Byť odhalený priamo Kim Ir Senom ako falošný maršal Kirill Afanasjevič Mereckov je takmer istá cesta na popravisko – výnimkou je, ak sa voláte Alan Karlson, Kimovým hosťom nie je nikto menší ako Mao Ce Tung, a keď ako Alan Karlson ste v minulosti zachránili život Maovej manželke Ťiang Čching. Toto je situácia, kedy vás dobehne minulosť – tentoraz v dobrom slova zmysle. Hlavnému hrdinovi románu Jonasa Jonassona Stoletý stařík, který vylezl z okna a zmizel, sa však takéto veci stávajú bežne – pretože snáď s výnimkou Fidela Castra stretol osobne najvýznamnejších lídrov všetkých kľúčových krajín 20. storočia a každého z nich svojským spôsobom zaujal (a prinajmenej Harryho Trumana strašne ožral krátko po tom, ako Oppenheimerovi ponúkol riešenie riadeného výbuchu atómovej bomby: „S tím, aby to bouchlo, nemáte problém. Problém je v tom, že samotnej výbuch nedokážete kontrolovat. Ale jedno kritický množství děleno dvěma se přece rovná dvěma nekritickejm množstvím, viďte? A obráceně, z dvou nekritickejch množství se stane jedno kritický,“ vysvetľuje Alan tento princíp otcovi atómovej bomby). Aj keď Alan pripomína Járu Cimrmana, Forresta Gumpa či uja Imreho z knihy Pétera Hunčíka Hraničný prípad, humorné videnie sveta nie je v žiadnom prípade odvodené.
Určite poznáte ten klasický postreh, že dejiny sa opakujú v podobe frašky, aj keď táto plazivá normalizácia, ktorá pripomína mečiarovské obdobie 90. rokov či 70. roky pre starších pamätníkov, sa mi ako veľmi zábavná nevidí. Druhou stranou mince je, že so satirickým, sarkastickým až cynickým glosovaním súčasného ficizmu sa roztrhlo vrece, Cynickou obludou počnúc, denníkom RSS a stránkou Moral & Banal pokračujúc a Bohosloveckou univerzitou Šerca Ježišovho končiac. Česi sú smejúce sa beštie, povedal nemecký dôstojník v Oskarovom filme Ostře sledované vlaky – a zrejme tých spoločných sedemdesiat rokov s českým starším bratom bolo nákazlivých aj pozitívne.
A koľko ma to bude stáť mesačne, spýtal sa v polovici 90. rokov minulého tisícročia otec osemročného chalana trénera mladších žiakov hokejového Slovana. Dvetisíc mesačne, plus výstroj a nejaké ďalšie výdavky, ale výstroj sa dá zohnať aj lacnejšie, hoci deti chcú skoro vždy to najnovšie, povedal tréner, ktorého táto otázka vôbec nezaskočila. Veľmi dobre totiž poznal to, čo oveľa neskôr pomenovala legenda Slovana a česko-slovenského hokeja Jaroslav Walter (viete, Oľga, to je ten, čo si v zápase proti pražskej Sparte pritlačil puk o ľad opakom hokejky a po slalome cez viacerých hráčov dal blafák aj brankárovi – že si tým doživotne zavrel dvere do reprezentácie, lebo také zosmiešnenie vládneho klubu sa neodpúšťa, nebolo preňho v tom momente dôležité): „Chýbajú nám raubíri z rybníkov“, teda chalani, ktorí milujú hokej a majú naň predpoklady, povahu, srdnatosť, a talent, hlavne talent, nielen peniaze rodičov, konštatoval Walter.
Otecko sa bez slova otočil a kúpil synovi za polovičnú cenu naozaj parádne kopačky, aby zmenšil jeho smútok za hokejovou budúcnosťou, a potom neskôr ešte kimono na karate, a neskôr palice na aikido a na teakwondo a zasa kimono na brazílske jiu-jitsu…
Možno to vidíte aj vy, Oľga, ale dnes nás nielen v hokeji dobieha nekoncepčnosť a nesystémovosť a možno aj hlúposť 90. rokov, kedy sme zavrhli mnohé dobré zo socialistickej prípravy mládeže, keď sme ako mladší žiaci na Liptove dostali výstroj a hokejky a hrať za mikulášske (popradské, prešovské, martinské…) družstvá mohli všetci, stačilo mať talent a chuť vstávať v sobotu a v nedeľu skoro ráno a vydržať… A, samozrejme, prejsť výberom. Lebo dnes sú vo veku 20-30 rokov hráči, ktorí sa narodili v rokoch 1983-1993 a ktorí začínali s hokejom v rokoch 1990-2000, kedy sme zažili prvú veľkú selekciu tých, čo mali iba talent a chuť, od tých, čo mali „navyše?“ solventných rodičov a dnes už nikto ne(po)vie, o koľko talentov zo sociálne slabších rodín sme prišli v tých rokoch – a ak dnes práve také osobnosti ako Zdeno Cíger či Igor Liba dávajú práve takýmto chalanom šancu vo svojich hokejových školách v Bratislave a Košiciach, chytajú odchádzajúci vlak za chvost… Oni dvaja však veľmi dobre vedia, že týmto šarvancom dávajú šancu, akú v minulosti dostali sami. Aby som však nebol neobjektívne nespravodlivý, na túto dieru už prichádzajú aj viaceré kluby – ale momentálne je vidieť, že ak nám nepríde na MS niekoľko skutočne hviezdnych hráčov, sme úplne porovnateľní s väčšinou priemerných tímov…
Tento list Vám píšem už tretí týždeň, aj mňa preto dobehla minulosť – začal som počas MS v hokeji, dokončujem ho po strašnej hanbe futbalistov v Lichtenštajnsku – nechce sa mi zaraďovať medzi väčšinu mudrlantov, ale viete si predstaviť trénera argentínskej futbalovej reprezentácie, ako postaví Lionela Messiho na ľavý okraj obrany, lebo nevie kopať pravou nohou, a potom sa čuduje, prečo nehrá tak dobre ako v Barcelone? Hamšíkovi sa to však stáva bežne a ten, kto ho vidí hrať iba za reprezentáciu, nechápe, prečo ho v Neapole tak zbožňujú a prečo nikto z hráčov z vrcholových líg nemá toľko bodov za góly a gólové prihrávky ako práve Marek. Hrá tam, kde to vie najlepšie a kde je pre tím najužitočnejší – iba na Slovensku je to inak.
Minulosť však nedobieha len hokejového a futbalového fanúšika – aj taká bystrá a vtipná a vzdelaná žena ako Iveta Radičová doplatila na svoje nedomyslené rozhodnutia v minulosti (viem o tomto fenoméne dosť a tiež to zrejme poznáte, že ak aj zabudnete na to, že ste žid, vždy sa nájde niekto, kto vám to pripomenie). Aj s týmto rizikom (áno, kandidoval som za Slobodné fórum, lebo som ho považoval za prijateľné riešenie proti Mikimu a Robovi) sa mi žiada pripomenúť, že ako šéfredaktor Domina Fórum som s Ivetou desať dní po jej nástupe na post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny urobil rozhovor aj s takouto pasážou:
„Na post ministerky vás nominovala SDKÚ. S touto stranou je spojených niekoľko nevyjasnených škandálov, dlh 22 miliónov, mŕtve darcovské duše a iks prípadov v minulosti. Diskutovali ste o týchto veciach s premiérom?
Nie.
Nezaujímalo vás, ako to v skutočnosti je? Že vás nominuje strana, s ktorou sú spájané takéto nepríjemné veci?
Moja odpoveď, že som s ním o tom nehovorila, neznamená, že to nie je podstatné. Prvé rozhovory boli dominantne o rezorte, ako budem mať vymedzené limity, v ktorých sa budem pohybovať, aby som vedela zodpovedať na otázku, čo sa dá zvládnuť do volieb. Téma politickej strany odznela v polohe otázky, či by som prípadne uvažovala o členstve v SDKÚ a moja odpoveď zatiaľ znela, že ak sa osvedčím, ak budem priechodná aj pre verejnosť, potom začnem rozmýšľať o členstve v nejakej politickej strane. A ak o tom budem rozmýšľať, budú pre mňa odpovede na takéto otázky dôležité.“
Neviem, Oľga, či sa Iveta s Dzurindom o minulosti a teda podstate SDKÚ zhovárala neskôr – ale buď nie, alebo nepočúvala pozorne, alebo premiér nebol voči nej úprimný, alebo nekládla správne otázky – v každom prípade na klientelistickú a korupčnú podstatu tejto strany narazila prinajmenej pri voľbe generálneho prokurátora a iba zožala to, čo jej strana zasiala v minulosti. (Darmo je v očiach verejnosti za jej „definitívnym“ odchodom konflikt so stranou SaS o euroval a hlasovanie o dôvere vláde, premiérkou prestala byť v skutočnosti v momente, keď Dobroslava Trnku navrhol za generálneho prokurátora poslanec SDKÚ Stanislav Janiš a keď za Dobroslava Trnku hlasovalo šesť vtedajších koaličných poslancov a len hlúposť dvoch z nich, ktorí zrejme v strese zabudli prečiarknuť jeho súpera, čím zneplatnili svoje hlasovacie lístky, spôsobila, že Iveta nepodala demisiu už po tejto voľbe.)
Ak sa však nazdávate, že v knihe submisívnych otázok Ľuby Lesnej kladených expremiérke Ivete Radičovej Krajina hrubých čiar sa o tomto uhle pohľadu či o zákulisí slovenskej politiky dozviete viac či až prevratne viac, budete sklamaná. Ak však akceptujete vyjadrenie Ivety Radičovej, že z tejto knihy nemusí mať nikto obavy, lebo ani ona „nemala ambíciu napísať niečo tak, aby niekto nemohol spávať,“ nemôžete byť prekvapená nepríjemne. Na rozdiel od iných čitateľov, ktorí od tak bystrej, vtipnej a vzdelanej ženy očakávali predsa len viac.
Chodievate na stretávky zo strednej školy, Oľga? Ja som pred pár dňami bol a bolo to neskutočne zaujímavé. 35 rokov od mája 1978 nie je práve málo, a konfrontácia s fotografiami z 1. C ešte z roku 1974 bola chvíľami nemilosrdná. Na druhej strane mnohé rozhovory s bývalými spolužiakmi boli také úprimné a bezprostredné, akoby sme maturovali len včera. Asi sme boli dobrá trieda, píše Milan po návrate do Severnej Karolíny. Ten Milan, s ktorým sme si pripomenuli naše pingpongové súboje na chodbe mikulášskeho gymnázia. Začal som dokonca behať – zatiaľ len krátko pred polnocou, keď ma nikto nevidí. Aj keď viem, že niektoré veci už nedobehnem.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.