poviedky

Adela feministka

By Elena Eleková
16. júna 2013

adela Rozhodnutie skoncovať s písaním vydržalo Adele presne dva mesiace a štyri dni. Potom si odovzdane sadla k monitoru a vychrlila naň všetko, čo sa v nej nazbieralo za ten čas a nestihlo zmiznúť pod nánosom čerstvejších pamäťových stôp. Lebo Adela si s hrôzou musela priznať, že po celé dva mesiace a štyri dni jej hlava pracovala v zvláštnom „spisovateľskom“móde – všetko, čo zažívala, videla, akási časť jej mozgu zároveň premieňala na slovesný záznam. Dokonca aj na studenom lôžku infekčného oddelenia, keď jej infúziami dopĺňali objem telových tekutín, čo nedelikátnym spôsobom hromadne opustili jej telo, sa pokúšala zachytiť umeleckou skratkou atmosféru bezútešnej miestnosti. Vrcholom všetkého však bolo, keď sa jej v noci snívali sny, ktoré komentovala ako rozprávač.

Adela teda konečne a s náležitou pokorou prijala svoj údel. Pochopila, že sa už nikdy nezaradí medzi obyčajných smrteľníkov, pre ktorých mesiac je len nebeským telesom, čo určuje jasnosť ich nocí; pre ňu ostane navždy záhadným a neuchopiteľným fenoménom, ktorý môže určiť osudy postáv, alebo aspoň vyplniť pol normostrany.

Zmieriac sa so svojím novým spoločenským i súkromným statusom začala prirodzene prahnúť po spoločenstve podobne postihnutých ľudí. Podľa ročnej produkcie titulov domácich autorov nebolo ani tak málo, no kde ich stretnúť, kde nadviazať kontakty, keď v Adelinom rodnom provinčnom mestečku široko-ďaleko nebol žiaden Montmartre? V čase sociálnych sietí však nie je nič nemožné. A tak si Adela založila konto na fejsbúku a začala opatrne naťahovať tykadlá. Medzitým pozorne sledovala dianie na domácej literárnej scéne. O chvíľu sa už orientovala celkom slušne. Jedno však nevedela pochopiť – prečo v takej malej krajine existuje také množstvo spolkov začínajúcich akýmsi národným prívlastkom a prečo musia byť literárni kritici expertmi na rodinné, profesijné, či geografické zázemie autorov. Od týchto kritikov, či skôr príležitostných recenzentov sa onedlho dozvedela, kam vlastne patrí. Zrejme podľa koncovky – ová (Adela vtedy v zúrivosti lajkla návrh na jej odstránenie), ju zaradili do „kŕdľa ženských autoriek“. Asociácie na vtáky jednoznačne ukazovali skôr na nelietavé typy. A to jej rodovo scitlivené vedomie veľmi pobúrilo. Následne sa Adela druhý raz vo svojom krátkom literárnom živote vzbúrila.

Dobre teda, ak je meno, či skôr pohlavie, tak nesmierne dôležité, niet nič ľahšieho. V čase anonymity užívateľov verejných médií okrem Anonymous existujú aj anonymné súťaže. Do jednej z nich sa Adela prihlásila. Pod pekným ľubozvučným mužským menom. Podľa zamerania ctenej poroty sa pustila do novej tvorby. A zistila, že jej vôbec nerobí problém prehodiť šablónu, ba že tento experiment ju aj teší. S ľahkým srdcom teda podhodila svoje druhé dieťa splodené v hriechu vzdorovitosti a klamstva ďalšiemu tribunálu. A keďže poroty sú na tomto svete na to, aby robili významné rozhodnutia, vyriekla aj táto, nemenej významná, porota, verdikt, o ktorého význame pre celú literárnu svojeť sa jej ani nesnívalo. A ani Adele. Hoci sa jej zdalo, že sa jej iba sníva, keď ju vyhlásili za jedinú a zvrchovanú víťazku.

Poniektorí boli unesení, iní to niesli ťažko. Jednoznačne však Adela vzbudila rozruch.

Na fejsbúku, kam tak neprezieravo vhupla , sa viedli vášnivé debaty, nezriedka pripomínajúce predvolebné diskusie, ktoré končia v análoch, no nie historických. Ale aby to nevyznelo, že si ju vzali iba do zubov – zistila, že má aj mnoho sympatizantov – ich argumenty však boli často bizarnejšie ako argumenty odporcov.

Popravde, Adela neveľmi chápala, prečo vlastne treba argumentovať. A kým nad tým poctivo uvažovala, dozvedala sa stále interesantnejšie veci. Napríklad o tom, že sa jej podarilo vymaniť sa z úzkeho a číro ženského videnia sveta, že tento prerod v jej tvorbe pravdepodobne spôsobilo jej samotné osobnostné zrenie a mnohé ďalšie zaujímavosti, ktoré by inak nezistila ani po päťročnej psychoanalýze.

Konečne sa však dostala medzi literárnu smotánku – teda na pár minút, keď sa konala sláva s odovzdávaním ďalšej ceny. Bolo naozaj dojemné, ako ju vyhlasovateľ súťaže obhajoval pred všetkými neprajníkmi a porota, ktorá by o jej prvotinu ani nezakopla, jej potriasala pravicou. Nezabudli spomenúť, že Adela pochádza z ťažkých pomerov a o všetko sa zaslúžila sama. Takmer uverila, že spôsobila zjednotenie literárnych myslí a uvoľnenie škatuliek.

Ale keďže pri smotánke sa potulujú aj kocúry, hneď na afterparty, napriek tretiemu fernetu, ktorý do seba od dojatia hodila, vytriezvela. Najprv, keď ju po zadku tresol akýsi štyridsiatnik s ambíciami a inými neukojenými potrebami.

„No, moja, dobre si im to natrela! Veľacteným riaditeľom zemegule!“

Adele zabehol posledný hlt fernetu.

„Ale aj tak – musím povedať, že som sklamaný.“

„Z čoho?“ opáčila.

„Z toho, že si vy, ženy neplníte svoje odveké poslanie – byť našimi múzami. A obdivovateľkami.A mecenáškami. Ale vy – namiesto toho ťukáte do tých svojich debničiek a zanedbávate vlastnú rodinu a domácnosť!“

„Ja nemám rodinu,“ odvetila Adela sucho.

„Som si mohol myslieť, že budeš nejaká sufražetka,“ zašomral neznámy a familiárne sa k nej nahol: „ale ak by si bola náhodou amazonka, dal by som si povedať.“

Adela usúdila, že má do činenia s naozaj sčítaným a poeticky naladeným človekom a že úplne najlepšie bude sa bez slova vzdialiť.

Našťastie kdesi v rohu zahliadla Autora, ktorý nepremeškal príležitosť byť účastným jej veľkého úspechu, ku ktorému, ako si určite myslel, svojím spôsobom aj prispel.

Pamätajúc na posledné zmierujúce konanie v Tescu sa mu dôverčivá Adela bežala vyžalovať.

No autor len sucho poznamenal: „Ak si sa chcela vyhnúť podobným situáciám, mala si si ponechať svoj slávny pseudonym.“

„Ale…“ chcela namietnuť,že potom by celá jej účasť v súťaži nemala, pravda okrem finančného ohodnotenia, nijaký zmysel, ale Autor len povznesene dopil svoju minerálku a porúčal sa.

Adela osamela.

Sčítaný poeta to využil a priplichtil sa k nej znovu: „Počuj, a nie si ty, tá oná, feministka?“ k poslednému slovu pridal patričný dešpekt.

Adela na neho pozrela a zahlásila: „Nie, som lesba.“

„Ja som to vedel! Ja som to hneď spoznal!“ zajasal poeta.

„Ja nie,“ odvetila Adela, „kým som vás nespoznala,“ doložila a šla si po ďalší fernet.

Cestou domov, pod oblohou plnou odbleskov svetelných reklám, rozmýšľajúc nad Autorovými slovami, si Adela prvýkrát povedala, že Matkin a Dán to urobili dobre.

Čo by len dala za to, aby si mohla niekde v ústraní písať a nikto by sa nenavážal do jej rodinných pomerov, minulosti, politickej či sexuálnej orientácie a hlavne pohlavia!