Napíšem ti

pisucazenaNašla si ma v nedávny večer. Malá chvíľa, ktorá si pýtala iba prázdnu náruč, pýtala si pozornosť; to malé dieťa, ktoré zo mňa nevyrástlo. Na hodinách takmer pol desiatej, vo mne čas na seba. Skrátka, po vyučovaní som ešte ostala. Ešte som sa potrebovala zastaviť; tu, v celkom prázdnej miestnosti s tichými kútmi, ostať tu s prázdnou hlavou, bez slova, bez strachu, bezpečne. Len s jedným unaveným telom odloženým na stoličke, s hlavou kolísanou v dlaniach, s holým pohľadom zaveseným na okno, za ktorým mlčali oblaky, za ktorými sa tma rozlievala pomedzi blesky nad mestom, ľudia mrholili ulicou, autá sa trúsili hore-dole a ja som sa na to všetko pozerala, lebo sú dni, keď nevládzem viac, len sa na ten život tak prosto pozerať. A mať z toho radosť. Lebo čo urobiť z posledných síl, ak nie vysmiať sa všetkému do tváre?

Vzala som do ruky papier, pero a napísala som: Napíšem ti niečo o tom, čo je pravdivé. Niečo o tom, čo už viem – že život ma na rukách nosiť nebude, ak ho to nenaučím. Takto to JE. A možno ani potom. A takto to zase MÁ byť.

A tak som tam ostala s pohľadom zaveseným na oblakoch, ktoré tiež nejasne viseli a možno sa práve tak rovnako dívali na mňa, tiež potrebovali len tak na chvíľu niekde ostať, na nič nemyslieť. A necítiť nič, nepotrebovať nič, nebolieť nikoho a nechýbať nikomu.

Vzala som do ruky papier, pero a napísala som: Napíšem ti niečo o TOM. A kým som uložila týchto pár drobných slov na spánok medzi riadkmi, svetlo sa zatiaľ minulo, ďalší deň to mal zrátané, ďalší padlý za pokojný jún.

Toto sú momenty, ktoré sa žijú samé: toto je hĺbka, do ktorej sa načiahnem len málokedy (vtedy ma pevne drž), toto je široká hladina vo mne, hladina bez kruhov, toto je čas s vyrazeným dychom, čas, keď myšlienky stoja v rade, lebo každá chce byť prvá, každá chce byť moja. Obliekam im vlastné háby ušité z pohodlných a obnosených slov, potom si ich pritúlim k najvnútornejšiej mne a skrotím ich, dám im pekné mená, dám im čas.

Dám im život.

Aj tým, ktoré mi víria mysľou a nevedia prestať, tým, ktoré ku mne chodia s tvojím menom v očiach. Lebo tvoje meno je hlavným mestom bludiska, ktoré nosím v hlave, a z ktorého sa mi nechce zutekať. Od tebe k tebe mám najbližšie. K sebe. A mám z toho radosť.

Napíšem ti niečo o tom, čo JE, a to stačí na to, aby to stálo za reč a za riadok, za nádychy a výdychy, áno, presne tak, o tom ti napíšem, povedala som si. O živote, o živote.

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť