múza

muza-vlakDívam sa na jej útlu ruku, ktorou si podopiera tvár – ruku bez manikúry, s nakrátko zastrihnutými nechtami, možno aj ohryzenými, na konci dlhých, štíhlych prstov, máličko zhrubnutých v drobných kĺbikoch. Ruka sa ohýba v útlom zápästí ako labutia šija, no chýba jej grácia bielych krásavíc. Pod tenkou bledou kožou s chorobne žltkastým nádychom presvitajú modrasté žilky. Ten zvláštny nádych má aj jej tvár, z ktorej až príliš vystupujú výrazné lícne kosti a tmavé, smutné oči, ešte pred chvíľou plné blúznivého zaujatia, čo zhaslo tak náhle, ako sa rozhorelo.
Teraz sedí mlčky oproti mne, v tichu vyvolanom vyprázdnením témy a zrak sa snaží schovať do polí ubiehajúcich za oknami vlaku. Striasajú sa jej pohľadu a vracajú jej ho späť.
Pripadá mi náhle taká krehká ako dieťa, akoby jej čas ani nenakreslil dve kolmé vrásky pri koreni nosa a na vlasy nenastriekal striebornú metalízu. V tejto chvíli vôbec nevyzerá ako žena, ktorú doma čakajú dvaja šarvanci a úctyhodný manžel. K útlej hrudi si pritíska fascikel s fotografiami, ktoré mi pred chvíľou ostýchavo ukázala. Všetko na nej je útle, všetkého je až príliš. Tak ako na jej fotografiách.
„Ukážem ti ich, iba ak mi povieš naozaj úprimne, čo si o nich myslíš,“ pozrela na mňa nástojčivými tmavými očami a ja som za tým nepostrehol zúfalú žiadosť o milosrdnú lož.

„Ja som v tomto neúplatný,“ odvetil som jej s nabubreným pátosom verný svojej narcistickej predstave o vlastnom nezávislom názore.
Predsa mi nebolo nakoniec ľahko vysloviť kritiku, keď mi pohľadom visela na ústach.
„No je to také príliš… priveľa farieb, priveľa motívov a kdesi mi uniká pointa…“
„Nerozumieš?“ začudovala sa celkom úprimne a nezaznel v tom ani kúsok nadradenosti.
Možno som naozaj nemohol rozumieť fotografiám, na ktorých sa rozsvietené detstvo jej potomkov prelínalo s hýrivými farbami prírody. Bolo tam toľko farieb a svetla, koľko chýbalo v jej vlastnom obraze.
Neurčito som ešte pochválil hĺbku ostrosti záberov a nenápadne som vsunul zväčšeniny späť do fascikla.
„Chcela som vyjadriť tú živosť detstva, chápeš, tú radosť, pestrofarebnosť a zázračnosť každého okamihu!“ nadchýnala sa svojím zámerom.
„Tak by to malo byť jasné aj bez toľkých opisných slov,“ pomyslel som si.
„Možno, ale dalo sa to aj úspornejšie,“ trval som nahlas, teraz už s akousi zaťatosťou, na svojom.
„Iste,“ pohasla. Na sekundu sa mi zazdalo, že na unavených riasach sa jej zachvel tieň slzy.
Potom si vzala fascikel a pritisla ho k sebe ako dieťa, ktorému ublížili.
Krajina za oknom sa rozbiehala do času a priestoru a ani jeden z nás už nehovoril.
„Nie je pekná,“ opakoval som si ktovieprečo v duchu a sledoval líniu jej lícnych kostí. „Je príliš…“
V Ružomberku vystúpila.
Ja som vystúpil o polhodinu neskôr. Moja pekná frajerka mi zapózovala pri staničných hodinách.
V noci sa mi snívalo o Ide. Ovíjala sa mi okolo pliec tými tenkými dlhými rukami a bozkávala môj fotoaparát. Zobudil som sa a uvedomil si, že som ju necvakol. Nikdy som nefotil nepeknú, nezaujímavú ženu.
A odvtedy sa Ida vo mne zahniezdila. Predstavoval som si, že určite nájdem uhol, z ktorého by som fotil jej ruky, aby opisovali oblúk s gráciou labutích krkov a tieň, aký by som vrhol na vystupujúce lícne kosti a ako by som rozsvietil hlbočinu tmavých očí.
Už nikdy som ju nestretol, na žiadnej výstave amatérov som nenarazil na jej tenkú postavu, ani jej krikľavé fotografie.

 

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť