol už na základnej škole. A ešte pre deti! Ja predsa mám ľuďom čo povedať a s mojím žánrom som spokojný!“
„Ty možno áno, ale ja už nie,“ zanôtila postava a začala si skúšať rôzne účesy.
„Adelaide…“ pokúsil sa jej prehovoriť do duše.
„Volám sa Adela, jednoducho Adela, to si zapamätaj!“ prerušila ho nečakane prudko. Raz darmo, na mená sú ľudia, a teda aj literárne postavy, citliví.
„Nepáči sa ti Adelaide? Znie to predsa tak vznešene…“ vyhŕkol zmätený autor. Bolo mu už takmer do plaču. Jej sa nepáči ešte ani ako ju pomenoval! A koľko si s tým dal námahy. Čo je on nejaký Zúbek, aby písal o Adelách? A čo je ona nejaká Banášová? Alebo tá mäsožravka z filmu?
K viacerým Adelám autorova pamäť nesiahala. Rozhodne, Adelaide je vznešené meno. Aj pre kráľovnú. Ale tejto nevďačnici sa nepáči.
A koľko už toho pre ňu urobil! Sedel s ňou za dlhých nocí, keď nemohla spať a plakala do vankúša. Prežíval s ňou všetky jej trápenia, žiale, zúfalstvo, bezmocnosť! A teraz – keď sa chvíľku cíti dobre a na oblohu sa na pár hodín vydriape nejaké hlúpe aprílové slnko, už si myslí, že ho nepotrebuje. Ale veď on jej ukáže! Vzchopil sa.
„Adelaide?“ ozval sa úlisne.
„Už som ti povedala, že sa volám Adela a bola by som rada, keby si to rešpektoval.“

Zdôraznila odmerane ani na neho nepozrúc a ďalej si maľovala pery.
„Ako chceš. Zaujímalo by ma, ako by sa ti páčilo, keby tvojho milenca dnes zrazilo auto?“
Teraz sa už k nemu obrátila.
„Prečo by sa mu to malo stať?“ Do pochybovačného výrazu v očiach sa jej vkrádal strach.
„Pretože si prajem, aby si bola smutná!“
„Ty…“
„Áno?“
„Ako môžeš mať také morbídne nápady! To ti naozaj až tak veľmi prekáža, že sa dnes po dlhom čase cítim konečne trochu lepšie? Že by som už chcela žiť normálne?!“
„Adela!“
Nečakane sa rozzúrila: „Ty bastard neukojený! Tebe to robí dobre, však?! To, ako sa po nociach zožieram výčitkami, smútkom, beznádejou. Ako nič nejedávam a schudla som aspoň päť kíl! Takto sa ti páčim, čo?! Bez štipky sexepílu, „ ako stelesnený smútok, krehký odtlačok utrpenia“ – tak si to napísal minule, nie?!“
Hľadel na ňu, úplne šokovaný. Jej dlhý, vychudnutý prst, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani osvienčimský väzeň, mu mieril rovno na hruď. Keď do neho štuchla, akoby ho bodla.
„Počúvaj Adelai..Adela. Musíš to pochopiť. Si moja postava a každá postava…“
„…má žiť, ako sa tebe páči, ako to tebe vyhovuje, však?“ zasmiala sa hrubým, strašidelným smiechom.
„Ale je predsa prirodzené, že v živote sú aj také fázy, v akej sa nachádzaš práve teraz ty,“ chlácholil ju a snažil sa získať späť stratenú rovnováhu. „Uvidíš, všetko sa na dobré obráti, šťastné konce sú predsa najúspešnejšie a ja chcem písať nielen pre európskeho čitateľa.“
„A dovtedy čo? Koľko dní si mi ešte prisúdil, že sa mám mágať v tomto bahne, napriek počasiu a všetkému?“ opýtala sa odrazu naoko vecne.
„No už to dlho nepotrvá… možno ešte také tri mesiace.“
„Hm, tak tri mesiace…“ V očiach sa jej mihlo niečo nebezpečné.
„Takže už len celý štvrťrok,“ zopakovala s mrazivým úškľabkom. „Deväťdesiat dní nemusím jesť, ani spať, možno by som už ani nemusela vychádzať z domu, čo povieš?“
„Nó, až do takých extrémov by som to nehnal…“
„Ďakujem, skutočne, veľmi ti ďakujem! Máš naozaj ľudský prístup. Veď bez teba by som to hádam ani neprežila, umorila by som sa vlastným trápením. Našťastie si tu ty a dal si mi nádej. Už len tri mesiace!“
Autor sa potešil. Konečne sa všetko vracia do starých koľají, Adelaide pochopila, že to s ňou myslí dobre, že on je v podstate jej najlepší priateľ – veď ju pozná najlepšie.
„Tak a teraz sa pakuj, ty pako!“ skríkla.

Prihlúply úsmev, ktorý sa mu začal rozvíjať na tvári, hneď zamrzol.
„Hľadaj si inú obeť, možno nájdeš nejakú skutočnú sprostú Adelaide, ktorá ti toto všetko zožerie a ešte ti bude vďačná, že si ju nakoniec neposlal voňať fialky odspodu!“
Vo chvíli už do neho hádzala všetko, čo jej prišlo pod ruky. Hrebeň s ostrými zúbkami mu ledva minul oko.
„Adelai…Adela! Zbláznila si sa?“
„Áno, presne tak, zbláznila! Každý by sa z toho utrpenia, ktoré si mi prisúdil, ktorého „kalich si ma chcel nechať vypiť až do dna“, zbláznil!“ vrešťala ako zmyslov zbavená a hádzala do neho ďalej :
natáčky, obočenky, krémy, maskaru, uteráky, všetko, čo mala v dosahu. Keď chcela použiť fén, spakoval sa.
Zatvoril sa v spálni a načúval zvukom z kúpeľne. Chvíľu sa neozývalo nič. Potom počul šumenie rýchlovarnej kanvice, hudbu z rádia.
Kým sa naraňajkovala, celkom normálne a ako zistil po jej odchode, aj výdatne, čupel za dverami spálne a pokúšal sa zrovnať si v hlave, čo sa to vlastne stalo. Vypovedala mu poslušnosť. Jeho vlastná fikcia. Kam to až môže zájsť? Čo bude teraz robiť? Má zmysel pokúšať sa ju ešte o niečom presvedčiť?
Možno sa len potrebuje upokojiť. Prevetrá si hlavu a vráti sa. Ale čo ak sa naozaj zrútila? Čo ak jej z toho všetkého, ako sa hovorí, preplo?
Hm, možno by stálo za to trochu ju pozorovať…

Z cyklu Autorské poviedky

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments