Dočerta, asi som blázon, pomyslel si Dávid V. Chystal sa spraviť rozhovor so slávnym Spisovateľom do regionálneho týždenníka, kde pracoval ako redaktor. Dofajčieval cigaretu na svojom balkóne, nahlas srkal ešte horúcu kávu a úkosom hľadel na mladého muža na parkovisku pod oknom, ako sa motá okolo svojho auta. Mení ich ako ponožky, toto je už tretie tohto roku. Pozorujúc obláčiky dymu z cigarety sa pod nos pre seba pousmial: aké to musí byť povrchné, až nejako plytké stále si kupovať ďalšie ojazdené auto a neustále okolo neho behať! Keď sa nad tým zamyslel, nevidel v podstate na tom nič zlé; vedel iba to, že jeho by to nebavilo.
Do chladnejšieho júnového vzduchu zamyslene vyfukoval dym z LM-ky, neistý, či koná správne, že chce otravovať starčeka, ktorý už ani poriadne nechodí. Ale pojem to je riadny, pomyslel si zároveň, aby odohnal pochybnosti. Už odmieta všetky rozhovory. Utiahol sa. Pri tejto hrejivej myšlienke zatlačil dôrazne ohorok do popolníka. Ešte ho kacírsky napadlo, že by si mal hrknúť za štamperlík koňaku na povzbudenie. Bude ešte dnes šoférovať, uvedomil si a upustil od toho. O Spisovateľovi si mnohé naštudoval cez Wikipédiu, plus mnoho vecí o ňom vedel z médií, kde ešte pred desiatimi rokmi často vystupoval. Čo môže o ňom priniesť nové pre ich regionálny týždenník, aby bol originálny? Otázky si starostlivo spísal do poznámkového bločku. Klasicky: ceruzkou. Opakoval si ich, aj keď ich nepotreboval vedieť naspamäť.
Schôdzku na stretnutie s kultúrnou legendou našej krajiny mu vybavila jeho priateľka Andrea, vnučka slávneho muža, ktorý mal mať o dva roky deväťdesiatku na krku. Možno budeme rodina, napadlo ho, prečo potom taký ostych až nepokoj? Mal šťastie, už pol roka s ňou chodí… vedel od začiatku, že Andrea je v príbuzenskom vzťahu s legendárnym slovenským románopiscom. Veď preto jej bol na čítačke. Pritiahlo ho slávne meno. Spravil s ňou rozhovor vo februári, keď uvádzala na trh svoju druhú knihu. Bola to akási rafinovaná ženská literatúra, aj keď Dávid V. musel uznať, že z hľadiska štylistiky niečo Andrea zdedila po svojom Dedovi.
Kto koho zbalil? To nevedel presne určiť. Asi ona jeho. Bola stará dievka po tridsiatke a on starý mládenec v približne rovnakom veku. Možno sa k sebe hodili…
Rozhodol sa prejsť peši ten kúsok do vilovej štvrti, kde Spisovateľ býval. Svoj starý Renault Clio nechal postávať na parkovisku. Veď ešte dnes pôjde do redakcie spracovať rozhovor, ak sa všetko vydarí. Od jeho bytu v malom mestečku bol rodinný dom Andrejinho deda len na skok. Dohovorení boli na jedenástu. Andrea to tak vybavila. Ráz Dávida V. zobrala k mame do domčeka, kde bývala so svojím otcom – Spisovateľom. Na staré kolená sa utiahol z verejného života, odsťahoval sa z rušnej Bratislavy do tohto malého tichého mestečka sto kilometrov východne od našej metropoly, aby tu zrejme dožil. Andrejina matka, už dôchodkyňa po šesťdesiatke, sa o neho starala. Keď ho k svojej mame Andrea zobrala, prišiel mu neprístupný… pozdravil ho na terase, kde sedel zamyslene s fajkou v ústach; takmer za nehýbal, iba hlava sa mu občas mierne pootočila. Na pozdrav Dávida V. len nezaujato kývol hlavou, akoby to nebolo ani odzdravenie, len nejaký starecký neduh. Hlavu mal celú plešatú, vedľa kresla mal paličku; nebol najchudší, bol tak neurčito starecky rozložitý. Dávidovi V. pripomínal Henryho Millera na jednej z fotiek, na ktorú niekde v časopise narazil.
Na jún bola veľká zima, čerešne už dávno spustili svoje lístie. Do vilovej štvrti dorazil päť minút pred jedenástou. Sučka belgického ovčiaka Šinga pobehovala popri múriku s oplotením, nepôsobila nijako nebezpečne. Otvorila mu Andrejina mama – prívetivá dáma v rokoch a zahnala temperamentú strážkyňu kamsi za dom. (Andrea bola niečo vybaviť v kníhkupectve, ktoré vlastnili v okresnom meste neďaleko ich mestečka).
Dávid V. venoval dcére Spisovateľa úsmev a tá ho uviedla do priestrannej obývačky, ktorú už poznal z predchádzajúcej návštevy. Spýtala sa ho, či si dá niečo na pitie. Poprosil o pohár minerálky.
– Otec sedí na terase, – povedala a pokynula rukou nech prejde. – Nebudem vás vyrušovať.
Starec sedel nehybne vo veľkom kresle a trasľavými rukami s hnedými fľakmi si napchával fajku. Cez kolená mal prehodenú deku. Keď ho zbadal utrúsil: – Už som na vás pripravený, mladý muž. Aj tabáčik-chytráčik som si už prichystal… – Ani sa na neho nepozrel.
Dávid V. na moment zostal stáť po boku starého muža s otázkou v očiach, kde si sadne. Bol neistý a hlas mu preskakoval, keď ho zdravil. Doteraz ho poznal len z televízie a takto blízko neho nebol ani pri ich prvom stretnutí. Oproti nemu bola nová, ale nepohodlná lavička. Neisto si na ňu sadol. Keď priniesla jeho dcéra pohár minerálky pre hosťa, iba utrúsil:
– Poondiata zima, – a upravil si umelý prístrojček na ľavom uchu, – v júni tu musím sedieť naobliekaný ako cibuľa. – Stále mu nevenoval pohľad. Dávid V. sa mierne upokojil. Čakal, kým zdanlivo zamyslený starec niečo povzbudivé povie. Vietor na terase sa mierne poihral s veľkým slnečníkom, pod ktorým sedeli. Ticho trvalo možno až minútu.
– Vy ste Andrejkin ďalší frajer? – Ani nečakal na odpoveď a sám pokračoval: – Niežeby ich mala veľa, ale ešte sa kofa nevydala…! Asi čaká na nejakého princa. – Až teraz sa na neho zamyslene zahľadel; nezdvihol však od fajky celú hlavu iba akosi neprirodzene vyvrátil dohora oči, akoby to mal nacvičené. Dávid V. sa pousmial: – Áno, som jej frajer, ako hovoríte…! – Slovo frajer mu prišlo nejaké zastarané, ale čo mu mal povedať? Že sú vo vzťahu? To by starec asi nepochopil.
Starcovi sa podarilo úspešne napchať fajku. Začal si ju pripaľovať takým tým väčším zapaľovačom, ktoré Dávid V. videl niekde v predajni Jednota. Fajka úspešne začala dymiť a strnulosť zo starčeka razom opadla. – Tak sa pýtajte, mladý muž! Ako vás mám volať? Andrejkin frajer? – Šibalsky sa pousmial.
– Som Dávid, – osmelil sa novinár.
– Dávid, nech sa páči! Do toho! Len preto, že možno budeme rodina. Inak by som na vás poštval Šingu!… – Prižmúril oči a trhlo mu kútikom úst. Asi úsmev. – To bol žart, pravdaže, nebojte sa!
Dávid V. sa otriasol a zapol nahrávanie na modernom mobilnom telefóne a mierne povzbudený začal: – Od vašej prvotiny ubehlo už šesťdesiattri rokov. Odvtedy vám vyšlo vyše dvadsať beletristickým diel. Ako to vnímate s odstupom času?
– Pokojne rozprávajte hlasnejšie, Dávid, na ľavé oko prd makový počujem, ako vidíte. Na pravé ako tak… Ako to vnímam?… Nuž neviem, sám sa čudujem, že som sa toho dožil. Cha-cha… Tie čísla veľmi nespomínajte, lebo mi príde smutno. Sám neviem, čo vám mám povedať. Povedal som už toho toľko, že sa možno budem opakovať… – Na zosušených perách mu zaihral úsmev. – Hádam prežijem aj Márqueza, sme skoro rovnaký ročník. Ako povedal Hrabal, keď sa ho pýtali v neskoršom veku, na čom pracuje: „Jó, ja už jenom piju pivo…“ Pivo som síce nikdy nemal veľmi v láske, ale vínkom som nepohrdol. Ale viete, už nemôžem, lekár zakázal, koťuha akási protivná… Aj myšlienky sa mi nejako zamotávajú. Zabúdam, čo som mal na raňajky. Ale ževraj to je bežné už aj v skoršom veku. Vnímam to teda veľmi pozitívne… – zakašľal a ďalej bafkal z peknej vyrezávanej a dosť veľkej fajky. – Ďalšia otázka, Dávid!
Tu si Dávid V. uvedomil, čo už odpozoroval dávnejšie: starecká tvár má veľkú mieru zotrvačnosti. Výraz tváre len s námahou získava nové tvary, aj keď emócie sa menia rýchlejšie. Tie puky, vrásky na tvári starých ľudí, akoby na niečo čakali, kým prejdú do novotvaru, zodpovedajúcemu zmene ich citových pohnútok. Tak to bola aj u starčeka – Spisovateľa. Ešte mal na tvári zaseknutý úsmev, ale reč mal už vážnu. Taký drobný nesúlad. Disharmónia.
– Možno sa vás to pýtali stokrát predo mnou. Zopakujem to: Prečo píšete? – Dávid V. si uvedomil, že odbočil od línie otázok spísaných na bločku, ktorý si prichystal.
– Juj, keď to je naozaj krepá otázka. Keď som bol mladší a písal som… kým som mohol, pravdaže, na túto otázočku som odpovedal, že chcem niečo po sebe zanechať a chcem na niečo poukázať… neduhy a tak. Viete voľakedy sa hovorilo, že spisovateľ je svedomím národa. Blbosť. Kto by to čítal potom?! Každý sa bojí svedomia. Teraz si uvedomujem, že som to písal pre peniaze. – Zdvihol spýtavo husté šedivé obočie, ktoré bolo v úplnom kontraste s jeho holou lebkou. Pokračoval: – Viete, Dávid, keď nič iného v živote neviete, tak píšete… viem, je to čudné, ale ako vyštudovaný pekár som mal veľmi rád knihy. A raz som si povedal, že budem spisovateľom. Podarilo sa. A mimochodom: aj Zola písal pre peniaze a ani sa tým netajil, Dostojevský nestačil splácať dlhy, a tak si bral vysoké preddavky od vydavateľov. Poznám mnoho iných príkladov. Tak!
– Po vašej tretej knihe ste upadli do nemilosti režimu. Prečo? Nepodpísali ste Chartu!
– Juj, mladý muž, to ja neviem, ale to by ste sa museli spýtať tých, čo mi to zakázali. Netvrdím, že som nad tým dlho nedumal, možno až priveľa, keď som sa musel vrátiť k pečeniu chleba v pekárni, no na nič rozumné som neprišiel. Možno preto mi to zatrhli, že som bol úprimný… uhm: možno úprimný k sebe v prvom rade.
Dym z fajky tak korenisto voňal. Bolo ho všade. Vietor utíchol.
– Po revolúcii vám vyšlo skoro desať kníh, ktoré vás preslávili aj v Európe. Vaše knihy boli preložené skoro do desiatich jazykov.
– Jáj, panečku, to hej. Písať som neprestal ani v pekárni. S odstupom času môžem povedať, že to boli celkom pekné roky: po návrate zo zmeny som písal. Pre seba. Bola to ako vnútorná potreba. Podobne ako jesť a piť pre niekoho. Naozaj rád som mal len svoju nebožku a knihy. – Znovu sa mierne pousmial. – Len tie knihy mi zostali.
– Muselo to byť ťažké!… Verili ste, že sa to zmení?
– Dúfal som v to, ale neveril som tomu. To poviem… Ale musím dodať, že po revolúcii som sa pisateľsky trápil. Napísal som síce ešte pár kníh, ale už to bolo trápenie.
– Aj tie zaujali čitateľsky verejnosť! – Dávid V. cítil, že sa uvoľňuje, napätie v ňom upadalo. Nadobúdal pocit, že debatuje so svojím dedom o zbere úrody v záhradke.
– Možno, to pripúšťam.
– Ste pomerne zabezpečený človek.
– A jaj, to áno, ale Nobelovku som v živote nedostal, takže nie som až tak bohatý.
– Niekto o vás napísal, že ste boli aj na liečení v Pezinku.
– Áno, k tomu som sa priznal. Ale to je zaujímavé. Diagnostikovali mi depresie. Vtedy to bolo čosi nezvyčajné. – Spisovateľ sa pomrvil, aby si upravil deku. Výraz tváre mal poddajný, ale rozprával rozhodne: – Keď ja som nič nevedel urobiť nič poriadne. – Zachechtal sa a Dávid V. mohol pozorovať, ako sa na zvráskavenej tvári zasekol úsmev: – Ani obesiť som sa nedokázal… – poznamenal starec. – Ani Vonnegutovi sa to nepodarilo, ani mne nie.
– Ako ste sa s tým vyrovnávali? S takým biľagom. – Dávid V. nevedel, či nestúpil na nebezpečnú pôdu.
– Viete, mladý muž, ono sa to má tak: Po tom mojom pokuse a hospitalizácii si zo mňa všetci uťahovali. Ťukali si prstom po čele: Ľaľa ho, blázon. Ale takto: zo mňa niečo opadlo, nejaký tlak, ktorý som si nevedel definovať. Ľudia si ma až po moju hospitalizáciu v blázinci vážili napriek tomu, že som bol len pekár. Hovorili: „Pozrite, to je ten spisovateľ.“ Ale potom, čo som to urobil, to akoby upadlo. Cítil som sa voľnejšie. Blázon nikoho nezaujíma. Ani eštébaci sa o mňa viac neobtreli. Vtedy som im všetkým prišiel ako blázon, a tak som mal pokoj. Bol to zvláštny pokoj. Čo si ako nebeské objatie. Nehovorím, že keby som to nespravil, že nedospejem k takémuto vyrovnaniu so samým sebou. Možno by to dlhšie trvalo, ale pre ľudí by som sa aj bez toho pokusu stal neskôr bláznom.
– Napísali ste novelu venovanú (ako ste napísali) najkrajšiemu bláznovi, ktorého ste stretli. Bol to psychiatrický pacient. Píše sa, a vy ste to nedementovali, že to bola skutočná postava.
Šingo sa rozštekala a behala popri plote. Andrejina mama ju okríkla.
– Áno, to je pre mňa najkrajšia knižka. Veru tak. V blázinci som stretol človeka – na zatvorenom oddelení -, ktorý zanechal vo mne širokú brázdu, ako my staršie ročníky zvykneme hovoriť. Nebol to žiadny literát, to musím povedať, ale bol vnútorne nesmierne silný.
– Napriek tomu, že sa liečil z ťažkej duševnej choroby?
– Práve preto! – Spisovateľovi vyhasla fajka, aj keď ju mal ešte do troch štvrtín nedofajčenú. – To ten vietor, – poznamenal a pokojne sa pokúšal znovu si ju zapáliť. – Keď chcem Šingo napaprčiť, tak jej fúknem do nosa, – povedal. Viete prečo sa to zviera volá Šingo?
– Nie, – pripustil nesmelo Dávid V.
– Podľa hrdinu Kawabatovej knihy Hlas hory. Šingo Ogata sa volal ten Japonec z tejto útlej knižočky. Pamäť mám kostrbatú, ale na toto meno si vďaka tomuto psovi vždy spomeniem. Z toho chlapa v knihe vyžaroval akýsi pokoj, ktorý prenikal aj mňou, keď som si to čítal. Často som v živote rozmýšľal, ako by danú situáciu riešil Šingo Ogata.
Usmial sa: – Ale Kawabata dostal nobelovku a ja nie, ako som už spomínal. To len na okraj… čo ste sa to pýtali?
– Ten váš priateľ v liečebni…!
– Áno, prepáčte, že som odbočil, ale má to súvis. – Nadýchol sa. – Ten chlapík mi bol od začiatku iný ako ostatní pacienti. Nie je to môj priateľ v pravom slova zmysle. Nechodili sme spolu na pivo alebo na ryby. Nevedel som, čím to je až som ho raz prichytil, ako si niečo číta. Pýtal som sa ho, čo to stále číta nech mi dá dobrý tip, reku, že ja milujem klasickú literatúru. Vždy sa odtiahol do ústrania a nechcel mať odvtedy so mnou nič spoločné. Bál sa ma. Asi bol paranoidný.
– Napriek tomu ste mu venovali knižku…
– Presne, Dávid, presne… – Pozrel na oblohu, akoby sa bál dažďa. Mraky rozfúkal vietor. Pohľad mal iskrivý, až sa zdalo, že lieta z predmetu na predmet na terase: kvetináče zavesené vo výške očí, pekný živý plot, ostrihaný trávnik.
– Čím vás teda ovplyvnil…?
Spisovateľ sa opäť zahľadel na špičku fajočky. Upokojil sa.
– Samozrejme, že som mu dal pokoj, o tom potom, vedel som, že ho nechcem zraniť. Prestal som sa o neho zaujímať, aj keď som ho pri spoločnom stravovaní pozoroval. Mal v sebe niečo príťažlivé. V knihe som to nazval, že svietil a priťahoval ľudí. No, ale takto: on sa mi po čase – mohli to byť aj tri týždne, čo sme boli na rovnakej ubikácii – prihovoril a odtiahol ma do svojej izby, kde mi ukázal kolibričiu bibliu – bol to Nový zákon, z ktorého si pravidelne čítaval. Poprosil ma, aby som ho neudal sestričke, lebo sa veľmi bál, že mu ju zoberú. Ubezpečil som ho, že to nikomu nepoviem, a on mi na oplátku tú malú knižtičku, ktorá by sa vošla do zadného vrecka nohavíc, požičiaval. Knihy sme na ubikáciách nemali, nemocničná knižnica bola v katastrofálnom stave, tak som bol rád, že si môžem niečo prečítať. Čítal som ju stále, dookola, dookola, dookola, celé dva mesiace, čo som tam bol. Keď odchádzal z nemocnice, tak mi ju daroval. Doteraz ju mám. – Stíchol na moment. – Počujete to šumenie mladých briezok v záhrade? Ja už dobre nepočujem, ale viem, že briezka príjemne šuští.
Dávid V. tiež nič nepočul.
– Tak ste nakoniec odišli sem a utiahli ste sa po operácii bedrového kĺbu. Koľko je tomu rokov? Desať.
– Nepočítam to, – odvetil nepozorne. Fajku položil na nízky stôl pred sebou. Potom v ňom čosi zaihralo. – Viete, čo napísal Kawabata o Tokiu v istej knihe?
– Nie, – pripustil novinár.
– Pre mňa to platí aj o Bratislave. Napísal niečo v tom zmysle, že ľudia vo veľkomeste sú zložití ľudia. Žijú v zhluku a zmätku, takže ich city sú rozdrobené na márne kúštičky. Veľmi sa mi to páčilo.
Starý muž nemotorne otočil hlavu do vnútra príbytku a pozrel na hodiny: – Už je o päť minút dvanásť, idú mi správy. Prepáčte, Andrejkin frajer.
– Ešte jednu otázku pre našich čitateľov… – Dávid V. sa zaliečavo usmial. – Ako trávite čas počas dňa. Čomu sa venujete, ak niečomu?
– Uhm… – Spisovateľ bol v rozpakoch. Chvíľu premýšľal, aby odpovedal: – Trošku si čítam klasikov, naozaj len trošku, a čakám na sestru smrť.
Keď Dávid V. odchádzal z ich domu, všimol si, že mladá briezka naozaj akosi radostne šuští.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments