Robert Merle Malevil

Malevil12
Tento román je vám pekná starina.
Prvý raz uzrel svetlo sveta v roku 1972 a odvtedy ho vydavateľstvá posielajú na pulty v pravidelných intervaloch (medzi najnovšími prírastkami je, napríklad, úplne čerstvé české vydanie).
Ešte ste tu? Výborne.
Takticky som sa zbavila všetkých, ktorí práve prevrátili zreničky do neba, čím som im umožnila vrátiť sa k smädným fiftyodtieňovým upírom.
My ostatní si tu na Sieťovke spravíme veselú literárnu žúrku, aj keď písať objavný článok o čomsi, čo je na svete už štyridsiaty druhý rok, nie je veru žiadna malina. Jednak vám do toho budú frfľať všetci, čo majú knižku prelúskanú zľava, sprava, ba aj zvnútra, druhak (nikdy neviem, či je to gramaticky legálne) vás obvinia, že ste si to určite odkopčili zo stránky ťahákov a referátov, a že ste teda pekný podvodník.
No ešte to by mi tak chýbalo… s tým ja de iure, ani de facto nemám nič spoločné.  Kdeže opisovať, hanba by ma plieskala o zem.
Napriek tomu to dnes risknem.

Asi som to už kdesi spomínala, no mám knihy, ku ktorým sa rada vraciam. Ku niektorým o mesiac, u iných ide o roky až desaťročia. V období medzi dvoma čítaniami stihnem obyčajne zostarnúť,  vydať sa, rozísť, porodiť, doštudovať, navštíviť nové miesta, nájsť či stratiť priateľov. To ďalšie čítanie je potom akoby nanovo.
Môže sa stať, že niektoré knihy odhodím s pocitom zmúdrenia vdiaľ, a ešte opovržlivo dodám – prepána, toto ma fakt bavilo? To je prípad všetkých Kolies, Peňazí a Letísk Arthura Haileyho.
Iné stihnú sfilmovať pozárobkuchtiví producenti a prvotné čaro Harryho Pottera je po desiatich reprízach fuk.
Sú klenoty, ktoré objavujem tak, akoby to bolo po prvý raz. Napríklad sa detsky čudujem, ako je možné, že som si nevšimla hentú múdru myšlienku. Naopak, pasáže, ktoré mi prišli inteligentné kedysi, nadobudnú nádych otrepanej frázy. A niekedy si rovno poviem – žena, toto si ako mladá žabka predsa vôbec nemohla pochopiť.
Tu patrí Hlava XXII, Malý princ, alebo Merleho Malevil.

Malevil8Čítanie prvé, okolo roku 1986.
Prvý knižný styk sme mali spolu v šestnástich. Teda, šestnásť som mala ja, Malevil bol o dva roky mladší.
Poobedia som trávievala v sídliskovej knižnici prehrabávajúc sa zažltnutými knihami obalenými v igelite, z ktorých vypadávali tvrdé papierové kartičky. Podľa počtu zápisov som veľmi rýchlo zistila, či ide o vychytávku alebo blud, a zvyčajne som sa tým i riadila.
Tety „knižničiarky“ si brávali cez prázdniny dovolenky, preto sme si my, fanatickí čitatelia,  nosili koncom júna so sebou okrem preukazu i ruksak, aby sme sa zásobili na dva mesiace dopredu. Desať halierov za knižku bola zvyčajná taxa a ja som musela obetovať jednu veľkú točenú pistáciovú zmrzlinu z cukrárne (koruna štyridsať), aby som vyhovela tejto ľudskej potrebe.

Poznámka pre zvyšky maloletej mládeže, čo tu ostali:
Možno sa nechápavo pýtate, prečo som si jednoducho nesadla k fejsbuku a neprečkala leto užitočnejším spôsobom. Nešlo to. Batolivý Mark ešte žužlal bezzubými ústami cumlík a na sociálne siete
musel dorásť. Tak preto.

malevil20Obálka tejto knižky nebola veľmi pútavá a najskôr som ju v regáli aj niekoľkokrát preskočila. Ani počet výpožičiek nehovoril nič o jej obľúbenosti. Preto predpokladám, že bola do ruksaku zbalená nejako omylom.

Poznámka pre čitateľa so zvýšenými estetickými nárokmi:
Myslím si, že sa odvtedy toho veľa nezmenilo, ba ani zahraničné vydavateľstvá sa bohvieako netrhli, skrátka, tie obálky sú nudné takmer (s dôrazom na takmer) všetky.

Prekvapilo ma, že sa mi to čítanie zapáčilo, lebo do tej doby som pochmúrne katastrofické diela nemusela. Nemala som rada beznádej, ktorou nás strašili dospelí, keď vraveli o dôsledkoch jadrového výbuchu. Vraveli, že živí budú závidieť mŕtvym, a iste mali pravdu.
Na Malevile ma však niečo fascinovalo.  Nie som odborník na bomby, a je celkom možné, že udalosti a situácie opísané v knihe nie sú celkom reálne, ale to mi bolo vtedy jedno (a je mi to jedno i teraz). Ľudia, ktorí prežili, mali skrátka vždy nejakú nádej.
A potom ten záver – dosť ma šokoval. Nebol typicky happyendový, kde hrdinovia kráčajú vztýčene čelom k budúcnosti, ale dal sa stráviť.

Poznámka pre vystrašeného panenského čitateľa, ktorý ešte nie je na konci knihy:
Nebojte sa, budem mlčať ako ryba. Vrahom je beztak záhradník.

Malevil11Niektoré pasáže sa mi vtedy zdali byť zdĺhavé – koho už len zaujíma, ako chlapi stavajú nejaké hlúpe cimburie či čo? Otázky viery a cirkvi, ktoré sa autorovi neustále plietli do textu, mi boli takisto ľahostajné.
Ženy ma rozčuľovali. Boli to buď macaté šlapky (Birgitta, Miette, Catie) alebo ješitné ježibaby (Menou, Falvinka). Ale áno, spisovateľ dodal deju aj inteligentnú dámu (Judita), ale zároveň z nej spravil chlapa tým, že ju nechal mliaždiť iným postavám rameno.
Muži mali síce tiež svoje slabosti, ale mladá čitateľka potrebuje svojho hrdinu a neprekáža jej, že je trochu starší (Emanuel) alebo mu chýba zmysel pre humor (Thomas).
Čo sa týka hnusákov, tí sú hnusní so všetkým, čo k tomu patrí. Falošný kňaz Fulbert i falošný kapitán-účtovník Vilmain nie sú obdarení žiadnou vlastnosťou, pre ktorú by ste si ich, nedajbože, obľúbili. Tak to má byť, keď máte šestnásť rokov.

Malevil4Čítanie druhé, o dvanásť rokov neskôr.
Bola som šťastne vydatá matka na materskej dovolenke. Na čítanie som nemala veľa času a ani chuti. Pravdupovediac, radšej som voľné chvíle prespala.
Našla som však u svokrovcov na polici staré vydanie Malevilu. Potešila som sa, ešte stále som mala v pamäti zážitok z prvého rande. Uložila som dieťa do postele, zotrela zvyšky predtým jedlého gebľajzu zo stien i dlážky, a pustila som sa do čítania.
Neúspešne.
Bola som šťastne vydatá matka, svetové či rodinné katastrofy ma desili. Prestala som kvôli tomu pozerať správy, kde sa unášali deti a strieľali zdraví ľudia. S knihou sme sa zjavne míňali v čase i priestore, preto som ju odložila uprostred deja.
Mala som však istotu , že naše stretnutie nebolo posledné.
Keď bude ten pravý čas, sama ju pozvem do svojho vnútra.

Malevil1Čítanie tretie, príliš horúce leto roku 2013.
Robert Merle je už deväť rokov na večnosti a svoju dilemu s bohom a cirkvou má už vyriešenú. Zomrel ako 95-ročný starec, bol tri razy ženatý a zanechal po sebe šesť detí. Nečudo, že ho zradilo srdce, malo za sebou kopec práce.

Do knižnice chodím stále zriedkavejšie.
Nebývam už v rodnom meste, no celkom blízko môjho bytu, v náprotivnom paneláku na prízemí mám poruke klasickú sídliskovú požičovňu knižiek. Musel sa v nej zastaviť čas, lebo má tú istú starinársku vôňu a aj regále sú tam označené číslami, ktorým som nikdy nerozumela. Knihy však už nie sú obalené v igelitovom obale, ani kartičky z nich nepadajú na zem. Na dverách visí celoročne nápis V prípade nepriaznivého počasia použite návleky. Majú tam koberec, nečudujem sa tomu.
Teta knižničiarka je podľa mňa tá istá, čo kedysi. Neviem, ako to robí, vyzerá navlas rovnako, hádam ani nestarne. Šuchtá sa, keď preberá odo mňa prečítané knihy, prekladá jednu po druhej a skenuje kód do počítača. Milujem to jej šuchtanie…
Malevil si už požičiavať nemusím. Dostala som ho do daru od kamaráta, vydanie z roku 1986. Keď ho zbadal na akejsi knižnej burze, vedel, že sa mu poteším a mal pravdu.

Malevil9Otvorila som ju opäť. Je už správny čas?
Na prvej strane som s hrôzou zistila, že Emanuel Comte je môj rovesník.
Chápete to? Odjakživa to bol muž v strednom veku, ktorý vždy vedel, čo má urobiť a ako to má urobiť. Verila som, že štyridsiatnici to vedia akosi automaticky. Prd makový.
Čo sa to stalo? Aký stredný vek? Aká automatická múdrosť?
Z Emanuela sa zrazu stal bežný muž so slušnou dávkou narcizmu a už sa mi nezdal byť taký dokonalý ako kedysi. Napriek tomu (alebo práve preto) mi bol sympatický ešte viac.
Pristihla som sa pri tom, že niektoré jeho skúsenosti sú i mojimi. Nepoviem vám ktoré, je to príliš osobné. O to viac ma to bavilo.
Začala som byť zhovievavejšia i k ženám, hoci hystéria stále nepatrí k mojim záľubám. Viac som rozumela ich potrebe po mužskej blízkosti, hoci tá má k láske dosť ďaleko (nie je to preto, že aj mňa život „donútil“ porušiť nejaké to morálne pravidlo?).
Neviem, či je to vekom alebo skúsenosťami (najskôr oboma), no niektoré ľudské charaktery sa záhadne zhodujú s existujúcimi osobami z reálneho sveta.
Poznám, napríklad, rodinu, ktorá sa takmer presne zhoduje s opisom Emanuelovho otca, matky a sestier.
Od detstva viem o istom kňazovi, ktorý akoby z oka vypadol Fulbertovi.Malevil7
Stretla som už aj Evelynu, Birgittu, niekoľko Colinov, a tiež  celé mestečko Laročanov.
Merle sa v ľudoch skrátka vyznal.

Mám ešte jednu poznámku, skôr technického charakteru.
Posledná životná dekáda mi priniesla nejaké tie drobné amatérske písačky, a tak som s údivom zistila, že ten beťársky Francúz poukladal svoje vety do textu s obdivuhodnou eleganciou. Strašný chlap. Akoby mimochodom si hodí do rozprávania návnadu z budúceho deja a vy sa začínate vopred tešiť alebo obávať toho, čo príde.
Prestali mi tiež prekážať zdĺhavé opisy. Už som ich nepreskakovala, hoci stále nie som fanúšik rekonštrukčných a stavebných prác na starých hradoch.
A ešte jedna milá náhoda.
Keď som čítala o nesmiernej horúčave, ktorú prežívali hrdinovia v pivnici počas katastrofy, vychrtnuté  rosničky s pravítkami v chrbátoch akurát veselo oznamovali spotenému ľudu z obrazoviek, že zajtra nás čaká opäť malá apokalypsa, teploty možno prekonajú štyridsať stupňov. Presne som vedela, ako sa v tej pivnici museli cítiť naši hrdinovia.
A teraz hádajte, o čom som čítala, keď nám vonku po prvý raz spŕchlo. No dobre, uhádli ste… ale po ďalších náhodách už netúžim. Totiž – moje slepé črevo je stále na svojom mieste.
Klop, klop na drevo.

Malevil13Podľa verejnej mienky napísal Robert Merle aj lepšie veci ako Malevil. Bol to však môj prvý román od neho a viete, ako to chodí, keď je niekto prvý. Odpustíte mu všeličo.
Neodpustím však francúzskym filmárom, ktorí z románu v roku 1981 spravili film a koniec domrvili tak, že som mala chuť vraždiť. Preto som naň radšej veľmi rýchlo zabudla.

Od tohto spisovateľa však odporúčam aj iné romány, najmä Mužov pod ochranou a Smrť je mojím remeslom. V každej je kúsok filozofie, kúsok psychológie a kúsok pútavého čítania, takže nič pod horúce slnko. Minimálne sa schovajte pod ventilátor.
Totiž – Merleho knihy vás donútia premýšľať. Nad povahou človeka, nad schopnosťou myslieť dopredu, nad celou našou civilizáciou. To nedokáže každý, iba vskutku dobrí spisovatelia.

Poznámka pre čitateľov, ktorí majú chuť v diskusii škaredo autorke naložiť, čo jej patrí:
Nie, autori upírskych somarín a erotických dráždičiek pre vydaté ženy k nim nepatria.

Ešte jedna (naozaj posledná) poznámka pre tých, čo kedysi počúvali domácko-naivný pop:
Pamätáte sa na hudobnú skupinu Malevil a jej letný hit  Maratón párty? Fajné, že?

Diskutovať môžete len cez facebook profil

x komentované

Powered by Facebook Comments

Pokračovaním v prezeraní stránky súhlasíte s používaním cookie. viac info

Na účely prispôsobenia obsahu a reklám, poskytovania funkcií sociálnych médií a analýzy návštevnosti používame súbory cookie. Informácie o tom, ako používate naše webové stránky, poskytujeme aj našim partnerom v oblasti sociálnych médií, inzercie a analýzy. Podrobnejšie informácie o ochrane súkromia a cookies nájdete na stránke O sieťovke

Zavrieť