Načítal som toho, Oľga, od posledného listu kopec, aj Švábov od Jo Nesbøa, ktorí sú v chronologickom poradí druhým a kvalitatívne zrejme jedným z jeho najlepších románov o Harrym Holeovi (azda na tomto mieste spomeniem, že som ho objavil v smečkárskom víkendovom Magazíne, keď uverejnili jeho celostranový text v súvislosti s tým hajzlom Breivikom – a toto bol dôvod, aby som zaostril zrak na autora, ktorý napísal svetovo úspešnú sériu detektívok: „V júni som spolu s nórskym premiérom Jensom Stoltenbergom a jedným spoločným priateľom išiel na bicykli po Osle, chystali sme sa na výlet po zalesnených kopcoch v tomto veľkom, no malom meste. Za nami išli dvaja telesní strážcovia, tiež na bicykloch. Keď sme na križovatke zastali na červenú, pri predsedovi vlády zastalo auto. Vodič zavolal z otvoreného okna: „Jens! Je tu jeden malý chlapec, ktorý by ťa chcel pozdraviť.“
Predseda vlády sa usmial a potriasol rukou chlapčekovi sediacemu vedľa vodiča. „Ahoj, ja som Jens.“
Predseda vlády mal na hlave bicyklovú helmu; chlapček mal na sebe bezpečnostný pás; obaja zastali na červenú. Telesní strážcovia zastali diskrétne opodiaľ. A usmievali sa. Bol to obraz bezpečnosti a vzájomnej dôvery. Obyčajnej, idylickej spoločnosti, ktorú sme všetci pokladali za samozrejmosť. Čo zlé sa už mohlo stať? Veď sme mali bicyklové helmy a bezpečnostné pásy a dodržiavali sme pravidlá cestnej premávky.
Samozrejme, že niečo zlé sa mohlo stať. Niečo zlé sa môže stať vždy.“), aj posledného Dominika Dána, Krásku a netvora, ktorý podobne ako „posledný“ Nesbø patrí k tým lepším „Dánom“ (možno editor použil pri redigovaní textu hrubú tesársku ceruzu, ako mu to vo svojej excelentnej knihe O detektívke odporúča Kornel Földvári), pokračujem v Larssonovom historickom románe z Nemecka 30. rokov V pavilóne šeliem, ktorý ma o. i. inšpiruje, aby som sa aspoň selektívne vrátil k Hitlerovi od Hansa Giseviusa, lebo podobnosť obsadzovania krajiny za Hitlera a za Mečiara a momentálne za Fica sa mi nezdá ako systémovo z úplne odlišných vajec. (Tu som však, Oľga, už v minulosti narazil na nebohého Karola Ježíka, lebo keď som v polovici 90. rokov uverejnil krátky citát z Giseviovej monografie a na obsadzovaní nemeckého a slovenského rozhlasu som poukázal na podobný mechanizmus presadzovania moci medzi nemeckým diktátorom a slovenským autokratom, zakázal mi v tomto projekte pokračovať otázkou, aký príklad/citát použijeme, keď Mečiar ešte pritvrdí – ako sa asi o rok ukázalo, nasledovalo zavlečenie prezidentovho syna a výbušný systém v Remiášovom aute. Karolko opäť videl aj za tretí roh, kým ja len za druhý. Aj preto by som nerád už v tomto čase akcentoval túto núkajúcu sa paralelu, hoci – čítajúc napríklad článok z poslednej Plus sedmičky -, viem, že hľadať medzi 83 kolesíkmi aspoň Jediného Landmessera je priveľkou úlohou, ale ak v tomto valci zo Súmračnej neznie čo i len tichučkým hlasom trošku iná melódia, máme tu obdobie „strany a vlády“ ako vyšité.)Oveľa viac „odvahy“ ukazujú kolesíkovia a ich klony voči útlym blondínam – zažil som za Mečiara mnohé, ale také arogantné útoky na ženy, akých sa dopúšťa predseda vlády Robert Fico, som ani u neho nezaregistroval. Ten istý predseda vlády, ktorý býva 8. marca preplnený pozitívnymi emóciami voči ženám, neváha, keď mu ide o moc, alebo si myslí, že jeho moc a moc s ním spriaznených potentátov je nejakým spôsobom spochybňovaná či ohrozovaná, siahnuť do najnižšieho suterénu. Lebo inak ako najhlbším suterénom sa nedajú vysvetliť (nechcem sa už vracať do obdobia tlačovky o Hedvige Malinovej) jeho arogantné slová: „Štát si musí urobiť poriadok v tajných službách. Nemôže sa opakovať, že z toho bude holubník typu pani blondínky a niekoho iného, ktorí si prídu a porozprávajú si o spravodajských službách hocičo.“ A to povie po tom, ako sa táto „pani blondínka“ Katarína Svrčeková nevie dovolať ochrany alebo aspoň pozorného vypočutia tam, kde žiadala ochranu pred šikanovaním alebo aspoň vypočutie najskôr – teda u ministra obrany a u samotného predsedu vlády. A ak je výsledkom Svrčekovej sťažností na šikanovanie nadriadených jej prevelenie do bojového útvaru v Trebišove, kde má bez primeraného výcviku veliť 30 rambom, jestvuje ešte hlbší suterén praktickej politiky? Isteže, nedá sa dokázať, že medzi jej komunikáciou s premiérom a prevelením je kauzálna súvislosť, ale časovú následnosť nemožno nevidieť. O tom, že premiér sa vie správať ako chrapúň, jestvuje viacero dôkazov, a v cynickom a emocionálne vyprázdnenom mužskom prostredí sa to môže vnímať aj ako prednosť či ako prejav sily, ale prečo mlčia ženy, to nechápem. Prečo mlčia ženy, ktoré pôsobia v ľudsko-právnych iniciatívach? Viete mi to, Oľga, vysvetliť? Viete si predstaviť, že by sa takto správal nejaký politik voči vašim dcéram? Neprekáža vám to? Žiadnej? Neprekáža to voličkám Smeru? Neprekáža to političkám Smeru? Ani len jemné pokrútenie hlavou, že toto si, Robo, už prehnal?
Tým skôr, ak podobne ako v mnohých iných prípadoch z prvej Ficovej vlády (nástenkový tender, predaj emisií), keď predseda vlády dlhodobo bagatelizoval prešľapy svojich podriadených, až sa dalo oprávnene pochybovať, či vládne úplne svojprávne, aj v tomto prípade sa ukazuje, že podľa všetkého nejde iba o slohovú prácu či 95-percentnú kačicu.
Možno sa potom čudovať, že podobne ako muž číslo jedna sa voči slabým ženám správajú aj policajti? Zažil som za Mečiara mnohé, aj predvolanie na políciu, aby som podal svedectvo o nejakom svojom texte, ale stačilo sa mi odvolať na paragraf 100 Trestného poriadku a boli sme vybavení, moja výpoveď na ten čas skončila (to je ten paragraf, kedy môžete odmietnuť vypovedať, dnes je to myslím 130). Ale ako je DNES možné, že drobnú novinárku, ktorá prinesie na políciu zrejme tajný dokument o šafárení vo vojenskej tajnej službe, a dodrží tak zákonný postup narábania s tajnými materiálmi, zadržia na niekoľko hodín a snažia sa od nej zistiť informácie o jej zdrojoch, vezmú jej odtlačky prstov aj vzorky DNA? Ako je možné, že úplne gaunersky spomínajú počas tohto preberania dokumentu jej dieťa a manžela? Prečo nereaguje ani minister vnútra, inak pre mnohých taký sympatický chlap?
A prečo mlčia ženy, nechápem. Žeby sa ich príbehy Kataríny Svrčekovej a Martiny Ruttkayovej netýkali?
Tak nám zvolili ďalšieho generálneho prokurátora, možno by povedala pani Müllerová Josefovi Švejkovi, keby pozorne sledovala koncovku viac ako dvojročného príbehu bezhlavej generálnej prokuratúry. A ktorého?, možno by sa spýtal Josef Švejk neprestávajúc si masírovať kolená opodeldokom, a svetoznáme pokračovanie Švejkových slov v Haškovom románe Osudy Dobrého vojáka Švejka za světové války – „Já znám dva“ – majú nečakanú výpovednú hodnotu o súčasnej bizarnej situácii s voľbou generálneho prokurátora.
Namiesto dvoch by možno stačil jeden, ale poriadny, ktorý bude vedieť, že pôsobnosťou prokuratúry je chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, že prokuratúra je o. i. povinná vykonávať opatrenia na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie (§ 3 zákona č. 153/2001). Spájate tieto očakávania s Jaromírom Čižnárom, na generálnej prokuratúre známeho pod prezývkou Vlčák? Možno si, Oľga, ešte pamätáte, ako si svojho času osvojil rolu prezidenta Michal Kováč a išiel aj do nesmierne tvrdého sporu s Vladimírom Mečiarom, takže aj František Šebej tento súboj reflektoval v skvostnej eseji Becket (Historizujúca špekulácia o mužoch a ich úradoch – In: O plameni a nočných motýľoch), kde na príklade sporu anglického kráľa Henryho II. a canterburského arcibiskupa Thomasa Becketa sformuloval „poučenie o mužoch a zverených úradoch – ak zveríš niekomu úrad v zlom úmysle, môže sa ti stať, že on ho bude proti tvojej vôli naozaj vykonávať“. Myslíte, Oľga, že Čižnár zopakuje príbeh Thomasa Becketa alebo aspoň Michala Kováča, vezme svoju rolu vážne a bude ju vykonávať tak, ako si to tá rola vyžaduje?
Hoci bola esej Františka Šebeja o Becketovi skvelá a jeho interpretácia vzťahu Henryho II. a Thomasa Becketa je voči kráľovi neúprosná (Becket bol vraj zavraždený na kráľov príkaz, lebo sa vzoprel kráľovým snahám o podriadenie si cirkvi), už (v prvom liste) spomínaná Ariana Franklinová (autorka historických detektívok Vykladačka smrti, Labyrintem smrti, Relikvie mrtvých a Vrahova modlitba) zaujíma v tomto konflikte zásadne odlišnú pozíciu a Henryho II. de facto rehabilituje: „Dějiny jej zatracují kvůli vině na smrti Tomáše Becketa, canterburského arcibiskupa. Král byl v době, kdy k tomu došlo, ve Francii, a v návalu hněvu nad tím, jak Becket zarputile odmítal jeho reformy zkorumpovaného státního systému, vykřikl památnou větu: „Kdy mě kdo konečně zbaví toho protivného kněze?“ Někteří královi rytíři, kteří měli s arcibiskupem svoje spory, pojali tento nešťastný výrok jako výzvu, vypluli do Canterbury a zavraždili Becketa přímo na schodišti jeho katedrály. Tak se arcibiskup Tomáš stal mučeníkem a král hříšníkem,“ píše v poznámke na záver štvrtého dielu príbehov lekárky Adélie Aguilarovej autorka a dodáva obhajobu Plantageneta: „Byl to ale právě Jindřich Plantagenet, který vymanil Anglii z legálních pout hlubokého středověku tím, že zavedl takzvané obecné právo (tedy jakýsi souhrnný právní systém dostupný všem poddaným) a rovněž hotový zázrak tehdejší doby (v anglicky mluvících zemích) – porotní soud.“
Možno je to vekom, Oľga, alebo skúsenosťami so slovenskou politikou, ale som si takmer istý, že nás nečaká ani Becket podľa Šebeja, ani Henry II. podľa Franklinovej. Veľmi rád by som sa mýlil, ale staviam na opačné obsadenie.
Váš R.
Diskutovať môžete len cez facebook profil
Powered by Facebook Comments
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.