Keď sa Adela po dvoch dňoch neskoro v noci vrátila, bola už zjavne vybúrená. Búchala dvermi a v prázdnej chladničke hľadala čosi pod zub. Pritom si pospevovala.
Autor tíško ležal v posteli. O chvíľu prišla do spálne a rozsvietila. Vyzliekala sa, akoby ho tam ani nebolo. Nemohol si nevšimnúť jej vystupujúce rebrá a tŕne bedrových kostí. Naozaj, nechal ju priveľmi vychudnúť.
„Kde si bola?“ neovládol sa nakoniec.
„Niekedy chodím aj medzi ľudí. To by si mal vedieť,“ odvetila bezočivo a jazyk sa jej zaplietol.
„Ty si pila?!“
„No a? A ty čo ma spovedáš? Si môj otec?“
„Som tvoj autor a to je čosi podobné.“
„Pokiaľ viem, môjmu zomrelému tatuškovi si prisúdil ťažkú alkoholickú závislosť, tak sa nečuduj, že jeho vlohy sa v krízových situáciách prejavujú,“ začkala.
„Ale tvoja matka bola poriadna žena.“
„Podľa teba. Podľa mňa to bola hus, ktorá ho nechala, aby nám ničil život!“
„Adela!“
„Čo? O mŕtvych len po dobrom? Dobre, dobre. Ale kvitujem, že si si konečne zapamätal moje meno,“ zívla.
„Radšej už spi.“
„A to teda nie. Ja ti teraz porozprávam jeden príbeh a ty budeš pekne počúvať!“ posadila sa odrazu, celkom triezvo na posteli.
„Adela, som unavený.“
„Aj ja som unavená. Neboj sa, bude to krátky príbeh. O mojom nevlastnom bratovi.“
„Čo to táraš, ty predsa nemáš brata, ani vlastného ani nevlastného!“
„Ty si o tom nevedel?“ opýtala sa s nevinnou tvárou.
Autor naprázdno prehltol, premklo ho zlé tušenie.
„No, možno ti to uniklo, veď je pravda, že ani mama to nikdy nespomínala,“ pokračovala. Jej výsmech bol sladký a studený ako ovocná ľadová drť.
„To nie je možné,“ vykĺzlo mu.
„Nuž, možné je všeličo,“ Adela hrala ďalej svoju hru, „No ani mamičke, poriadnej to žene, sa nezdalo možné, že by v tom veľkom bruchu, čo jej narástlo o nejakých päť mesiacov po jednej podnikovej oslave, bol nejaký živý tvor.“
„Adela, čo sa mi to snažíš nahovoriť?“
„Nahovoriť? To sú holé fakty, môj milý. Môjho nevlastného brata predsa vychovávala po celý čas babička, lebo mladučká mamička to nezvládala. A potom môj drahý tatuško ho nechcel ani vidieť, keď si ju bral, nie to mať v dome. Bastarda.“
„Adela, ako to rozprávaš?!“
„Nuž, je to smutné, že práve ty, môj autor, neovládaš takéto zásadné detaily o mojom živote,“
pokrútila Adela zarmútene hlavou, akoby si jeho pohoršenie ani nevšimla.
Autor sedel úplne zmätený konča postele. Hovorila veľmi presvedčivo, napriek tomu sarkazmu, alebo práve kvôli nemu. Je naozaj možné, že by zabudol na takú vec v príbehu? Lámal si hlavu.
Adela ho so záujmom pozorovala.
„Ale to určite v tvojom živote nehralo žiadnu významnejšiu rolu,“ ozval sa s nádejou.
„Bohužiaľ, mýliš sa,“ Adela bola stelesnený žiaľ. „Nikdy som kvôli tomu matke nemohla dôverovať, bála som sa, že jedného dňa by aj mňa kvôli otcovi odvrhla.“
„Adela,“ autor zmäkol. „Prečo si mi nikdy o tom nepovedala?“
„Bolo to moje temné tajomstvo,“ šepla precítene.
Nachvíľu zavládlo v spálni ticho. Potom sa Adela vysmrkala a pokračovala celkom vecne:
„Takže by si mal prepracovať ten úvod a nejako to tam zakomponovať.“
„Ale ja sa nechcem zaoberať tvojou minulosťou…“ namietol.
Zhovievavo na neho pozrela: „Potrebuješ predsa 3D postavu, nie?“
„O tom, čo je pre príbeh potrebné, rozhodujem ja, nemusím čitateľa zaťažovať všetkými detailmi,“ povedal autor dôstojne.
„No, ako myslíš,“ Adela oprášila fiktívnu smietku na prestieradle, „ja len, že nemáš žiadny silný príbeh a ja sama nie som v podstate ničím výnimočná.“
Autor zalapal po dychu: „To ako myslíš, že nie si ničím zaujímavá?! Veď máš depresie, životnú krízu, milenca v práci, si sirota a, a…“
Adela mávla rukou.
„Takých tu už bolo! Na každom druhom rohu, teda stránke. Koho to bude zaujímať? Kto dnes nemá v mojom veku, pri mojom postavení depresie a životnú krízu? A milenec? Dajsamisvete!“
„Okrem toho,“ obzerala si obhryzené nechty, „povedzme si to rovno, nezvládol si môj psychologický profil. Ty mi vôbec nerozumieš – no veď akoby si aj mohol, keď si muž – ale to je už vedľajšie, s tým sa nedá robiť nič. Keby si to však aspoň vedel nejako zaujímavo popísať! Ale ty sa neustále opakuješ, kopíš samé klišé, nenecháš veciam voľný priebeh. Nie, milý môj, toto ti naozaj nikto nezožerie,“ pokrútila hlavou.
Nasledujúcich päť minút bolo počuť strašný buchot. V autorovej hlave sa rúcalo megalomanské lešenie príbehu, ktoré strhlo so sebou aj jeho ťažkotonážne sebavedomie.
Keď konečne nastalo ticho a usadol aj zvírený prach, autor sa ohlásil celkom pokorne:
„Čo teda navrhuješ?“
„No vidíš, to sa mi páči!“ zasmiala sa Adela. Potom už len mlela ako mlynček.
Keď nadránom prepisovali poslednú kapitolu, autor sa opýtal:
„A ako sa vlastne volá ten tvoj nevlastný brat?“
Adela vyrušená z úvah, na neho prekvapene pozrela:
„Kto?“
„No ten tvoj brat, o ktorom píšeme. Nevlastný.“
„Nó… Rudo.“
Autor na ňu chvíľu podozrievavo hľadel.
„Adela? Ty nemáš žiadneho brata, však? Ty si si to všetko len vymyslela.“
„Sama som vymyslená, tak prečo by som si nemohla vymyslieť práve brata?“ nonšalantne pohodila vlasmi a zasmiala sa mu do očí.
„Ale…“
„Aké ale?! Ja chcem byť slávna, chcem, aby si ma ľudia zapamätali. Aby som sa im nasťahovala do hláv ako prototyp, archetyp, akýkoľvek typ! A chcem zarábať ťažké peniaze. Mám dosť tohto živorenia! Som ochotná trpieť a hladovať ešte tých deväťdesiat dní kvôli efektnému záveru, presne ako si chcel. Ale potom sa budem vyvaľovať na obálke tvojej knihy a počítať honorár.“
Po týchto slovách sa natiahla do postele a zaspala. V polospánku ešte zamrmlala:
„A nezabudni čoskoro zaradiť nejakú sexuálnu scénku, už som sa napostila dosť.“
Autor chvíľu sedel bez pohybu. Potom vymazal súbor a vypol notebook.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.