Odo dňa, kedy sa Adela rozhodla byť spisovateľkou, prečítala ďalšie dva štósy kníh, najmä domácej produkcie. Nechcela predsa opakovať Autorove chyby – čo znamená, ísť do boja nepripravená. Imaginárny protivník, s ktorým mala bojovať, bol zástup literárnych postáv, fikcií a príbehov, ktoré sa jej za roky života usadili v hlave a strašili v najnevhodnejších chvíľach. Teraz sa ich pokúsila, jednak spoznať čo najviac, a jednak rozanalyzovať. Už na začiatku jej bolo zrejmé, že jej hrdinka bude žena, čo sa od nej konečne dalo čakať. Vždy predsa Autorovi zazlievala, že nedokázal chápať jemné nuansy jej prežívania, prípadne náhle hormonálne zvraty.
Od začiatku bolo tiež jasné, že jej postava bude „celkom iná“.
Ťažkosti sa preto vynorili veľmi skoro. Adela najprv zistila niekoľko vecí:
Hrdinky autorov boli zväčša dokonalé, zbožňovaniahodné, krásne, temperamentné, prípadne aspoň jednou či dvoma vlastnosťami výnimočné. Poväčšine aj mladé. Všetky tie Škorice, Fialky a Soničky tiež hovorili čarovné vety, ktoré by neinšpirovali len totálneho ozembucha. Vykonávať nejakú zmysluplnú činnosť, okrem svojej inšpirujúcej, či všeobjímajúcej existencie, nemuseli.
Hrdinky autoriek mohli byť aj škaredšie, ale jednoznačne s vnútornou krásou, či čarom osobnosti, výnimočné svojou obyčajnosťou, nedokonalé, ale napriek tomu hodné obdivu a lásky. Zvyčajne pracovali, mávali okolo tridsať až štyridsať a rozprávali podstatne civilnejšie, niekedy aj vulgárne.
Autori preferovali blondínky a čiernovlásky, obyčajne štíhle a krehké, ak si situácia nevyžadovala niečo zmyselnejšie.
Ženy stavili na brunetky, pár kíl nadváhy bolo v norme.
Výnimočné postavenie už od čias Anny zo Zeleného domu si niesli rusovlásky.
A tu sa začalo Adelino trápenie. Ako vytvoriť nevšedný somatotyp? Aké vlasy, oči, postavu prisúdiť svojej hrdinke, aby jej zjav korešpondoval s jej celkovou výnimočnosťou? Adela sa trápila niekoľko dní. Nakoniec si spomenula na rozprávku Kora Pestroočko a svoju bývalú spolužiačku.
Lesana – meno zo slovenského kalendára, ktorého žiadnu nositeľku v živote nikde nezaregistrovala, dostala do výbavy jedno oko hnedé a druhé modré.
Už to ukazovalo na jej ambivalentnú povahu. S vlasmi to bolo ťažké. Havran, zrelá pšenica ani líščí chvost sa nehodili. Nakoniec ostala horká mandľa – poetický názov objavila Adela, keď si kupovala novú farbu na vlasy. Že pravdepodobne nikto nebude vedieť o aký odtieň ide, ju až tak netrápilo. Hlavne, že to znelo.
Jediné jasno mala Adela vo výške Lesaninej postavy – bude vysoká, žiadne malé pivo, ani šedý priemer. A rozhodne sa nebude hrbiť, o to sa postará.
Lesana mala byť teda prirodzene hrdá, samostatná, emancipovaná, nezaťažená predsudkami, úprimná, keď treba hlbokomyseľná aj praktická. Adela ju bez obáv a ostychu obdarila aj ďalšími vynikajúcimi vlastnosťami. Poväčšine takými, ktoré jej chýbali a ktoré, ako sa obávala, sa jej nepodarí dosiahnuť ani pri tretej reinkarnácii.
Ďalší problém nastal, kam túto výnimočnú bytosť umiestniť, aké úlohy by jej v živote pristalo riešiť. Adela trpela podvedomým odporom k romantickým, mysterióznym, ba aj detektívnym príbehom. Jej kniha mala byť o živote, ktorý jedine sa jej zdal dosť fascinujúci na to, aby sa o ňom písalo a aj čítalo.
Napriek všetkým priateľským radám, ktoré dala onehdy Autorovi, bola presvedčená, že hlboké prežívanie všedných vecí jej hrdinkou bude dostatočne pútavé pre inteligentného a vnímavého čitateľa.
Samozrejme, ku každodennému prežívaniu potrebovala ešte silnú tému, ktorú možno každodenne prežívať. Adela začala pátrať na internete a v sociálnych sieťach. Čo ľudí, konkrétne ženy, kvári.
Z výsledku bola zhrozená. Vyzeralo to, že ľudstvo, teda ženy, sa delia na dve skupiny – tie, čo riešia neriešiteľné veci nad rozsah únosnosti a tie, čo riešia veci, ktoré riešiť netreba.
Bolo si istá, že nechce písať o nevere, depresii, samovražde, týraní, nešťastnej, lesbickej ani materskej láske, neviazanom sexe, neuspokojených ambíciách, ba ani len o “obyčajnom živote“. A tu sa zasekla.
No vzdať sa nemienila. Nechala si od známeho nakresliť Lesanin portrét a prišpendlila si ho k zrkadlu. Po večeroch sa so zrkadlom a portrétom rozprávala. Po tretej dávke Fernetu to zvyčajne už išlo samo.
Dokonca počula aj Lesanine odpovede.
„Čo by si vlastne od života chcela?“ opýtala sa jej v jeden vlahý večer s vlahými očami.
Lesana jej venovala otrávený pohľad.
„To si celá ty! Stále len niečo od života čakáš! Mala by si sa radšej pýtať, čo všetko som ešte životu dlžná.“
„Tak sa teda pýtam,“ začkala Adela.
„Knihu.“
„Prosím??“
„Dobre si počula, knihu,“ zopakovala Lesana s božským pokojom.
„To akože chceš byť aj ty spisovateľkou?“
Adela sa hystericky rozosmiala.
„To akože chcem povedať, že je to ťažké. Napísať knihu. Dobrú knihu. A možno o tom by si mohla aj písať.“
„No to je naozaj krásne! Písať o písaní! Nemôžeš si, preboha, vymyslieť niečo originálnejšie?! Načo som ťa potom obdarila toľkými schopnosťami? Ak už tak veľmi chceš životu niečo vracať, mohla by si vymyslieť liek na rakovinu.“
„A presadiť svetový mier,“ doplnila Lesana ironicky. „Neviem, prečo sa ti to zdá neoriginálne. Som predsa žena, môžem byť aj spisovateľka. Koľko z nich píše o iných veciach, ako sú vzťahy?“
„Aha, takže ty budeš jedinečná, lebo sa budeš prplať v úskaliach vlastnej tvorby!“
„Napríklad.“
„Počúvaj, už ma vážne začínaš štvať!“
„Nehovor?! Nerobila si to isté aj ty Autorovi?“
„Ale on bol neschopný! A nechcel ma nechať žiť svoj život!“
Tu sa Adela zarazila. Pohár so štvrtým Fernetom jej zamrzol v ruke na polceste k ústam.
„Dobre,“ povedala náhle a položila pohárik. „Takže čím začneme?“
„Už sme začali,“ usmiala sa Lesana. „Dokonca mám už aj názov: Utrpenie mladej prozaičky.“
Adela sa konečne uvoľnila a zobrala do rúk pero.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.